ročníku na DAMU štatoval v Národnom divadle, prvé angažmán mal v Kolíne, ďalšie v Olomouci a v Libni, vyše tridsať rokov prežil v Divadle na Vinohradoch. Okrem mnohých divadelných rolí má na konte desiatky filmových a televíznych postáv - stačí pripomenúť Martina Edena či F. L. Věka alebo Františka zo snímky Všichni dobří rodáci. Kedysi sa za veľkého kraválu rozviedol s Jiřinou Bohdalovou, ktorá nemohla prežrieť, že si našiel oveľa mladšiu Hanu Gregorovú. Hoci by si ako otec troch dospelých detí mohol dožičiť zaslúžený odpočinok, hrá a nakrúca aj po sedemdesiatke do roztrhania tela.

Dlhé roky ste pôsobili v Divadle na Vinohradech, dnes ste v Hudobnom divadle v Karlíne.

- Karlínske divadlo som videl skôr ako operetu a nikdy mi nezišlo na um, že tam raz budem vystupovať - aj keď ako hosť. Nikdy ma ako budova zvlášť neoslovovala, ale to ani Národné divadlo. Nejde o budovu, ale jediné divadlo, ktoré bolo pre mňa dôležité, boli vždy Vinohrady. Túžil som po nich, keď som začínal, potom som tam odohral a prežil tridsať rokov, až som sa nepohodol s pani riaditeľkou a odišiel. Pre mňa to je a vždy bolo najlepšie divadlo. Odkedy som odtiaľ odišiel, nevkročil som tam ani na predstavenie. Ako sa nevraciam k ženám, tak sa nevraciam ani k divadlu. Tým to pre mňa skončilo. Ale stále ho milujem a prežil som tam najkrajšie roky.

Banujete?

- Všetko zlé je na niečo dobré. Keby som neodišiel kvôli Jiráskovej z Vinohradov, nikdy by som nehral Gréka Zorbu. Za to ďakujem riaditeľovi Županičovi. V Karlíne ako Grék Zorba som úplne nadšený. Hoci ma v deň, kedy mám hrať, niečo najeduje, alebo sa necítim dobre, v okamihu, keď sa blíži vstup na javisko, samovoľne všetky vedľajšie veci odplývajú a prichádza Zorba - nádhera.

Nepôsobila vám ako dlhoročnému činohercovi hudba ťažkosti?

- Pochádzam z Valašska, kde je normálne, že každý odmalička na čosi hrá. Aj ja som hral na husle, ale mal som benevolentnejšieho tatka, ktorý ma tak nepodporoval v učení, ako ja syna, takže som utekal na ihrisko a na lyže, dosť som v hudobke vynechával a môj učiteľ na husle od hnevu o mňa zlomil tri sláky, čiže si asi myslel, že nejaký talent mám. Lenže husle, to je rehoľa, to sa musí v jednom kuse.

Prepáčte, neporozumel som vašej poznámke o synovi.

- No, aj môj syn má muziku v sebe. Začal od piatich rokov husľami, a to je ťažký nástroj. Je po mne športovo založený, takže sprvoti som ho musel strážiť, aby neodbiehal na ihrisko. Prispôsobil som aj svoje angažmán, aby som mohol byť s ním, keď už cvičil na husle tri hodiny denne, aby v tom nebol sám.

Nebránil sa?

- Zavše sa zlostil, že ho nepustím na futbal. Dnes študuje klavír a skladbu na konzervatóriu. Viete, usilujem sa pracovať a pripravovať na herectvo maximálne, ale musím povedať, že môj osemnásťročný Ondra sa nadrie ešte viac. Divadlo má strašne rád a na predstavenia sa chodí dívať od malička. Od svojich šiestich rokov vedel určite, že chce na konzervatórium, o ničom inom ani neuvažoval. Rozhodujúce boli tie detské roky a aj tým, že som to sám zažil na sebe, v okamihu, keď to vydržal, som vedel, že mu to nebudem vyhovárať. Občas vezmeme husle a hráme spolu, ale hlavne sa venuje klavíru a skladbe.

Apropos, keď hráte toho Zorbu, boli ste už niekedy v Grécku?

- Bol, veľakrát a milujem ho. Fúru rokov tam trávime dovolenku, ktorú podnikáme s Ondrom. Kvôli našim psom to máme rozdelené na dámsku a pánsku jazdu. Je to paráda - keď nás, chlapov, nelákajú obchody, nemáme potrebu vylihovať pri mori, zájdeme do taverny... Úžasná je tá obrovská kultúra: ulice, kadiaľ chodil Hippokrates, štadióny, veci staré tritisíc rokov, ktoré stále neprestali jestvovať, to je fantázia.

Čo vám vie spôsobiť radosť?

- V poslednom čase predstavenie "Zlatého jazera" - všetci to poznajú s Henrym Fondom a Katherine Hepburnovou, alebo teraz na Hallmarku s Julie Andrewsovou a Christopherom Plummerom. Ja to hrám s Květou Fialovou v Divadle U hasičů a ako zájazdovku. S Květou som začínal v Kolíne, keď sme mali takých dvadsaťdva a teraz sa prvý raz po rokoch ocitneme spolu na javisku. Mám po sedemdesiatke a rokmi zodpovedám roli aj veku, keď to nakrúcal Henry Fonda, lež roky nie sú rozhodujúce. Keď som kedysi absolvoval, v Divadle Disk som hral ako mladík v Gorkého "Meštiakoch" starého Bessemenova. Teraz zas hrám mladšieho Zorbu, čiže v "Zlatom jazere" konečne vekom zodpovedám.

Hosťujete vraj aj v mimopražských divadlách.

- Ide o ďalšie predstavenie, ktoré mám rád. "Noc na Karlštejne". Prvý raz som sa doň dostal v roku 1962, keď to hrali herci Národného divadla priamo na Karlštejne a ktosi im vypadol z roly bavorského vojvodu, Lála Pešek a Marvan si spomenuli na mňa. Hralo sa každý piatok, sobota, nedeľa - dva aj trikrát denne. Hral som tam vedľa Karla Högera, starého Vydru - ten si už príliš nepamätal, tak svoj dlhý monológ vykrátil na jednoduché konštatovanie: "Môj Kárlštejn...!" Sedem rokov som zažíval tieto nádherné večery. Teraz sa mi s tým vrátila mladosť, keď to hráme na Kunětickej Hore a v Pardubiciach. Je o to tak obrovský záujem, že miesto 400 ľudí, ktorí sa tam môžu vojsť, ich je namačkaných asi osemsto. Dnes už je zase objednaných - vypredaných 40 alebo 50 predstavení.

Čiže do dôchodku sa nechystáte?

- Robím tieto veci s nesmiernou radosťou a vôbec nemám pocit, že by som mal skončiť niekde na dôživni. Dôchodkový vek mi naskočil ešte pri mojom angažmáne v Divadle na Vinohradoch, ale ja som si to niekoľko rokov vôbec nevšimol a v kancelárii ma neupozornili, že to mám kamsi nahlásiť, takže som pár rokov fungoval bez toho, aby som si o dôchodok zapýtal.

Nemáte problémy s pamäťou, zapamätaním si textu?

- Mám určitú pamäť, kedy sa mi všetko vybavuje na javisku. Tam absolútne nemám ťažkosti, ale stokrát hranú repliku nedokážem reprodukovať práve nikde inde, než na tom javisku. To je najlepšia herecká pamäť: spomenúť si vo chvíli, keď je to dôležité, nie nijaké stránkovanie, doma viem rolu z hlavy úplne vypnúť. Keby sa ma ktosi spýtal na časť textu doma, možno by som nevedel odpovedať. V okamihu, keď viem, že je pauza, hrať sa táto hra bude hoci až za rok alebo za tri, tak už z textu neviem ani slovko. V deň, keď ju trebárs po roku začneme hrať, vybaví sa mi každé slovo samo. To je dar.

To sa nikdy ani nepomýlite?

- Pri predstavení Zorbu som jediný raz ulietol v texte. Bublina vrtí zadkom a ja mám povedať: "Dajte na mňa, šéfko, najlepšia polievka je zo starej sliepky". Samozrejme, pri x-tom predstavení som vyhlásil, že najlepšia sliepka je zo starej polievky. Potom som sa v tom začal viezť a moje okolie sa pučilo od smiechu.

Ako ste vykľučkovali?

- Dôležité je neprestať hovoriť, zachovať glanc a povedať hocičo.

Čo sexappeal?

- Grék Zorba hovorí jednu veľkú pravdu: "Chlap je vtedy chlapom, keď má to správne v srdci aj v gatiach". To je veľká pravda a platí to aj pre ženy. Herečka, ktorá má srdce, ale nemá náboj... Ale keď príde s tou vecou - nie je to prázdna tvár, tak je jedno, do čoho je navlečená, alebo či je škaredá: je to tam. Taká je hoci Jana Švandová - tá, keď príde, tak čosi prišlo.

Hrali ste už niekedy ženu?

- V "Klietke bláznov", kde vo finále tančím oblečený ako žena, sme si tento záverečný tanček schovávali ako tajomstvo. Až na poslednej generálke som sa zjavil v sukničke a podkolienkach - je to príjemný špás. V ženskom oblečení som si zahral už predtým v "Ceste okolo sveta", kde som stvárnil päť rolí - stále som sa prezliekal a jednou z tých úloh bola bordelmamá. Tam som sa strašne vybláznil so Skopečkom a že sme obaja smejkovia, miestami sme vôbec nebrali na zreteľ text, ale obecenstvo ryčalo od smiechu.

Ako je to po toľkých rokoch s trémou?

- Trému už nepoznám, ale štyri, päť dní pred premiérou som doma poriadne nepríjemný, všetci ma s...srdia, iba Ondra ma smie skúšať z textu. Keď prídem na javisko, už nie je čas na trému. Mám už len na pamäti, že si musím obúvať prvú topánku na pravú nohu, vstupovať pravou polovicou dvier - to mi zostalo zo starej gardy, kde to všetci ctili. Nie som poverčivý, ale toto do bodky dodržiavam.

Opakovane sa vraciate k pojmu stará garda.

- Som ňou vychovaný, a tak lipnem na určitom prístupe k herectvu. Mal som česť poznať Jarouška Marvana, Lálu Peška, Zdeněčka Štěpánka.... To boli páni herci! Najviac si pamätám z týchto báječných hercov - boli profesionáli a bohémi, ktorí hoci úplne spití žali obrovské úspechy na javisku. Mali v sebe ohromnú precíznosť voči svojmu povolaniu. V tom som vychovaný, a tak vari pôsobím občas prísne, keď podobnú profesionalitu vyžadujem od dnešných mladých hercov. Vďaka Županičovi tu hrá taký klan starších, skúsených hercov, ktorí si vzájomne žičia a nieto medzi nimi závisti. Súčasne s nami v Karlíne dostávajú možnosť mladí a strašne veľa sa tu naučia. Trebárs Lumír Olšovský, ktorý odišiel do Divadla na Vinohradech, ale ja som s ním tak perfektne zohratý, že v "Grékovi Zorbovi" som odmietol hrať s niekým iným.

Čo popularita?

- Celé pokolenie detí z čias, keď som nakrúcal najznámejšie veci, sa vraj nebývalo hemží menami Radek a Radoslav. Ja som správne Radoslav: my máme v rodine samých Slávkov: Jaroslava, Květoslava, Miroslava, Ladislava, Vratislava, Jaroslava... Ten čas mojej popularity bol poznačený množstvom ctiteliek, ktoré mi ostali dodnes. To bola doba najväčšej slávy po "Martinovi Edenovi", kedy som dostával stovky listov denne. Dievčence čakali pri divadle, pred barákom, moja domovníčka ich musela odháňať od dverí a keď niektorá prekĺzla až hore, musel som ju odháňať hoci nahú od dverí.

Dobré, nie?

- Nie. Začalo to byť neúnosné a priznávam, že som vtedy prežil obdobie, keď som mal pocit, že všetko viem, všetko poznám, všetky ženy ma chcú. Našťastie som mal kamarátov, ktorí ma vrátili do reálu, vrátili ma opäť na pevnú zem a dali mi na výber: buď moja nafúkanosť alebo priateľstvo. Spamätal som sa po pár dňoch - mal som vtedy 33 rokov. Po všetkých peripetiách herec zistí, že je vec verejná, nedá sa nič robiť. Keď si v krčme nechcete dať s niekým štamperlík, tak ste namyslený frajer a div sa nepobijete. Keď vyhadzujete dievčence od dverí, tak ste odroň. Daň tejto profesii je, že nemôžte byť kdesi schovaný. Keď som v sedemdesiatych rokoch bol na nejaký čas odstavený od hrania, založili sme si kapelu, hrali po krčmách a bola neuveriteľná psina. A keď som sa po pár rokoch zase mohol objavovať v televízii, zistil som s radosťou, že na mňa obecenstvo počkalo, že na mňa nezabudli. Nemusel som začínať odznova.

Keď hovoríte o kamarátoch, máte na mysli kohosi z divadla?

- Valašsko je jedno z najdôležitejších v mojom živote. Z obdobia, keď som tam vyrastal, ostala parta kamarátov. Hoci nás bolo deväť a už je nás len šesť, stále sa schádzame a je to nádherné. Každý rok od čias štúdií sa zídeme na chalupe v Beskydoch - kedysi pánska jazda na dva dni, teraz už na týždeň. Je to pánska jazda, kde sa nikto nesmie sťažovať na choroby a jednoducho sa bláznime, ako za mlada. Na kamarátstvo strašne verím. Akokoľvek si ženy vážim a nedegradujem ich, tak chlapské kamarátstvo, keď sa vydarí, je potom skutočne na život a na smrť. My sme sa poznali na konci vojny, keď sme mali nejakých dvanásť. Keď som bol asi päť rokov so svojou ženou Hankou, tak som jej raz dovolil, aby prišla na túto našu mužskú zlezinu, že ju ukážem chalanom. Mala povolenú návštevu na popoludnie - uvarila voľáke slovenské špeciality a krútila hlavou: "Vy ste furt sťa malí chlapci!" Skoro plakala nad tou krásou, ako sa tam šalieme. Ale pozor, akonáhle je komusi z nás zle, okamžite všetci nastúpia na pomoc. V divadle tiež nájdete priateľov, ale toto je iné - letecký inžinier, profesor, chemik, prírodovedec, konštruktér... Každý odinokadiaľ a o to je to krajšie.

Podarilo sa vám zahrať všetky vysnené role?

- Mojím veľkým životným snom od čias, keď som začal uvažovať, že budem robiť profesionálne divadlo, bol Cyrano. Dnes už je pre mňa samozrejme passé. Ale dvakrát v živote som ho mohol hrať a nehral! To sa u divadla stáva. A možno dobre tak, lebo by som ho hoci pokazil. Človek nikdy nevie.

Ako sa dnes dívate na svoju hereckú dráhu?

- Poznám dosť kolegov, ktorí boli podľa mňa talentovanejší než ja, ale neprerazili a nie sú slávni - jednoducho nemali v tú správnu chvíľu šťastie. Mne hrozne pomohol Belmondo. On prerazil v Európe a vďaka nemu sa odrazu žiadala škaredá tvár a ja som sa chytal, lebo ostatní boli krásavci. Ten pocit krivdy, keď niekto v profesii neuspel neprávom, že život nie je spravodlivý, s tým sa niektorí zmierili, ale niektorí dožili s jedom príkoria v srdci. Podstata herca, ako asi aj u iných ľudí, je ostať sám sebou. To je alfa a omega života - prežiť veľkú slávu aj čas pozabudnutia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.