Po škole mala naraz veľa voľného času a myšlienky, čo ďalej, ju začali prepadávať stále častejšie. Jedného dňa sa vybrala spoločne so svojou mamou do mesta. Prechádzajúc cez cestu odrazu zastala. Doslova skamenela. Mama ňom mohla lomcovať koľko chcela, Katka sa ani nepohla, pohľad upätý na jedno miesto.
"Bolo to len na chvíľku," hovorí dnes.
Pravda je však taká, že Miriam bez pohnutia zotrvala na jednom mieste celú hodinu. Choroba, o ktorej dovtedy netušila, vyslala prvý varovný signál a veci nabrali spád. Mirka si postupne prestávala veriť, nadobúdala presvedčenie, že nič nedokáže a úplne najväčší problém jej spôsobovalo rozhodovanie. Dodnes pre ňu predstavuje neriešiteľnú dilemu, pri ktorej sa, presne ako vtedy na ceste, jej vnútro zasekne.
***
Psychická porucha nás môže prekvapiť kedykoľvek. V dnešnom svete plnom stresu nimi podľa štatistík trpí každý piaty človek. Príde neohlásene a náš život sa mení od základov. Ľudskú spoločnosť vystrieda izolácia.
Návšteva psychiatra a následná hospitalizácia, zameraná na medikamentóznu liečbu, sociálnu samotu len prehlbuje. Navyše, samotné lieky nestačia. Môžu potlačiť symptómy, no príčina zostáva a choroba často ohlási návrat.
Ľudia, ktorí už psychiatrickú hospitalizáciu absolvovali, môžu nemocnicu odmietať, respektíve ich stav už hospitalizáciu nevyžaduje, tvoria zvláštnu skupinu čakateľov na normálny život. Odkázaní na svoju rodinu, závislí od pomoci druhých, izolovaní medzi štyrmi stenami bytu, či ústavu. Napriek tomu, že každý z nich by mal dostať šancu vrátiť sa do prostredia, odkiaľ si na chvíľu "odskočil", cesta späť často nevedie. Chýbalo spojivko, ktoré by tieto dva svety spájalo.
Prvý celodenný stacionár s chránenými dielňami funguje v Košiciach od konca minulého roku. Predstavuje šancu vykročiť do nového života práve týmto ľuďom. Ľuďom s psychickými poruchami, ocitajúcich sa v životných krízach, sociálnej izolácii či núdzi. Stacionár, ktorý doteraz v Košiciach úplne absentoval, zriadili pri psychologicko-psychiatrických ambulanciách v Poliklinike na sídlisku Nad Jazerom.
"Miriam, u ktorej bola napokon zistená psychická porucha, u nás pomaly získava sebadôveru. Jednou z príčin jej poruchy boli obavy z toho, ako sa uplatní v živote," vysvetľuje nám riaditeľka denného stacionára, klinická psychologička, PhDr. Monika Piliarová.
"Z množstva podporných terapií, ako sú muzikoterapia, či arteterapia, ktoré v centre ponúkame, využíva Miriam najmä ergoterapiu - terapiu prácou. Tvrdila, že nič nedokáže, no čoho sa teraz chytí, to urobí vynikajúco, je veľmi šikovná. Sama po sebe vidí výsledky, presvedčila sa, že to ide, a tak nás začala navštevovať pravidelne."
Ako Monika Piliarová dodáva, v prípade ľudí s psychickými poruchami sa v stacionári, ktorý je súčasťou štandardnej zdravotnej starostlivosti, snažia zabraňovať príčinám, prehlbovaniu alebo opakovaniu porúch, ktoré ovplyvňujú fyzický, psychický či sociálny vývin človeka.
"Pacienti prichádzajú od rána sami alebo i v doprovode svojich blízkych, získavajú základnú predstavu o svojom ochorení a o základnom liečebnom pláne. Po zoznámení sa s terapeutickým tímom lekárov, psychológov, zdravotných sestier a ergoterapeutov sa každému z nich ponúka pestrá a podnetná sociálna klíma, ktorá kladie na každého pacienta i určité nároky. Podľa odborných zámerov je ťažisko práce v individuálnej a skupinovej terapii, v kombinácii s rodinnou terapiou a v činnostnej terapii, podporovanej príslušnou farmakoterapiou. Rôznorodosť činnostnej terapie je volená tak, aby sa príťažlivou formou dosiahol príslušný terapeutický výsledok. Preto podľa prirodzeného záujmu pacientov postupne vznikol umelecký ateliér, krajčírska dielňa, rozvíja sa keramická dielňa, edukačná činnosť s využitím audiovizuálnej techniky a práca s výpočtovou technikou s celodenným prístupom na internet. Snahou je vytvárať dobré podmienky pre všetky vekové kategórie pri zohľadnení ich pracovných a študijných ako i bežných povinností, čím sa pri návšteve stacionára nestornujú dennodenné povinnosti," vysvetľuje riaditeľka stacionára.
Pomoc stacionára najčastejšie vyhľadávajú ľudia s rôznymi depresívnymi a úzkostnými poruchami, s rôznymi formami posttraumatických stresových porúch. Ďalej sú to ľudia so schizoafektívnymi, schizofrénnymi ochoreniami a psychosomatikcými poruchami. Do skupiny klientov sú integrovaní i pacienti s poruchami pozornosti a aktivity. Tam sa môžu obrátiť ľudia s rôznymi druhmi závislostí, poruchami príjmu potravy, ako i starší pacienti, ktorí trpia zreteľnými psychickými poruchami s potrebou zvýšeného dohľadu.
"Sú to ľudia, u ktorých nie je nutná psychiatrická hospitalizácia alebo sú bezprostredne po hospitalizácii a preto je u nich liečba v stacionári výhodná. Tak ako v prípade ôsmačky Kamily," hovorí ďalej psychologička.
Kamilu, pred tým úplne zdravé dievča, museli opakovane hospitalizovať. Zo vzornej žiačky sa totiž zo dňa na deň stala vyplašená dievčina, ktorá si ustavične kontrolovala svoju telesnú váhu. Na to, aby sa v nej spustil mechanizmus sebadeštrukcie, stačilo, aby ktosi z jej okolia utrúsil poznámku, že je príliš tučná. Paradoxne začala sa prejedať. Každú noc nasledovali pravidelné útoky na chladničku. Aby znížila úzkosť, ktorá ju pochytila po prebudení, prichystala si hory jedla na nočný stolík. Popri nadmernom prejedaní sa postupne ohlásili depresie, prehnaná plačlivosť, obavy zo školy a z vlastnej nápadnosti.
"Po nasadených liekoch došlo k útlmu. Kamila bola spomalená, ospalá, neprosperovala v škole, obávala sa reakcie spolužiakov na jej liečbu. Vyzeralo to na opätovnú hospitalizáciu, v takom bola stave. Vtedy za nami prišli jej rodičia a požiadali o úpravu liečby. Po mesačnej starostlivosti v dennom stacionári sa vrátila do školy. Opravila si známky na čisté jednotky, hoci sprvoti vyzeralo, že bude musieť prerušiť školu. Nadviazala na staré priateľstvá, nezaoberá sa už telesnou váhou, na tvár sa jej vrátil úsmev. Opäť našla samu seba," spomína Monika Piliarová.
V mnohých prípadoch sa ako spoľahlivý prostriedok na povzbudenie sebavedomia osvedčila činnostná terapia v chránených dielňach. 26-ročnej Slávke sa stal východiskom zo samoty šijací stroj. A to i napriek tomu, že sa ho spočiatku doslova bála dotknúť. Dnes už o svojom probléme hovorí v minulom čase.
"Chodila som do školy, na SOU Textilné. Ale neskončila som ju. Strašne som sa bála ľudí, tak som si začala ubližovať. Bola som smutná a k zlému ma občas nútili hlasy, ktoré som počula. Nútili ma ubližovať si. Teraz vymizli. Nemám čas sa nimi zaoberať, keďže tu stále niečo robím. Najradšej vyšívam a celkom ma to začalo baviť. Bála som sa desať rokov a bojím sa ešte i teraz, ale už je to lepšie," priznáva subtílne pôsobiaca dievčina.
Slávka sa opäť začala o seba starať, zaujíma ju, ako vyzerá, spestrila predtým zanedbané obliekanie. A v čom vidí svoj osobný pokrok?
"Predtým by som si na seba nikdy neobliekla sukňu. Za nič na svete. Prečo? Hanbila som sa za to, ako vyzerám. Za to, že som žena," krčí plecami.
"Výhodou tohto zariadenia je stály kontakt pacienta s rodinou," vysvetľuje ďalej Monika Piliarová.
"Deň trávi v stacionári, večer odchádza domov, čím je zachované pôvodné prostredie a možnosť práce s týmto prostredím. Problém sa môže vyriešiť prirodzenejšie, so znížením rizika jeho návratu."
Rodinné prostredie tohto zariadenia nielen búra bariéry, ale navodzuje pacientom pocit uvoľnenia a zázemia. Alternatívne terapie a skupina pacientov s rovnakými problémami podporuje postoj pacienta voči sebe ako osobnosti. Počas hospitalizácie v nemocnici, i keď ju pacient potrebuje, môže pod vplyvom toho, že prijíma štatút pacienta s právami a povinnosťami, dôjsť k podvedomému opúšťaniu sa.
"Denný stacionár kladie viac dôraz na osobnosť pacienta, na jeho zodpovednosť a schopnosť presadiť sa. Aby neupadol do letargie chorého, práve naopak, aby zo svojich psychických rezerv vydoloval maximum vo svoj prospech. Cieľom je minimalizovať "záťaž" samému sebe, rodine, okoliu. Taký bol Števo," vraví psychologička hľadiac na svojho pacienta, ktorý po celý čas počúva.
Števo navštevuje stacionár už rok. Vysokoškolsky vzdelaný chlapec, inžinier, zaklopal na dvere ambulancie v doprovode rodičov. Bol to tzv. beznádejný prípad. Putoval od jedného doktora k druhému, zlepšenie žiadne.
"Vôbec nespím, nič neviem robiť," boli jediné slová, ktoré zo seba vytlačil pred doktorom. Potom už len apaticky sedel na stoličke, s hlavou na kolenách. Števo bol v stave totálnej rezignácie, mama ho musela obliekať, umývať, holiť.
Števove slová sú len opisom toho, čo sprevádza jeho psychickú poruchu. Kým bol doma, po celý čas ležal na posteli a bez záujmu pozeral do steny.
Pri pohľade na mladého muža sediaceho s prekríženými nohami na stoličke je zrejmé, že apatia svoje zovretie povolila. Dennodenná dochádzka do stacionára, zapájanie do diania v terapeutickej skupine a práca v dielni z neho dokázala vykresať obrysy stratenej osobnosť, ktorá je opäť pripravená vrátiť sa do života. Števo sa o seba nevedel sám postarať v najzákladnejších životných potrebách, bol prakticky odkázaný na plnú invaliditu. Napriek tomu, že ešte stále pochybuje, mu už rodičia na odporúčanie lekára zháňajú riadnu prácu.
A ako si na svoje temné obdobie spomína sám Števo?
"Bol som doslova blízko smrti. Nič som nejedol a absolútne som nedokázal spať. Na vysokej škole som sa pri učení strašne plašil, samé termíny a skúšky, myslel som si, že to nikdy nestihnem. Školu som dokončil, ale strašné nervové vypätie, všetky tie stresy mi nedovolili spať. Začalo to tým, že som po sebe všetko musel chorobne často kontrolovať. Umyl som si ruky a niekoľkokrát som musel skontrolovať, či som dal na svoje miesto mydlo, uterák, vo všetkom som musel mať poriadok a systém. Bol som z toho taký vyčerpaný, že som sa postupne odovzdal sa do rúk rodičom," hovorí Števo, ktorý si svoj obrovský skok pripúšťa veľmi skromne. Ako však tvrdí, na invalidný dôchodok ísť určite nechce, lebo doma, osamote, by nevydržal.
"Napriek tomu, čo hovorí, musím Števa pochváliť. Je stálym hosťom vo Vedeckej knižnici, vďaka čomu už ovláda psychofarmakológiu snáď lepšie ako ja," smeje sa doktorka Piliarová.
Práca Denného stacionáru ako i Krízového centra by nebola možná bez podpory a bližšej spolupráce so všetkými poskytovateľmi psychiatricko-psychologických a sociálnych služieb v meste, okresnými úradmi práce, košickým samosprávnym krajom a každým, kto je tejto myšlienke naklonený. Vďaka tejto kooperácii je poskytovaná potrebná starostlivosť občanom, ktorí sa chcú zapojiť do bežného života, alebo sa aspoň v maximálnej miere priblížiť tým, ktorí nie sú handicapovaní žiadnymi sociálnymi alebo zdravotnými problémami.
Martina pred rokom oslávila dvadsiatku. Pri pohľade na drobučkú blondínku, upierajúcu zrak do zeme, by ste tomu uverili len ťažko. Keď sa jej spýtate, prečo je tu, odpovedá ledva počuteľným hláskom.
"Strašne sa bojím ľudí. Podozrievajú ma, ubližujú."
Martina sa narodila s poruchou pozornosti a aktivity, s postihnutím vzrastu navyše. Od malička vyrastala v ústave, otec jej zomrel, matka sa o ňu starať nedokázala. Je extrémne plačlivá, nedokáže komunikovať s kolektívom. Pridružili sa zažívacie ťažkosti. Jednoducho prestala jesť. Či už z protestu alebo zúfalstva, na to už nik nepríde.
"Dnes sme urobili pokrok," chváli ju vychovávateľka.
"Zjedli sme celý jeden rožok," vysvetľuje.
Vzhľadom na to, že celý týždeň odmietala vziať čokoľvek do úst, to pokrok naozaj je.
Takýchto mladých ľudí je v stacionári viac, podobným prípadom je i Vlasťo.
Vlastimil sa napriek svojej diagnóze vyjadruje veľmi vecne a bystro.
"Zo svojho stavu si už nerobím problém, je to proste tak a nezamýšľam sa na tým," hovorí tento 27-ročný vyučený kníhviazač.
Tmavovlasý Vlastimil sa narodil s telesným postihnutím. Ťažko sa mu chodí, má poruchu reči. Keď prišiel, doslova sa plazil popri stene, nedokázal ani len sám stisnúť kľučku a otvoriť dvere. Jeho zdravotný stav ho zatlačil do absolútnej sociálnej izolácie. A tak nerozprával, bol mrzutý, bez záujmu, plný komplexov. Po niekoľkých týždňoch dochádzky do centra bariéry spadli, dnes s ľuďmi zo skupiny chodí do kina, osmelil sa i v komunikácii k druhému pohlaviu, živo sa zaujíma o svoje okolie.
***
Psychické poruchy sú súčasťou spoločnosti, v ktorej žijeme, či už chceme, či nie. Šéfovia na riadiacich pozíciách, pracujúci v permanentnom strese, zaťažení obrovským pocitom zodpovednosti. Alebo učitelia, trpiaci pocitom, že ich práca nemá zmysel. To sú len dve z mnohých rizikových skupín, často žiadajúcich pomoc odborníka.
Kombinácia genetickej dispozície, stresu a zníženej schopnosti zvládať záťaž je často spúšťacím mechanizmom životnej krízy. Na jej úspešné prekonanie už viete, kde hľadať pomocnú ruku.
***
Tabuľka: Kontakt : denný stacionár - chránené dielne, poliklinika Nad Jazerom, Spišské námestie 4, Košice. tel. 055/ 674 12 40-5, 0907 933 214
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
