A syn na to: "Dobre mami." O chvíľu, keď sa samozrejme nič nedeje, ozve sa matka znova: "Choď už konečne s tým smetným košom!" A z vedľajšej izby sa ozve: "Ááále, veď už idem." A opäť sa nič nedeje. Tretíkrát sa matka rozkričí, vynadá synovi, obuje sa a ide vysypať kôš do kontajnera sama.
Lenže trinásťročný Peter neprišiel do rodiny až teraz. Je so svojimi rodičmi od svojho narodenia. Trinásť rokov bol tvarovaný, čiže vychovávaný. Určite je to šikovný chlapec, ktorý dvakrát do roka prinesie rodičom dobré vysvedčenie. Ak by tomu tak nebolo, upozorňovala by ho matka predovšetkým na to, aby sa šiel učiť. Lenže...
Na niečo sa pri jeho výchove predsa len zabudlo. Na jeho vzťah k práci. "Ručičky, vy robiť nebudete!", - uťahovala si z Petra babička, keď ho videla ešte na obed ležať v posteli a hltať detektívky. "Len ho nechaj," - bránili svorne syna rodičia, - "však on ešte spozná, o čom je život!" Pri takejto neochvejnej rodičovskej starostlivosti toho chlapec o skutočnom živote doposiaľ veľa nevie. Na druhej strane už teraz javí nápadne časté tendencie presúvať svoje, aj keď nie príliš náročné povinnosti na niekoho iného. Akými očami asi Peter vidí svojich rodičov? Zostáva im v jeho ponímaní ešte niečo navyše než iba povinnosť zaisťovať mu všestrannú starostlivosť? A čo bude Peter ochotný svojim rodičom poskytnúť za takých päť, desať rokov, keď dnes.... Nie, nejde o peniaze, skôr ide o prácu, o jej rozdelenie v rámci povinnosti v rodine.
Namiesto záveru nechajme hovoriť jednu z mamičiek, s ktorou sme sa stretli v poradni vo veci jej sedemročného syna: "Nedávno som videla v jednom časopise malého chlapca z akejsi africkej krajiny. Pod obrázkom bolo napísané, že je to sedemročné dieťa. Ten chlapec ale vyzeral sotva na päť. Na chrbte niesol nošu s raždím. Náklad bol pomaly väčší ako on. Bruško mal vypuklé hladom, ruky špinavé z každodenného boja o chlieb. Chlapec, ktorý sám musí bojovať o holý život. A ten môj rovnako starý syn s vymydlenou tvárou kričí: "Mamií, ja sa na tom starom horskom bicykli už bicyklovať nebudem. Chcem lepší!"
To, že ako rodičia želáme svojim deťom len to najlepšie, je v poriadku. Lenže nesmieme pritom zabúdať, že všetko to, čo pre ne urobíme, formuje ich osobnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
