preplneného šatníka. Reku, jemu sú už malé, ale im sa možno ešte zídu. Tri hodiny žehlila jeho žena nohavice, košele, svetre, tričká, ba i jeden ľahký kabátec a podšitú vetrovečku. Dobrý pocit, skoro by som povedal teplo, sa rozlievalo nielen v jej dušičke, ale i telíčkach deťúreniec, ktorým starostlivý tatko vysvetlil, že pomoc a obeta pre druhých patria k životu na Slovensku tak, ako alkohol a iné drogy. Rodinka sa vyobliekala do čistého, za ruky sa pochytala a pobrala k útulku pre bezdomovcov.
A tam im, 23. decembra o 14. hodine a 15. minúte, povedali: Drahí moji, my neberieme hocijaké šaty. Musíte ich dať vyčistiť do čistiarne a potvrdenie k nim priložiť.
O hodinku neskôr zistil som doma aj ja, že mám zbytočné fľaše od piva. Dám ich k smetnej bedni, chudobná stvora ich nájde, vráti do obchodu a za utŕžené peniažky si kúpi voľačo pod prehnitý zúbok, premýšľal som nahlas. Aj mojej žene sa rozlial úsmev po tvári, tento charitatívny počin našiel u nej správnu odozvu. Pobalila mi sklo do igelitky, na cestu prežehnala. Idúc k smetnej bedni padli mi do rany dvaja Rómovia. Berte prázdne fľaše, núkam im.
A oni mi, 23. decembra o 15. hodine a 16. minúte, povedali: Načo by nám boli, ujo, to by sme sa museli do obchodu vrátiť. Ale nemáte desať korún požičať?
Doniesli do jednej rómskej osady celé auto ošatenia. Dobrí ľudkovia sa v kope poprehrabávali, niečo sa im páčilo, niečo nie, pre istotu však na vládu ponadávali.
A do kamery, 23. decembra o 19. hodine a 17. minúte, povedali: Ale my sme čakali iné, lepšie veci, z obchodu, nie nosené. Tie, adidasy a tak.
Do štedrého večera chýbalo už iba pár hodín, v televízii spievali Tichú noc a v našich veľkých srdciach sa postupne vyvetralo.
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
