príkaz, aby postavilo do poľa sedemdesiatpäť pešiakov. Košičania ešte nezabudli na vojnový vír, ktorý za kniežacieho predchodcu, Štefana Bočkaya, niekoľko rokov krúžil okolo ich mesta. A už zasa zahrmelo. Príbuzným, matkám, otcom, bratom či sestrám, ženám a frajerkám pri lúčení s odchádzajúci chlapmi nepomohlo pomyslenie, že Košice sa stali už tradičnou vernou základňou a povstaleckých síl, a neľakali sa ani výhražok silných nepriateľov. Bolo to tak za Bočkaya a malo byť aj za Bethlena. Ale to už predbiehame. Fakt, že mesto sa stalo významným stúpencom sedmohradských povstalcov ale prúdy sĺz nezastavil. Zatiaľ, na jeseň devätnásteho roku, ešte košickí pešiaci žijú a nepriateľ je ďaleko.
V čase, keď sa Gabriel Bethlen so zárodkom svojej armády dostavil ku Košiciam, už druhý rok bol na svete konflikt, z ktorého sa postupne stal najstrašnejší masaker v dovtedajších ľudských dejinách. Tridsaťročná vojna bola takpovediac ešte iba kojencom, ktorý sa zrodil v náboženských a mocenských rozporoch medzi Habsburgovcami a väčšinou ostatnej Európy. Ochotne ho však pridájali na mnohých stranách. Dieťa s hrôzostrašnou tvárou rozškľabenej smrti rýchlo vyrástlo na obra vďaka iskre, ktorú rozdúchali na sedmohradskom kniežacom stolci. A plameň prikrmovali aj Košičania. Isteže, nemali veľmi na výber, no pravdou je, že prinajmenšom evanjelická časť obyvateľstva mesta sa jednoznačne pridala k povstaniu. V meste bola opäť, ako aj za Bočkayových čias, iba neveľká posádka cisárskych na čele s hornouhorským kapitánom Andrejom Dócim. Svoje urobil aj strach z možných následkov, keby mesto neotvorilo kniežaťu brány. A tak ich otvorilo a Dóci skončil v okovách. Košice sa tak opätovne stali jedným z centier ďalšieho protihabsburského povstania.
Treba zdôrazniť, že tak isto sa zachovala väčšia miest Horného Uhorska. Napospol z prinútenia, čo sa zasa o Košičanoch nedá povedať. Tak či onak, začiatkom septembra 1619 sedí už Bethlen v meste a v druhej polovici mesiaca zvoláva poradu hornouhorských stolíc, na ktorej vyhlasuje svoj program sformulovaný v dvadsiatich piatich bodoch. Kým on vydáva proklamácie, jeho velitelia nelenia a obsadzujú mesto za mestom, kraj za krajom. Rýchly Bethlenom postup na západ vyvolal vo Viedni zdesenie. Veď len povážte. Už 14. októbra vtrhli jeho vojská do Bratislavy a ukoristili uhorskú kráľovskú korunu. V rovnakom čase ovládol vojenskú situáciu v Čechách a na Morave vojvodca tamojších povstaleckých stavov gróf Thurn a spolu s Bethlenovými silami obkľúčil Viedeň. Ferdinandovi II. ešte celkom čerstvému cisárovi - prevzal vládu v apríli - na viedenskom habsburskom tróne bolo úzko. Viaceré pramene síce tvrdia, že ani spojené povstalecké vojská nemali proti Viedni šancu, no faktom ostáva, že situácia bol pre cisársku stranu veľmi vážna. Vtedy však zamiešal karty tohto čertovského mariáša východoslovenský feudál, verný cisárovi, Juraj Drugeth. Dvadsiateho tretieho novembra vtrhol do Uhorska s desiatimi tisíckami poľských kozákov a pri Humennom porazil Bethlenovho veliteľa Juraja Rákocziho. Ešte o tomto mužovi budeme všeličo počuť. Teraz však je podstatné, že Bethlenovi odrazu hrozilo odrezanie od materských základní. Dlho nerozmýšľal a nechal Viedeň Viedňou. Pravdepodobne ho ani nenapadlo, že týmto činom najskôr zachránil rakúskych Habsburgovcov od porážky, Čechom zasa dopomohol k neskoršej Bielej hore, a v širších súvislostiach spôsobil rozšírenie tridsaťročnej vojny do jej neskorších ohromných rozmerov.
Situácia bola takáto. Vodca povstania Bethlen s hlavnými silami stál pri Viedni a zo severu sa na Košice rútili tisícky poľských kozákov, ktorí neboli o nič menej nebezpečnejší ako jazdci sedmohradskí či tureckí. Možno vtedy v niektorých meštianskych hlavách skrsla myšlienka, že by bolo trebárs dobré vzdať sa a výhodné prisahať vernosť cisárovi. Možno to tak bolo, no v každom prípade tie myšlienky neopustili svoje hlavy, čím ich zachovali na krkoch. A Košice zachovali vernosť kniežaťu Bethlenovi. Darmo Drugeth vyzýval, vyhrážal sa. Pretože mal Drugeth vlastne len samé jazdectvo, na dobytie košickej pevnosti nemohol ani pomyslieť. Napokon odtiahol s dlhým nosom. Určite aj pod vplyvom Košíc sa mu podobne povodilo pri Prešove a pri Sabinove. Navyše mu došli peniaze na žold a poľská jazdecká armáda sa mu začala rozpadávať.
Knieža Gabriel Bethlen bol na rozdiel od viacerých svojich odbojných predchodcov i nástupcov schopným veliteľom, majúcim navyše vycibrený zmysel pre diplomaciu. Bol na svoju dobu vzdelaným mužom a jeho ambície boli veľké. V každom prípade siahali k vláde nad celým Uhorskom, hoci aspoň oficiálne, jeho kráľovskú korunu odmietal. Samozrejme, bol aj patrične krutý a bezohľadný, čo však z hľadiska pomerov na začiatku sedemnásteho storočia možno považovať skôr za jeho klad. Nuž a tento mimoriadne schopný muž si vyvolil mesto Košice, nielen za jeden z významných oporných bodov, ale dokonca za jedno zo svojich stálych sídiel. Svoju vojenskú, hospodársku i politickú základňu. Dalo by sa bez väčšieho preháňania povedať, že z Košíc urobil, síce neoficiálnu, ale v skutočnosti ozajstnú metropolu. Hlavné mesto čudesnej krajiny s neustále sa meniacimi hranicami. Krajiny siahajúcej raz po brány Viedne a Moravu, inokedy končiacou na pahorkoch okolo Košíc. Bethlenove medzinárodné styky, Turkami počnúc a povedzme Francúzmi končiac, dostali Košice do širšieho povedomia. Je nesporným faktom, že od začiatku roku 1624 bol Bethlen v styku s vyslancami protihabsburských koaličných mocností a rokoval s nimi o spoločnom postupe. Rokoval s poverencami Francúzska, Anglicka, Holandska a Benátok. Keď sa v roku 1626 oženil so sestrou brandeburského kniežaťa, stal sa dokonca príbuzným anglickej kráľovskej rodiny, dánskeho kráľa i samotného švédskeho kráľa Gustava Adolfa II. Jednej z rozhodujúcich postáv tridsaťročnej vojny a celoeurópskej politiky.
Sedmohradské knieža Gabriel Bethlen, ktorý neskôr získal aj titul ríšskeho kniežaťa, sa stal politikom európskeho formátu. Z toho logicky vyplýva, že ani jeho sídlo, mesto Košice, neostalo v ďalekých krajoch neznáme. Je síce smutné, že sa do medzinárodného povedomia dostalo predovšetkým vďaka obrovskému mocenskému zápoleniu a najrozsiahlejšiemu vojnovému súpereniu v dovtedajších dejinách, no isté je, že bolo sídlom panovníka a ako také, mohlo sa dôležitosťou rovnať hociktorej inej európskej metropole. Už nikdy viac také významné postavenie, ako v tom čase, Košice nedosiahli.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
