ktorí vzdorovali nájazdom. Až v roku 1815 podľahlo náporu britských kolonizátorov. Túto kultúrnu pokladnicu prastarých zvykov, umenia a rituálov, objíma najdlhšia rieka na ostrove Mahaveliganga.
Býval som v Colombe v hoteli pre cudzincov - Galadari naproti prezidentskému palácu. Bolo to v čase, keď Tamilci terorizovali celý ostrov. Pár mesiacov po mojom odchode hotel zruinovali bombou. Hlavné mesto delí len niečo cez sto kilometrov od vnútrozemského Kandy. Na tunajšie pomery je to veľká vzdialenosť. Hornatý terén, úzke nekvalitné a preplnené cesty mi neumožnili, ani za pomoci mladého taxikára, dostať sa do Kanady skôr, ako za 3 hodiny.
Zámerne som prišiel do mesta v deň budhistického sviatku. Od skorého rána sa v centre horského mestečka tiesnili davy veriacich. Prišli z celej Srí Lanky do posvätného mesta budhistov, aby v chráme Budhovho zuba (Dalada Máligáva), uvideli to, čo pred 2500 rokmi ostalo v hromade popola, v ktorú sa Budha premenil. V úcte a vážnosti tu uchovávajú Budhov pravý horný zub - špičiak. Určite ide o najstráženejší zub na svete. Uložili ho do zlata, dali za silné sklo a schránku chráni celá sústava dômyselných poplašných zariadení. Denne, v každom čase je tu dosť budhistických mníchov v šafránovom rúchu, ale aj veriacich, snažiacich dostať sa čo do najtesnejšej blízkosti zuba. Cez tlačenicu, obliehajúcu chrám, som sa aj ja snažil dostať do vnútra. Postavil som sa do jedného z viacerých dlhých radov. Až po dvojhodinovom čakaní a priblížení ku vchodu chrámu ma usporiadatelia preradili do mužského radu. Každý z návštevníkov musel prejsť osobnou kontrolou, a tá bola až príliš dôkladná. Po nej som sa ocitol vo vnútorných priestoroch chrámu. Moje oblečenie a bosé nohy nijako nenarúšali posvätnosť budhistického spoločenstva. Práve táto prispôsobivosť mi umožnila bezproblémovú účasť na obradoch. Sledovanie rituálnych spevov a rôznych procesií v priestoroch chrámového komplexu mi znemožňovala akurát veľká horúčava a nepredstaviteľná tlačenica. Až večer, za hlučného sprievodu bubnov a špecifických rituálnych hudobných nástrojov, skupinka kňazov otvorila to najsvätejšie miesto, kaplnku, v ktorej je schránka s Budhovým zubom. Do jej tesnej blízkosti sa veriaci nemôžu dostať. Bol som sklamaný. Vraj každý z vyznávačov Budhu verí, že v zlatej skrinke je naozaj vzácna relikvia. Viera je taká silná a postačuje k tomu, že do chrámu prichádzajú veriaci z celého ostrova, ale aj budhisti zo zahraničia. Rekordy v návštevnosti chrámu aj mesta sa pravidelne lámu v júli a v auguste, počas slávnosti Perahera. Je to najväčší sviatok na Srí Lanke. Dňom i nocou počas štrnástich dní defilujú v kráľovskom meste najlepší tanečníci, hudobníci, trubači a hráči na iné, podivné nástroje. Nechýbajú ani najkrajšie ženy zo všetkých spoločenských skupín a artisti s ohňovými tyčami a obručami. Asi v najväčšej pozornosti sa tešia ulicami prechádzajúce majestátne slony, ovešané medenými zvoncami. Súčasťou osláv sú aj tanečné skupiny zdobené amuletmi. Používajú starý jazyk, sugestívne pokriky a spev spolu s magickým tancom na vyprosenie požehnania od Budhu pre všetkých prítomných.
História Perahera (procesia) sa datuje už od 4. st. n. l. V tej dobe sa zo susednej Indie dostal na Srí Lanku posvätný Budhov zub, ktorý kedysi zachránili majstrovi žiaci z popola pohrebnej hranice. Zub sa stal rýchlo symbolom celého kráľovstva. Pre všetkých budhistov to bola relikvia zo všetkých najvzácnejšia a najsvätejšia. Klaňal sa mu i samotný kráľ a dokonca sa rozhodol každoročne poriadať festivaly, pri ktorých bude zub oslavovaný a velebený. Od polovice 18. stor. sa najväčšia Perahera koná pravidelne v horskom mestečku Kandy. Dátum festivalu sa určuje podľa lunárneho kalendára. Vážený astrológ z chrámu Budhovho zuba sa každý rok v apríli rozhodne podľa konštelácie hviezd pre júlový alebo augustový spln mesiaca. Musím podotknúť pre tých, ktorí by sa týchto osláv chceli zúčastniť, že musia tam byť už minimálne 15 dní pred splnom. Vtedy je začiatok osláv, splnom mesiaca sa Perahera končí. Nakoľko na ostrove žije aj nezanedbateľné percento hinduistov (17%), tento termín je dohodou, prispôsobením sa aj hinduistickému sviatku narodenia boha Višnu. Po tejto dohode sa osláv začali zúčastňovať aj hinduistickí tanečníci, hudobníci a pribudli aj slony. Procesia sa tak stala ešte mohutnejšia, pestrejšia a zaujímavejšia. Celý sprievod je zložený z piatich častí. Tá najdôležitejšia vychádza z hlavného chrámu Dalada Meligáva - chrámu Budhovho zuba. Ďalšia štyri, zastupujúce hinduistické svätyne bohov Pattinidévi, Višnua, Nathy a Kataragamy, na ňu čakajú pred bránami, aby sa všetky spojili v jeden mohutný celok.
Na čele sprievodu pokojnou a elegantnou chôdzou sa pohybuje slon. Pripomína skôr alegorický voz ako nejaké ušľachtilé zviera. Je vyparádený a ovešaný blikajúcimi žiarovočkami. V sprievode sú zastúpené všetky zábavné a atraktívne profesie, ale aj osobnosti ostrova. Vraj snahou usporiadateľov je, aby bola dodržaná hierarchia dôležitosti jednotlivcov, či skupín podľa miestnych zvyklostí. Tá najvzácnejšia skupina v nekonečnom sprievode je najviac odlišná od ostatných. Stádo zvlášť vybraných a vyparádených 100 slonov priťahuje najviac zvedavcov, ale aj veriacich. Kráľ slonov, ktorý sa nachádza uprostred stáda, je pravdaže najkrajší. Celý je zahalený do vzácneho rúcha vykladaného zlatom. Vyšívaná maska mu zahaľuje celú hlavu, akurát veľké otvory pre oči, kly a chobot prezrádzajú mohutnosť zvieraťa. Na svojom chrbte nesie pravý symbol celých slávností - v zlatej skrinke posvätný Budhov zub.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
