európsku a svetovú. Teda Irak. To, že suverénne vytlačil z prvého miesta sledovanosti takú megakauzu, akou je odpočúvanie Pavla Ruska, alebo len tesne prehral so štrajkom železničiarov (keď ten vrcholil), je svojským príbehom o prechode Slovenska od provinčnosti k svetovosti.
Samozrejme, je to zveličenie, ale ten proces je neoddiskutovateľný. Je priamym dôsledkom blížiacej sa integrácie do EÚ a NATO - z pozície bezvýznamného fľaku na mape Európy sa SR stáva reálnym subjektom medzinárodného diania. Boli sme normálne požiadaní vládou USA o vstup do protisaddámovskej koalície a za "áno" nás budúci spolubývajúci z EÚ normálne "peskujú" poza uši. Nie sme nikomu ľahostajní, Slovensko je "hráč" - kto by to bol pred štyrmi rokmi povedal? Síce malý hráč, ale zaujímavý - v tejto chvíli popri Británii a Poľsku napr. iba tretí v Európe, kto sa pridá k prípadnej americkej invázii bez ohľadu na ďalší vývoj v OSN. (Košická poslankyňa SDKÚ Tkáčová tvrdila v sobotňajšom Korzári opak. Odporúčame prečítať ešte raz uznesenie NR SR, za ktoré hlasovala.)
Odvrátenou stránkou povýšenia medzinárodnej prestíže je, že sme sa ocitli akoby na úpätí emocionálnej sopky. Iracký diškurz je aj, resp. až príliš, o sentimentoch, resentimentoch a - sekrementoch. Zvyšuje spoločenské napätie, uvoľňuje spodné pudy a prehlbuje bariéry medzi ľuďmi. Najmä z internetových diskusíí, kde sa odbavujú anonymi, musí byť jeden zdesený. Je neuveriteľné, koľko vášne či zloby dokáže našinec "inputovať" do takých vzdialených abstrakcií, akými sú preventívna vojna, úloha Ameriky v dejinách, iracké ropné vrty či úloha BR OSN.
Racionality je vo výlevoch minimum, napokon ako aj všade inde. Keď sa krajina rozlomila vo dvoje na Mečiarovi, dalo sa to pochopiť. Bol (a ešte je) príliš blízko a reálne ovplyvňoval osudy. Prečo ale, do frasa, sa preklínať a nenávidieť a nadávať kvôli Saddámovi? Ukazuje sa, ale zase nielen na Slovensku, že politika je - slovníkom psychiatrov - dekompenzačný faktor. Do jednotlivých štátov či národov si naprojektujeme nejaké predstavy (presnejšie predsudky) a keď nadíde príležitosť, tak si emočnú hladinu vyrovnávame cez aktérov vzdialeného deja a nositeľov opačných názorov. Nič nového pod slnkom; Jiránek mal asi pred desiatimi rokmi v Lidových novinách vynikajúci vtip, kde sa žena s mužom očividne nemajú k sebe v posteli a ona mu hovorí - "nám už zostávajú iba tie národnostné vášne".
Rozlomenie je, bohužiaľ, nerovnomerné. Počet odporcov úderu na Irak podstatne prevyšuje počet prívržencov. Zase - na Slovensku ako všade inde. Významne sa rozdiel stiera, ak sa do prieskumnej otázky vsunie "s mandátom OSN". Ale aj tak je odporcov väčšina. Im patrí kontrolná otázka - keby prišiel zázrak, a Francúz, Rus ani Číňan by medzinárodný zákrok nevetoval (stačí jeden a už je veto), tak čo sa na vojne zmení? Bude spravodlivejšia vojna, ak sa komunista z Číny nechá uhovoriť? (Ako v novembri pri rezolúcii 1441.) Zomrie menej ľudí, keď bude súhlasiť Francúz? Ten to napokon urobí, lebo pri posaddámovskom usporiadaní Iraku nechce chýbať, rovnako ako Rus. Je naozaj také ťažké dovidieť, že Peking, Kremeľ i Paríž hrajú iba na to, aby vyžmýkali od USA čo najväčšie strategické ústupky pre seba, keďže je im jasné, že Bush udrie aj sám, ak sa tak rozhodne?
Takýchto a podobných otázok sa dá nasadiť množstvo. Odpovede sú ľahké, ale nesmie sa ísť cez emócie. Preto by si Slovensko veľmi pomohlo, keby Irak z verejnej agendy vymazalo. Najmä preto, lebo priatelia referenda o NATO už vraj prekročili métu 150 tisíc podpisov a nepomôže ani žiadna zmena komunikačnej politiky vlády, ak sa dostanú až k Schusterovi. Každým dňom irackého besnenia sa zvyšuje pravdepodobnosť, že plebiscit o NATO skončí veľmi zle...
Medvediu službu robil aj európsky parlamentný spravodajca, Jan Marinus Wiersma, ktorý v Bratislave na otvorenej scéne skritizoval vládu, že sa pridáva k USA. Nie je naozaj šťastné, vyučovať politikov suverénnej krajiny - tu však treba priznať, že Dzurinda a spol. euroemisárov sami takto vyťažovali, keď zápasili s Mečiarom. Teraz lížu kyslú smotanu... Bohužiaľ, čo nie je šťastné, to je európske - "wiersmovia" si naozaj myslia, že sú so svojou dekadentnou politickou kultúrou kdesi vyššie. Wiersma by ale mal aspoň vnímať, že súčasná roztržka okolo Iraku už štiepi Európu do tej miery, že začína ohrozovať samotné rozšírenie. O tom sa ešte vôbec nepíše, ale jeden zo scenárov znie, že odcudzenie medzi Britániou a konzervatívnym juhom na strane jednej, a francúzsko-nemeckým "motorom" na strane druhej môže byť blokačným faktorom.
Zabudnime na Irak. To je biznis politikov. Verme im, že tentoraz sa riadia správnym vektorom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
