Mira Žbirku
speváka
1. Existuje udalosť, jav alebo vec, ktorú si dodnes nedokážete vysvetliť?
- Mal som jeden zážitok s istým chlapíkom, študentom zo Sýrie. Študoval tu, často chodieval na koncerty Limitu, dokonca som s ním v Žiline raz oslavoval narodeniny. Potom sme sa nejako stratili z dohľadu. On skončil kdesi v Paríži. Pätnásť rokov sme sa nevideli, za celý tento čas mi ten človek neprišiel ani na um. Potom som raz išiel v Bratislave po ulici a odrazu mi napadlo - čo tak asi robí ten Hajdár? Prišiel som domov a za šesť minút zvoní telefón. Zdvihnem a ozve sa taká zvláštna slovenčina, že "Vieš, kto volá?" A ja na to "Viem, Hajdár". No a ten tam na druhej strane v Paríži skoro odpadol. Tak toto si napríklad neviem vysvetliť. Nie je to čudné?
2. Ak by ste sa mohli prevteliť, kým alebo čím by ste chceli byť v budúcom živote?
- No to je zaujímavé, priznám sa, že nad týmto som fakt ešte nerozmýšľal. Napríklad by som chcel byť futbalovým útočníkom. Predstavte si vypredaný štadion Wembley. Finále. Posledná minúta 0:0. A ja v deväťdesiatej minúte prekľučkujem všetkých obrancov, šikovne obchádzam brankára a dávam rozhodujúci gól. To musí byť krásny pocit, to by som chcel byť.
3. Kto a kedy za vás ťahal horúce gaštany z ohňa?
- Hmmm. Horúce gaštany z ohňa za mňa ťahali rodičia, keď som niečo vyviedol v škole, to je jasné. Ale teraz? No napríklad ich za mňa ťahá Martha, keď spoločne spievame Čo bolí to prebolí a ja zabudnem nastúpiť. To sa fakt stalo (smiech).
4. Čo vám zabudli dať sudičky do vienka?
- Na pár vecí ozaj zabudli. Napríklad na technickú zručnosť. Pozrieť sa na niečo a opraviť to. To by bola machrovačka! Ja môžem na niečo pozerať aj hodinu a nezložím to dohromady. Vzápätí ktosi príde, povie, však to je takto a len to otočí naopak. Hm, to som ja.
5. Kedy ste mali zo seba najlepší pocit?
- Keď som bol chlapec. Vtedy som si strašne fandil. Ako človek starne, začne si postupne všeličo uvedomovať a pocit absolútneho presvedčenia v seba samého je čoraz viac zriedkavejší.
6. Čo vás otravuje?
- Nieže otravuje, ale trápi ma to, že musím celý život cestovať. Keď sa mi už konečne podarí uložiť veci z kufra tam, kam patria, na druhý deň ich musím opäť baliť do kufra. Mám rád cesty, ale človek by sa po istom čase už rád trochu viac venoval svojim blízkym doma. Ale je to logické, ťažko by som pozýval publikum na koncert ku mne do obývačky. Mojím údelom je teda cestovanie.
7. Kedy ste zažili najväčšie prekvapenie?
- Kedy? Určite som zažil, ale nech si lámem hlavu akokoľvek, nespomínam si na to teraz. Každopádne príjemným prekvapením, hoci nie neočakávaným, bolo hoci také získanie Slávika.
8. Na čo by ste sa nikdy nedali nahovoriť?
- Na zopár televíznych relácií. A určite by som nikdy nešiel do politiky.
9. Zažili ste situáciu, keď vám zostal rozum stáť?
- Zažil, jasné. Človek sa prekvapuje na začiatku, ale čím ďalej ide a viac vie, je už tažké ho prekvapiť natoľko, aby sa nad tým pozastavoval. Ale niekedy mi stačí sadnúť do auta a prejsť 400 kilometrov. To vám rozum zastane minimálne štyrikrát.
10. Čo vám vždy urobí obrovskú radosť?
- Keď sa prihodí čosi pozitívne. Mám radosť z radosti iných. Keď sa synovi páči môj darček a tak. Ale radosť mi stále spôsobujú rovnaké podnety ako to bolo za čias, kedy som bol chlapec. Keď počujem nejakú výnimočnú melódiu, dobrú skladbu. A ešte krajšia je tá momentálna radosť, keď na ňu prídem ja sám. Vtedy si ju dookola púšťam a vytešujem sa z toho, že som ju sám objavil. Iný druh radosti už je, keď zistím, že si ju obľúbili i ľudia.
11. Máte na niečo obe ruky ľavé?
- Ja si skôr myslím, že v živote je dôležité pochopiť svoje danosti, ako sa zamýšľať nad tým, čo neviem. Ak by som chcel byť elektrotechnikom, tak by som mohol aj dva svoje životy stráviť tým, aby som bol dobrý, no s vypätím najväčších síl by som stále zostal priemerný. Preto nemusíme všetko perfektne zvládať. To, že vám niečo ide ľahko, je naopak istý signál. Tak to bolo u mňa s geometriou. Keď som dostal do rúk prvýkrát kružidlo a začal som s ním niečo robiť, zistil som, že to akosi nefunguje. Že ten vedľa mňa to má perfektne a to moje sa na to jeho absolútne nepodobá.
12. Kedy ste mali chuť prepadnúť sa pod zem?
- V Londýne. Tamojší ľudia trošku inak vnímajú výchovu a majú lepší vzťah k deťom. Sú napríklad veľmi citliví na fyzické tresty. Jednoducho to neuznávajú. No a ja som raz šiel s mojím malým synom Dávidom v metre. Náhle sa mi vytrhol a ja som sa strašne zľakol, že sa mu čosi stane, tak som ho strhol k sebe a reflexne som mu dal jednu po zadku. Keď som sa narovnal, všetci Londýnčania, čo boli v tom metre, stíchli a pozerali na mňa ako na obžalovaného. Druhý anglický zvyk je totiž, že oni vám síce nič nepovedia, ale ich pohľad vám to má naznačiť. No a ten strašne bolel. Cítil som sa ako recidivista, najradšej by som sa prepadol.
13. Kedy ste prestali byť dieťaťom?
- To som si nie istý, či tomu je tak. Ak máte na pleciach nejakú zodpovednosť, z titulu pozície v zamestnaní sa musíte postupom času začaž správať dôstojne. Ale v popmusic? To je strašne zvláštna oblasť, v ktorej sa asi ani dospieť v tom pravom slova zmysle nedá. Je to hra, ktorú ak chcete hrať, musíte zostať dospelým dieťaťom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
