nositelia výnimočne hlúpych a prázdnych hláv - KSS, Smer - prednášali svoje názory na úrovni, obvyklej u ich kolegov zo západných parlamentov. Výrazný rozdiel oproti časom, keď v sále vysedávali SNS a "národné krídlo" HZDS, by však nebolo k ničomu, keby sa v NR SR nezrodilo správne rozhodnutie. Je vynikajúce, že sa zrodilo.
Videli a počuli sme v zásade štyri základné prístupy, skoro totožné s delením, ktoré v tejto otázke existuje vo svete. Teda, po prvé, úplné odmietanie silového riešenia v Iraku (KSS). Po druhé, súhlas po zreteľnom mandáte Bezpečnostnej rady OSN (Smer, HZDS). Po tretie, akceptácia vojenského riešenia aj bez ďalšej výslovnej rezolúcie BR OSN (SDKÚ, SMK). Zaujímavý a originálny je štvrtý prístup, ktorý veľmi efektne odprezentoval František Mikloško a skrýva sa zaň väčšia časť KDH - záporné stanovisko z dôvodov svedomia, nezávisle na tom, čo povie či nepovie BR OSN.
Krásnym paradoxom je, že darmo bolo Mikloškovo vystúpenie najhodnotnejšie a priam skvelé, keď zároveň mierilo úplne mimo podstatu veci. (To sa napokon vzťahuje aj na všetky ostatné prejavy). Základnou otázkou včerajška v NR SR totiž nebola spravodlivosť či nespravodlivosť zákroku v Iraku, "zloba-nezloba vojny", autorita-neautorita Bezpečnostnej rady, medzinárodné právo ani dôveryhodnosť Powellových dôkazov (a pod.). Iste, to sú všetko superzávažné dilemy, ale: Tým zásadným parametrom, ktorý mal viesť včerajšie hlasovanie poslancov, je štátny záujem Slovenska.
Také je to prosté - zásadná otázka, ktorú si mal každý poslanec položiť, je, že čo vyplynie pre SR z vyslania resp. nevyslania jednotky do Iraku. Isteže, sebecký pragmatizmus (urobíme to, čo je pre nás výhodné) nie je pekný a paušálne je dokonca zavrhnutiahodný a neakceptovateľný. V konkrétnom prípade účasti v Iraku však pragmatizmus ako vodítko nielen mohol, ale musel byť použitý. Jednoducho preto, lebo s morálkou ani svedomím si nijako neprotirečí.
Vec sa má totiž tak, že USA sa napokon zariadia po svojom. A to nezávisle nielen na rozhodnutí slovenského parlamentu, ale aj NATO (včera neschválila podporu akcie) či BR OSN. A slovenskí chemici, keby sa zúčastnili, nebudú nikoho zabíjať. Nerobme si ilúzie - USA potrebujú mať po boku SR politicky, ako ďalšieho účastníka koalície. Nie vojensky. Ešte lapidárnejšie: Počet zabitých irackých žien, matiek, starcov a detí, čím strašia tupí pacifisti a falošní moralisti, nebude vyšší ani nižší od toho, či sa Slováci zúčastnia alebo zostanú doma. Úspešnosť americko-britského zákroku, ani súčet ľudských a materiálnych obetí slovenská účasť neovplyvní.
Ovplyvní jediné - medzinárodnú pozíciu krajiny v budúcnosti. Jedine správne bolo teda vyhovieť žiadosti USA, keďže triviálne analýzy, či smerom k našej budúcnosti v EÚ, alebo v NATO, hovoria, že je to rozhodnutie VÝHODNEJŠIE. EÚ jednoducho skolabuje, ak sa bude k USA správať konkurenčne (teda francúzsko-nemecky), a nie komplementárne (teda britsky). Niet priestoru na všetky argumenty, už na tomto mieste menované x-krát boli. A samotný vstup do NATO visí v prvom rade na amerických kongresmanoch, ktorých si potrebujeme nakloniť dve tretiny. (Ratifikácia v európskych parlamentoch je v NATO formalitou.)
Veľakrát včera odznelo, že spájať vyslanie chemikov s pozvánkou do NATO je nesprávne. Iste, vysvetľujte to ale tým senátorom, ktorí hája záujmy svojich vlastných voličov. A tí sa ich budú pýtať - prečo máme my brániť slovenskú slobodu, ak Slováci nedokážu poslať ani 75 ľudí na "humanitárne účely", keď sa cítime v ohrození my?? To nie je žiadny "nátlak veľmoci", ako to fatálne dezinterpretuje Mikloško, ale presne taký súboj so svedomím, ktorý podstupoval - resp. sa tak tváril - včera on.
Mikloško argumentačne operoval akoby nad pragmatickou rovinou. Napríklad - "vieme vôbec, o čo v tejto vojne ide?". To je sila - ak by bola vojna nespravodlivá, ani prijatie do NATO svedomie nevyžehlí. Ani táto jeho otázka, ani ďalšie, ktoré položil, však neunesú váhu racionálnych a navýsosť morálnych argumentov. Zlo predsa nemá právo na existenciu, ešte aj keby dôkazy chýbali. Ale nechýbajú - predsa Powell ich položil na stôl. Mikloško a spol. by mohli povedať, že klame. To si však netrúfa, napokon sám v prvej časti vystúpenia brilantne vykreslil, že keby nie USA, dnes už niet Európy. Ani "starej", ani "novej". Mikloško iba pochybuje - ak konali Američania vždy správne v 20. storočí, to ešte neznamená, že musia tak aj v dvadsiatom prvom. Stavia teda pochybnosť a nedôveru nad skúsenosť a rozum.
USA majú pravdu a sú v práve, ako vždy doteraz. Storočie nerozhoduje. Je dobré, že slovenskí poslanci to pochopili.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
