nahradil doterajšiu Juhoslovanskú zväzovú republiku. Schválenie ústavnej charty Srbska a Čiernej Hory juhoslovanským zväzovým parlamentom znamená, že štátny útvar s názvom Juhoslávia sa po trištvrte storočia turbulentnej existencie stáva históriou.
Termín "Juhoslávia" po prvý raz použil výbor, ktorý v apríli 1915 v Paríži založili politickí reprezentanti diaspóry južných Slovanov. Po prvej svetovej vojne - jej prvé výstrely (podľa niektorých interpretácií) padli 28. júna 1914 v Sarajeve z pištole srbského radikála Gavrila Principa, páchateľa úspešného atentátu na následníka rakúsko-uhorského trónu, arcivojvodu Františka Ferdinanda a jeho manželku - a následnom rozpade Rakúsko-Uhorska politickí predstavitelia Slovincov, Chorvátov a Srbov 1. decembra 1918 vytvorili Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (SHS, po predchádzajúcom pripojení Bosny - 30. októbra, a Čiernej Hory - 26. novembra, k Srbsku).
Juhoslovanské kráľovstvo
Kráľ Alexander Karadjordjevič (Srb) 6. januára 1929 názov konštitučnej monarchie zmenil na Juhoslovanské kráľovstvo. Karadjordjevič si uzurpoval všetky právomoci, zrušil ústavu, zakázal činnosť politických strán a zaviedol zákon o bezpečnosti štátu. Jeho neúspešný pokus o vytvorenie "juhoslovanského národa" z mozaiky národov kráľovstva vstúpil do histórie ako "diktatúra šiesteho januára". Kráľ sa 9. októbra 1934 v Marseille stal obeťou atentátu chorvátskeho radikála. Vláda D. Cvetkoviča 25. marca 1941 pripojila Juhosláviu ku krajinám Osi (Nemecko, Taliansko), čo vyvolalo 27. marca 1941 v Belehrade ľudové povstanie. Po armádou zorganizovanom štátnom prevrate vznikla protifašistická vláda generála Simoviča, princ-regent Pavol bol zosadený a moci sa ujal mladý kráľ Peter II. Fašistické Nemecko a Taliansko Juhosláviu vojensky napadli 6. apríla 1941 a krátko nato, 11. apríla chorvátski nacionalisti okolo Ante Paveliča vytvorili ustašovský Chorvátsky štát, ktorý bol bábkovým režimom Berlína.
Juhoslovanská armáda kapitulovala 17. apríla 1941 a kráľovská rodina odišla do londýnskeho exilu. V lete 1941, 8. júla, Nemecko a Taliansko oficiálne oznámili zánik Juhoslávie. Jej územie sa rozdelilo medzi Chorvátsko (Chorvátsko a Bosna), Nemecko (časti Slovinska), Taliansko (Dalmácia, Čierna Hora, časť Slovinska), Maďarsko (Vojvodina) a Bulharsko (väčšina Macedónska). V Belehrade nemecká okupačná správa Srbska inštalovala bábkovú vládu generála Nediča. Hlavnou postavou protifašistického odporu sa stáva Josip Broz Tito, ktorý politickému životu v Juhoslávii dominoval štyri desaťročia, až do svojej smrti v máji 1980. Ako dátum vzniku "Titovej" Juhoslávie sa uvádza 29. november 1943, keď Tito spolu so svojimi partizánmi prevzal kontrolu nad Antifašistickým výborom národného oslobodenia (AVNOJ), založeným v novembri predchádzajúceho roka a zbavil exilovú vládu kráľa práva zastupovať juhoslovanský štát.
Slobodnou a blahobytnou krajinou
Po skončení druhej svetovej vojny bola Juhoslávia obnovená. V čase studenej vojny sa Titovi darilo úspešne manévrovať medzi oboma blokmi a napriek komunistickej vláde Juhoslávia získala povesť relatívne slobodnej a blahobytnej krajiny. Nacionalistické tendencie sa však nevytratili a po Titovej smrti sa začali intenzívnejšie prejavovať odstredivé sily. V roku 1991 štyri zo šiestich juhoslovanských republík (Slovinsko, Chorvátsko, Bosna, Macedónsko) vyhlásili nezávislosť. Rozpad krajiny sprevádzali krvavé konflikty, ktoré trvali do roku 1995.
V roku 1992 sa obyvatelia Srbska a Čiernej Hory v referende vyslovili za vytvorenie federácie so zachovaním názvu, čím vznikla Juhoslovanská zväzová republika (JZR), nazývaná aj "malá" alebo "tretia" Juhoslávia. Koncom roku 1997 v prezidentských voľbách v Čiernej Hore víťazí Milo Djukanovič, ktorý od roku 1998 podniká kroky k nezávislosti republiky. Djukanovič chce krajinu odpútať od Srbska, ktoré sa pod vedením Slobodana Miloševiča dostalo do medzinárodnej izolácie a na pokraj hospodárskeho zrútenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
