to skôr o vyťahaných nervoch.
Najprv doma - 85 percent slovenských občanov je proti vyslaniu jednotky do Iraku v akomkoľvek zväzku medzinárodnej koalície, 80% nesúhlasí ani s poskytnutím armádnych objektov na našom území, a rovnako tak aj s prechodom cez naše územie. Teda podľa reprezentatívneho výskumu OMVSRo. Čiže toľkí sme - aspoň v bode jedna - presne proti tomu, čo pred týždňom schválil slovenský parlament. Účasť v zmysle uznesenia NR SR podporujú v plnom rozsahu 3 percentá občanov.
To sú drvivé čísla - normálna vláda by asi uvažovala, či svoje rozhodnutie neprehodnotí. Takto sa postaviť verejnej mienke je vo fungujúcej demokracii skoro na politickú samovraždu. Teraz aspoň vidíme, prečo sa niektorí európski politici tak stránia čo len minimálneho náznaku, že by kývli na vojenskú inváziu. Im vychádzajú doma rovnaké "osemdesiatky" - paráda. Všetci sme proti vojne. Politikom komplikujeme život a nie je isté, či vojnu sami neprivolávame. Saddám Husajn stmeľuje mierové hnutia a stáva sa symbolom boja za svet bez vojen.
Z inak formulovanej otázky ešte vychádza, že 37% by aj podporilo vojenskú účasť SR v Iraku, keby o tom rozhodla Bezp. rada OSN. Nuž - už rozhodla. Asi desaťkrát. Nie priamo o vojne, ale o "veľmi vážnych následkoch", ak Irak nebude plniť rezolúcie. Do frasa - čo je také príťažlivé na tej BR OSN? O čo pritom ide? Sedemdesiat päť elitných Slovákov ani vojnu nevyhlási, ani jej nezabráni, nič neovplyvní. Ide o symbolickú jednotku s prioritne nebojovým poslaním, ktorej hlavný význam je v tom, že fixuje slovenskú pozíciu na strane najsilnejšieho a najdôveryhodnejšieho spojenca. Slovensko má pritom vyhliadku na bezpečnostné garancie USA, kým bude NATO jestvovať - nikdy sme na tom neboli geopoliticky radostnejšie. Ale taká je demokracia - ľud vládne a sám si je strojcom šťastia. Ešteže sú voľby až o tri a pol roka... Ale slušná vláda by mala taký čas alebo odušu vysvetľovať, alebo aspoň povedať, že má len jedno svedomie, ktoré nedovolí inak.
Začína byť ale otázkou, či NATO a vôbec spojenectvo západných krajín Saddáma prežije. Včera zažila aliancia najväčšiu explóziu za 53 rokov svojej existencie - Francúzsko, Nemecko a Belgicko vetovali obranné opatrenia v prospech Turecka, ktoré môže byť vystavené odvetným útokom Iraku. Argumentujú, že posilnenie obrany Turecka by vyvolalo dojem, že vojna v Iraku už prakticky začala, čo by vraj zablokovalo akúkoľvek možnosť na diplomatické riešenie. Toto je absolútne svinstvo a egoizmus, akému niet rovného - oni sú schopní, len kvôli vlastnej politickej línii, hodiť cez palubu spojenecký štát, ku ktorému majú zmluvné záväzky v NATO. Politika niektorých európskych krajín začína nápadne pripomínať koniec tridsiatych rokov minulého storočia. Turecko aktivovalo nejaký konzultačný mechanizmus, môžeme ale hovoriť o tom, že NATO prvýkrát v histórii neplní svoju najdôležitejšiu funkciu. Tou je spoločná obrana, ak je členský štát v ohrození. Vojensky sa, našťastie, asi veľa nestane - len Američania budú musieť poslať do oblasti ešte zo tisíc vojakov a nejaké stíhačky navyše. Veď majú peňazí dosť, militaristi jedni... Začína sa hrozivo rýchlo napĺňať, čo sme vyveštili včera - ak Saddám ešte chvíľu vydrží, podarí sa mu rozbiť celé NATO.
Na strane druhej, ani Američanom sa nedá celkom rozumieť. Francúzi a Nemci vyvetrali akúsi novú iniciatívu, ktorej jadrom je znásobenie počtu inšpektorov v Iraku a zároveň nasadenie "modrých prilieb", čiže jednotiek OSN v neslýchanom počte 20 tisíc mužov (toľko ešte nikdy nikde nebolo, odkedy OSN existuje). Detaily nie sú známe, toľko je ale zrejmé, že ak sa 20 tisíc vojakov nasťahuje do Iraku, Saddám si ani neprdne. To už uzná aj Rumsfeld, že taký čas by asi nemohol vyrábať atómovú bombu ani rozprašovať antrax po svete. Že? USA ale plán Schröder-Chirac obratom pošty znosili pod čiernozem. Pritom je jasné, že vedúcou silou medzi "modrými" by boli Američania. A napokon - ak Saddám naozaj čosi vážneho skrýva (akože áno), tak predsa s plánom nemôže súhlasiť. Nemôže - to je jasné aj z Košíc. Ak ale odmietne nemecko-francúzsky plán, tak sme presne tam, kde sme boli - s tým rozdielom, že s použitím vojenskej sily už musia súhlasiť aj Chirac so Schröderom. Nie? Buď je v tom nejaká obrovská zrada a Bush ju vidí, alebo už tu potom nejde ani tak o Irak, ako o prestíž, že kto má pravdu.
Jediné pozitívum, ktoré sa z celej kauzy dá vycievkovať, je stále silnejšie presvedčenie, že strata súdnosti nie je len výsadou slovenských politikov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
