revolúciou mu však opäť dali šancu pôsobiť vo verejnej duchovnej správe. Dnes je košickým arcibiskupom. Mons. Alojz Tkáč.
Kde hľadať korene vašej viery?
"Narodil som sa v roku 1934 v dedinke Ohradzany v okrese Humenné v roľníckej rodine. Mám ešte dve sestry. V Ohradzanoch žili bez výnimky katolícke rodiny a tak som od malička vyrastal v ovzduší viery. Nemusel som sa viere učiť, narodil som sa v nej, vyrastal aj žil."
V roku 1945 nastúpil na osemročné gymnázium. Pohyboval sa medzi veriacimi študentmi. Po maturite chcel hneď študovať teológiu, ale neprijali ho. Z 85 prihlásených prijali len pätnásť. Hoci boli časy tvrdého budovania komunizmu a kolektivizácie, svoje rozhodnutie nezmenil, aj keď musel na naplnenie túžby študovať na bohosloveckej fakulte čakať tri roky. Hovorí, že viera mladých ľudí bola ich zdravým vzdorom voči vtedajším pomerom. Rok po maturite pracoval ako učiteľ, potom dva roky študoval na filozofickej fakulte latinčinu a históriu.
Zasiahla kolektivizácia aj vašu rodinu, po celé generácie spätú s roľníctvom?
"Bol to tvrdý zásah do ich života. Kolektivizácia sa robila skutočne tvrdým štýlom. Pre roľníkov znamenala jednu z najväčších krívd. Tí, ktorí ju vykonávali, sa dopustili jednej z najväčších skrivodlivostí. Môj dedko bol asi trikrát v Amerike, robil tam v baniach a v železiarňach v Pennsylvánii, aby z toho, čo zarobil, mohol kúpiť nejaké role. A komunisti mu ich zobrali. Naši ostali pracovať na družstve, otec na jeseň chodieval do Čiech na repné kampane."
Na teológiu vás napokon prijali v roku 1956. Aké to vtedy bolo?
"Cítili sme veľké obmedzenia. Už len to, koľko málo študentov prijímali na teológiu, bolo signifikantné. Nikdy sme si neboli istí, či nás kvôli nejakému priestupku nevylúčia zo školy. Z nášho ročníka tajomník fakulty vyhodil dvoch seminaristov. Jeden bol aktívny v práci s mládežou, čo komunisti nemali radi, a vylúčili aj druhého, hoci bol vynikajúcim študentom. Pozíciu tajomníka fakulty obsadzoval štát... Mojím jediným cieľom bolo nedať mu zámienku pre vylúčenie zo školy."
Po piatich rokoch štúdia bol napokon v roku 1961 vysvätený za kňaza. Činnosť mohol vykonávať tak ako všetci kňazi v tých časoch len po získaní súhlasu od Okresného alebo Krajského národného výboru. Začínal ako kaplán v Zborove až kým nedostal povolávací rozkaz. Odkrútil si v zelenom takmer dva roky, prevelili ho postupne až na desať miest. Odmietnuť vojenskú službu, to vtedy neprichádzalo do úvahy. Modrú knižku dostali len tí, ktorí mali vážne zdravotné problémy. Neslúžil v bojovom útvare, bol pétépákom. Našťastie to už bolo po roku 1950, pretože dovtedy čiernych barónov brali na vojenčinu na neurčitý čas a museli si ju odkrútiť väčšinou v baniach. Po vojenčine chcel Alojz Tkáč nastúpiť do niektorej z farností ako kaplán, osud však chcel inak. Na biskupskom úrade potrebovali notára, aktuára, ktorý by zabezpečoval administratívne záležitosti a tak ho dišponovali na Biskupský úrad v Košiciach. Popri tejto práci však ako kňaz slúžil aj v Dóme sv. Alžbety. Roky 1968 a 69 ho zastihli na biskupskom úrade.
Ako ste vnímali udalosti rokov 1968 a 69?
"Zavládla eufória, bol to výbuch radosti a uvoľnenia, pretože do roku 1968 na Slovensku vládla doslova totalita. Mnohí kňazi boli v 50-tych rokoch väznení, v 60-tych rokoch prišli mnohí o súhlas, ktorý bol potrebný k vykonávaniu duchovnej činnosti."
Neuvažovali ste po obsadení ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy o odchode na západ?
"V tom čase som bol práve v Taliansku, v Ríme. Keď som sa o tom dozvedel, skrátil som si pobyt a urýchlene som sa vrátil na Slovensko."
Prečo?
"Mojou úlohou bolo plniť si kňazské povinnosti tu, v Košiciach."
Neoľutovali ste svoje rozhodnutie?
"Nie, nikdy. Tu ma ľudia potrebovali."
Aké to bolo potom?
"Plnil som si kňazské povinnosti, učil som náboženstvo asi 20 hodín týždenne. V našej diecéze bolo asi 180 kňazov. Na biskupskom úrade sa sústreďovali informácie o tom, ako pristupuje režim k veriacim. Drastické to bolo pri prihlasovaní detí na náboženstvo. Rodičom sa vyhrážali, nám kládli pod nohy polená, vyhlasovali, že kto bude chodiť na náboženstvo, dostane sa mu to do osobných spisov a nedostane sa na vysokú školu... Boli sme perzekvovaní, ale aspoň už neboli tak časté prípady väznenia kňazov."
Perzekúcie sa napokon dotkli aj vás, pamätáme si, ako ste za socializmu riadili električku...
"Bolo to 24. októbra 1974, keď som na schôdzi Združenia katolíckych duchovných v košickom Zlatom klase vystúpil s diskusným príspevkom. Netrval dlhšie ako dvanásť minút. Povedal som, čo si o niektorých veciach myslím. Možno by to bolo prehrmelo bez povšimnutia, ale citácie z môjho prejavu odvysielala Slobodná Európa, Hlas Ameriky, Rádio Vatikán a niečo sa publikovalo aj v tlači. To už štátna moc nemohla pripustiť."
Dostali ste sa do rúk ŠTB?
"Vyšetrovanie trvalo viac ako rok. Asi štyrikrát ma vypočúvali eštébáci na Moyzesovej. Napokon mi odobrali súhlas na vykonávanie duchovnej činnosti. Mal som 42 rokov."
A museli ste začať odznova...
"Nastúpil som do štátnych lesov, kde som pracoval 18 mesiacov ako robotník. Potom som si urobil kurz na vodiča električky a v DPMK som si potom odrobil viac ako tri roky. Doteraz mám krásne spomienky na košických dopravákov. Rád spomínam na tie časy, keď ľudia vstupovali do električky s pozdravom Pochválený buď Ježiš Kristus. Takto to asi komunisti nechceli..."
Po troch rokoch v DMPK sa vrátil do štátnych lesov, tam odpracoval ako skladový robotník ďalšie dva roky až do apríla 1983. Táto práca mu vyhovovala viac, lebo mal voľné víkendy, ktoré mohol venovať duchovnej činnosti. V 80-tych rokoch už bolo cítiť pomalé uvoľňovanie všeobecného napätia. Alojz Tkáč cítil potrebu vyjadrovať sa k dianiu v spoločnosti a tak z času na čas dal svoje výhrady na papier a zasielal ich kompetentným. Po rokoch si povedal, že už v tomto smere splnil svoje poslanie a s listami prestal. Po dvoch rokoch odmlky si tí hore povedali, že sa zrejme upokojil a opäť mu dali v roku 1983 povolenie vykonávať duchovnú činnosť. Po revolúcii v marci 1990 bol kardinálom Jozefom Tomkom vysvätený za diecézneho biskupa. V roku 1995 pápež Ján Pavol II. zriadil Druhú slovenskú cirkevnú provinciu, do ktorej patria Košice, Rožňava a Spiš a Mons. Alojza Tkáča vymenoval za arcibiskupa.
Ako Vy, perzekvovaný komunistami, vnímate audience reprezentantov tohto režimu, ktorí dnes zastávajú vysoké štátne funkcie, u samotného Svätého otca?
"Ľudia s komunistickou minulosťou nemôžu žiť bez toho, aby nechceli rozhodovať v spoločnosti. Majú také ambície. Záleží však na občanoch, koho si vyberú. Čo sa týka návštev vo Vatikáne, tie sa nesú na oficiálne úrovni. Pápež prijíma týchto ľudí ako reprezentantov štátov, nie ako reprezentantov nejakých ideológií. Je to vecou diplomacie. Z reprezentantov komunistického režimu prijal napríklad nedávno Fidela Castra ako prezidenta Kuby. Ako povedal kardinál Tomko, on sám rokoval s diktátormi, ktorí mali na rukách krv."
Ako človek, ktorý zasvätil svoj život viere aj v tých najťažších časoch, ste to určite nemali ľahké. Katolíckym kňazom, odsúdeným na život v celibáte, však život kladie aj veľké pokušenia. Zapochybovali ste niekedy o svojom rozhodnutí stať sa kňazom?
"Myslíte v súvislosti s celibátom? Zaľúbenia sú najkrajšie chvíle mladosti, aj ja som bol mladý... Kňazom som už 42 rokov a celibát som zvládol bez problémov. Či som sa niekedy zaľúbil? Ak áno, ona sa o tom nikdy nedozvedela (smiech.) Sám na sebe som zistil, aké to je, keď človek nie je viazaný rodinnými povinnosťami a tak všetok svoj čas môže zasvätiť duchovnému životu."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
