spoločenského odvetvia sa v posledných rokoch v ňom objavuje chaos a neporiadok. Existujú snahy zmeniť jeho pôvodnú platformu a postupne zabezpečiť prechod od štátnej starostlivosti k odštátneniu tejto humánnej starostlivosti o obyvateľstvo. Zdravotníctvo v Uhorsku bolo na veľmi nízkej spoločenskej úrovni. Až do začiatku 18. storočia sa štát nestaral o zdravie ľudí. Obrat nastal najmä po nástupe na cisársky trón Márie Terézie a potom Jozefa II.
Začiatkom 18. storočia sa v mestách začali stavať prvé mestské nemocnice pre liečenie chorých a pre ochranu zdravia ľudí. Zo zbierky sa postavila prvá mestská nemocnica v Prešove v roku 1706 na Špitálskej ulici. V tereziánskom a jozefínskom období sa zdokonaľovala organizácie štátnych inštitúcií. Niektoré dôležité oblasti spoločenského života sa stali stredobodom záujmu cisárskeho dvora. Medzi spomínanými odvetviami bolo aj zdravotníctvo. Zvýšenú starostlivosť o zdravie ľudí podnietil prienik humanizmu a osvietenstva do Uhorska.
Prvé progresívne zásahy štátu do zdravotníctva k nám prenikli v roku 1755. Vtedy Zdravotnícka komisia pri cisárskom dvore vo Viedni vydala "Plán regulácie odmeňovania zdravotníkov podľa kategórii pracovníkov". Odmeny boli odstupňované podľa dôležitosti zdravotníckych odborníkov. Najviac boli honorovaní lekári, nižšie mzdy mali pôrodné asistentky a kúpeľníci, najnižšie pomocný zdravotnícky personál. Pri župných úradoch a v mestách sa tvorili funkcie stoličných lekárov. Zaviedli sa pravidelné vizitácie lekární poverenými lekármi za stanovenú odmenu. Zaviedol sa poriadok v oceňovaní liekov podľa platných sadzieb. V Uhorsku chýbali kvalifikovaní lekári, a tí začali prichádzať na toto územie zo zahraničia. Vo vtedajšom Uhorsku bol slabý záujem o lekárske povolanie. Pred nástupom na lekársku prax lekára zo zahraničia sa vyžadovalo, aby sa tento predstavil Miestodržiteľskej rade, predložil jej diplom a podrobil sa komisionálnej skúške. Vyžadovali sa rôzne odborné skúšky pre chirurgov, kúpeľníkov a lekárnikov. Špecifické liečiteľské práce mohli vykonávať len lekári, ktorí sa podrobili osobitným skúškam, napr. pri očnej liečbe a predpisovaní okuliarov, trhaní zubov, liečení obličkových kameňov a pod.
Vtedajšie zásahy štátu do zdravotníctva zamedzovali lekárnikom vykonávať aj lekársku prax. Zastihlo to mnohých odborníkov a medzi nimi v Prešove sa ocitol aj Ján Adam Reimann. Známy je odvolací list J. A. Reimanna, v ktorom píše: "Odvažujem sa prosiť pre seba, zvlášť však preto, že sa to žiada pre veľké a ťažké choroby, ktoré nás postihli, nech lekáreň je útechou naďalej lebo slúži verejnosti, a to tým, že sa z nej chodí k pacientom vzdialeným z mesta, tak viem zadovážiť lieky pre každý prípad... Zbožný ľud tu dostáva zadarmo radu aj primerané lieky od majiteľa, čo nemôže očakávať od žiadneho lekárnika."
V roku 1770 boli vydané "Všeobecné nariadenia o úprave zdravotníckych pomerov", ktoré v komplexnej forme mali riešiť problémy zdravotníctva v celej ríši. V dokumente sa uvádzali náplne práce pre jednotlivé kategórie lekárov a ostatného zdravotníckeho personálu. Vysvetľovali sa v nich vzťahy medzi lekármi, lekárov ku chirurgom, ranhojičom, lekárnikom, pôrodným asistentkám a ďalším. Lekári sa nesmeli na dlhšiu dobu vzďaľovať zo svojho pôsobiska. Mali byť rozvážni, čestní a ochotní poskytnúť zdravotnú pomoc a mali žiť mravne. Ku svojim kolegom mali byť znášanliví a navzájom si v práci pomáhať. Lekársku starostlivosť mali poskytovať každému bez rozdielu národnosti, či spoločenského postavenia. V dokumente sa určovalo, ktoré práce mohol, a ktoré choroby nemohol liečiť. Lekári-špecialisti boli povinní skladať na lekárskej fakulte univerzity odborné skúšky. Vymedzovala sa aj náplň práce lekárnika, ktorý sa tiež musel podrobiť odbornej skúške na lekárskej fakulte. Lieky mohli vydávať len na lekársky predpis. Pôrodné asistentky mali stanovené práce, ktoré mohli pri pôrodoch vykonávať a čo bolo v náplni lekára, ktorý tiež školil pôrodné asistentky. Jedna asistentka mohla pracovať najviac v troch dedinách.
V druhej časti spomínaného dokumentu sa stanovovali predpisy na postup lekárov a zdravotníckeho personálu pri výskyte epidémií. Určovali sa tiež karanténne opatrenia a ďalšie pokyny.
Zdravotníctvo sa takto z roka na rok zdokonaľovalo pod dozorom štátu. Na prvom mieste v tomto procese vždy bola starostlivosť o zdravie ľudí a až na druhom hmotné požiadavky lekárov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
