Iraku vychádza v ústrety oficiálnej žiadosti USA a je správny. Hlasovanie štrnástich ministrov (dvaja - Palko a Fronc - proti) treba vysoko oceniť za odvahu, keďže ide proti náladám verejnej mienky. S tým úzko súvisí aj vedľajší efekt, keďže toto rozhodnutie komplikuje vyhliadky na úspešný mediálny zápas proti petícii za referendum o vstupe do NATO.
Správnosť kroku je daná elementárnou morálkou a elementárnym rozumom. Bolo by hlboko nemorálne, keby Slovensko, ktoré sa uchádza o bezpečnostné garancie USA vo zväzku NATO, chcelo byť iba konzumentom, a nie aj producentom svetovej bezpečnosti. (Teda v miere, ktorú si vieme dovoliť.) Môžeme sa stokrát nezhodnúť na hodnotení aktuálnej situácie okolo inšpekcií OSN. Nad akýmkoľvek výsledkom takejto úvahy ale stojí skutočnosť, že najmocnejší spojenec, ktorý sa o rok zaviaže chrániť SR vlastnou vojenskou silou, požiadal o pomoc. A Slovensko sa rozhoduje suverénne a samo. To je pravá solidarita (nie prerozdeľovanie z rozpočtu).
Rácio rozhodnutia spočíva v tom, že je s súlade so štátnopolitickými záujmami Slovenska. Medzi ne patrí, okrem iného, aj bezpečný svet a teda redukcia tzv. asymetrických hrozieb (terorizmus, darebácke režimy, medzinárodné mafie, šírenie zbraní hromadného ničenia). Isteže, vojensky slovenská pomoc až tak veľa neznamená, politicky je ale významná, kedže rozširuje o jedného člena protisaddámovskú koalíciu. A každý "prírastok" na tejto strane zvyšuje šance USA a Veľkej Británie presadiť svoje videnie aj na pôde OSN, ktorú odporcovia akcie dodnes vnímajú ako jediný zdroj medzinárodnej legitimity vojenskej akcie.
Paradoxne, ale logicky, rozumná je podpora USA aj vo väzbe na naše budúce členstvo v EÚ. Je v životnom záujme Slovenska a ďalších kandidátskych štátov, aby sa v procese zjednocovania Európy oslaboval vplyv tandemu Berlín-Paríž, ktorý dnes tvorí najtvrdšie jadro odporcov irackej operácie. Kto pozorne sledoval minulý týždeň priebeh osláv Elyzejskej zmluvy, pochopí, že je nevyhnutné pracovať na vnútroeurópskej protiváhe mezaliancie Francúzov a Nemcov. A nič vhodnejšieho, než príklon k USA a Británii, teda negácia tzv. spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, sa nedá ani predstaviť.
To je súvislosť, ktorú by malo lepšie zvážiť a pochopiť KDH, ktoré zatiaľ - aspoň podľa vyjadrenia Hrušovského - odmieta aj projekt ústavnej zmluvy EÚ. Podpora USA v irackej kauze je teda nepriamo aj podporou voľnej Európy národných štátov, spolužijúcich na medzivládnom, nie federálnom princípe. Preto je terajšie stanovisko KDH, ktoré odmieta vyslanie vojakov do Iraku, nerozumné a zbytočne poplatné vyhláseniam pápeža i slovenských biskupov. Argumentácia cirkevných hodnostárov je uletená, ako napokon všetkých priateľov "diplomatického" riešenia. Tu predsa nikto netúži po vojne, ale o to, že niekedy zostáva len krajné riešenie. Bolo v roku 1938 správne rokovať s Hitlerom v Mníchove, alebo ho preventívne zbombardovať skôr, než sám zaútočí? Odpoveď dnes pozná každé dieťa a situácia je identická.
Toto je dôležité dnes povedať, keďže rozhodovanie sa KDH bude kľúčové z hľadiska parlamentnej matematiky. Koalícia má iba trojhlavú väčšinu a z opozície sa prípadná strata hlasov KDH ťažko bude nahrádzať. Možno precitne zopár ľudí z HZDS... Smer a KSS ale predstavujú v tejto kauze nulový potenciál. Parlamentná podpora vládneho návrhu je teda neistá, hoci KDH má istú tradíciu správať sa v zlomových chvíľach slušne.
Napokon, rozhodnutie vlády ani nie je extra "proamerické". Nasadenie slovenskej jednotky do bojových operácií pripúšťa iba v prípade ďalšej rezolúcie BR OSN. Bush však včera v Správe o stave únie opätovne potvrdil, že USA odzbroja Irak aj bez nej. V stanovisku vlády je teda aj kompromis smerom k Berlínu a Parížu. Najmä ale, samozrejme, k nám, slovenskej verejnosti. Táto záklopka je pritom nadbytočná - nielen posledná, ale aj predchádzajúce rezolúcie už nepriamo akciu v prípade porušenia predvídajú.
Bude zaujímavé, aké dôkazy o zbraniach hromadného ničenia v Iraku predložia americké tajné služby 5. februára. Sľúbil to Bush a nie je jasné, či urobil dobre. Aj včerajší Washington Post konštatuje, že nič typu "smoking gun" (dymiaca puška) neexistuje. Dôkazy sú iba nepriame, ale evidentné - Saddám Husajn v roku 1998, keď vyhnal inšpektorov, chemické a biologické zbrane vlastnil. A ak sa teraz nedajú nájsť, tak je to iba potvrdenie, že ich dobre ukrýva. Nemohli sa totiž bez stopy vypariť - to všetci experti vylučujú. Aj toto by si mali zapísať za uši slovenskí poslanci, ktorí majú hlasovať deň po predložení dôkazov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
