Slovenskú televíziu. Vedno s pani Elenou Kleisovou, ktorá v januári oslávila 75-ku, si na začiatky povojnovej histórie košického divadelníctva spomínal jej straší kolega Peter Macko, z generácie, ktorú sem kedysi po vojne prilákal Janko Borodáč. "Pamätám si ako nás priviezli z v roku 1945 z Prešova na nákladniaku a prvé čo som urobil keď som prišiel na javisko, pobozkal som zem," hovorí Peter Macko, ktorý sa napriek tomu, že má na pleciach osem krížikov vôbec nezmenil. Spolu s pani Elenou si zahrali v mnohých inscenáciách, bývali aj milencami, avšak len javiskovými.

Čo cítite, keď teraz vchádzate do divadla?

- Tak nás učili, že to je chrám. Chrám umenia. Tak ako bohovia na Parnase alebo na Olympe, je to taká nesmierna úcta. Divadlo to je v prvom rade pokora a úžasná úcta. Nie je to povolanie, to je rang, ktorý sa dedí z generácie na generáciu. Je to niečo nádherné sem vstúpiť. Keď som vošla do divadla ako keby som prišla do kostola. V prvom rade som bola tichučko. Len nerušiť kolegov, aj keď orchester hral naplno, chodili sme tichulinko po špičkách, aby sme nikoho nerušili. Veru bola to úcta ku všetkým, či k baletu, k opere alebo operete. Úspechy ktoréhokoľvek telesa boli aj naše úspechy. Tak sme vtedy spolu držali a úžasne sme si drukovali. Mali sme radosť z úspechu jedného či druhého.

Janko Borodáč pritiahol do Košíc množstvo veľkých osobností.

- Jozef Hodorovský, Hana Grissová, Lujza Grossová, všetko to boli veľké herecké esá, s ktorými som začínala. Bola to pre adeptku fantastická škola, praktická, začínať s takými umelcami. Na tie moje divadelné roky si spomínam s veľkou úctou. Až s takou pietou. Aj na publikum. Tých 50 rokov dozadu alebo v ich priebehu, to bola sláva. Tešili sme sa na každú premiéru. Ako bude reagovať divák a diváci boli vďační. Bol to hotový balzam na srdce, vďačnosť, keď ste videli, že to čo ste chceli dať publikum prijalo a pochopilo. To bola taká satisfakcia, najväčšie zadosťučinenie. Vždy som sa týmito reakciami aj riadila. Verte mi, i keď kritiky raz boli dobré, raz boli zlé, a samozrejme človek ich aj počúval, ale pre mňa bolo vždy smerodajné moje publikum.

Skončili ste rok po vojne herecké konzervatórium v Bratislave. Spomínate si ešte na spolužiakov?

- Podarilo sa nám skončiť iba dvom z 15 študentov ročníka. Mne a Lackovi Chudíkovi. Študovala s nami aj Krista Bendová, naša vynikajúca detská spisovateľka. Po druhom ročníku jej pán profesor povedal, že sa dá realizovať aj inak umelecky. Keby ostala v divadle, neviem či by sme mali takú spisovateľku, a či by niekto napísal také rozkošné veci ako je napríklad Osmijanko. Herectvo nás učil profesor Ján Jamnický. To bol zaujímavý človek, hotový mysliteľ. A naučil nás. Museli sme napríklad recitovať visiaci hlavou dolu z klavíra, no fantastické veci. A pán Záborský nás zas naučil správne dýchať. Bol veľmi prísny a nič nám neodpustil. Pamätám sa, že som mala v prvom ročníku na pol roka trojku z výslovnosti. A pritom ja som Záhoráčka z Lamača od Bratislavy. Jedno šťastie, že som mala zlatú mamičku zo Zlatých Moraviec. Tam sa zas hovorí veľmi mäkko. Keď počula záhoráčtinu, vždy nás napomínala: Nehovorte tak, lebo vám nerozumiem ani slovo. Nejako mi to takto ostalo v uchu. Keď som robila skúšky nechceli mi veriť, že som zo Záhoria. Hovorila som pekne čisto.

Aká bola cesta do košického divadla?

- Mala som 19 rokov, keď končila škola. Na školu prišla prihláška kto by chcel prísť, pozýval nás Janko Borodáč, ktorý tu zakladal činohru. Lacko Chudík ostal v Bratislave v národnom a ja som odišla na konkurz do Košíc. Skúšky som robila hore vo foyer pred celým súborom, mala som obrovskú trému. Borodáč stiahol okuliare z nosa a hovorí: "Keď chce ostať môže." Nuž keď tak pekne povedal, skrátka po septembri v sezóne 46 47 som nastúpila. Na začiatku, pretože som taká maličká, som hrala chlapcov, princezné, slúžky a rokmi ako som dozrievala dostalo sa mi tej cti, že som si zahrala dramatické aj veseloherné úlohy. Hosťujúci režisér Jozef Budský prelomil ľady a zveril mi úlohu Emílie v Shakespearovom Othelovi. Mojim vrcholom bol Ostrovského les, postava Gurmišskej. To bola taká dramatická úloha. A tragikomično, to zas bola Gogoľova ženba Agafija Tichonovna. Stará dievka čo sa chcela vydať. Tam som mohla rozohrať registre až po herecké ad absurdum. Ako sa len dalo. Využila som všetko.

Ruská klasika vám pristala. Najmä Čechovove hrdinky, mám pocit, že práve tragikomično bol váš silný tromf.

- Áno. Bol to aj zámer. Bola som vždy vďačná za tragikomické postavy. Lebo humor ma sprevádzal celý život. Či už v divadle, alebo v rozhlasovej relácii Ma-ra-tón mi bol humor veľmi blízky. Možno vďaka môjmu naturelu.

Vaši kolegovia z relácie Ma-ra-tón Ján Kado a Peter Gažo tvrdili, že práve vy ste určovali, či scénky zaberú na poslucháčov. Vždy ste sa začali smiať prvá.

- Bola som taký barometer. Čakali vždy na moju prvú reakciu. Keď som sa bavila, bolo ma počuť na celý rozhlas. A potom vedeli, že to bude mať úspech. A viete čo, ten Ma-ra-tón som robila 25 rokov s veľkou láskou. Práve preto, že mám bunky a mám vôbec veľmi rada humor. A mám preto také trochu zlé srdce na dnešnú satiru, lebo je vulgárna. Uráža. To nie je dobre. Dobrým humorom sa docieli viac a ten dostrel na diváka je vždy väčší ako vulgarita. Nie každý ju znáša. Ja osobne nie. My keď sme v Ma-ra-tóne kritizovali medzi riadkami, vždy to muselo mať istú úroveň. Nemôže to spadnúť do nejakej primitívnosti a vulgarity. Neslobodno urážať.

Bola aj cenzúra?

- Spomínam si, že áno. Mali sme vynikajúcich redaktorov pána Sobotu a Bednára. Vždy sa museli nejako zodpovedať na tých najvyšších miestach. Použili však zakaždým jednu vynikajúcu fintu, keď sa ich pýtali: "Ako ste to mysleli?", oni odpovedali: "Ako ste to pochopili." No a kto by sa urobil hlupákom, že to chápe inak? Takže nás z toho vždy vysekali spod tej prísnej cenzúry. A poslucháči nám robili obrovskú radosť. Nahrávali sme týždenne, vždy v utorok, lebo sa vysielalo v sobotu. Raz ma na ulici zastavila jedna pani a hovorí mi: Sobota to sú tvarohové halušky pre celú rodinu a Ma-ra-tón. Pani Kleisová, nám by bez vás ani tie halušky nechutili. A teraz keď ste aj prestali, viete čo, že už ich ani nevarím. Tvarohové halušky boli spojené iba s vašim Ma-ra-tó-nom. Celá rodina sme vždy sedeli spolu počúvali vás a tak nám chutilo. A mnoho ďalších ľudí nás takto zastavovalo na ulici. Kdekoľvek som vtedy šla, či do obchodu, po ulici, všade bolo počuť Ma-ra-tón a to bol dobrý pocit.

Manžel Marián Kleis je zároveň vašim hereckým kolegom? Spomínate si na prvé stretnutie?

- Maturoval na Strojníckej priemyslovke v Košiciach a veľmi sa venoval ochotníčeniu. A tiež hrával ako študent estrády. Bolo to vtedy veľmi populárne, lebo televízia nebola. A po skončení školy robili nábor do divadla. Prišli na skúšky viacerí a medzi nimi aj môj manžel. Ja som už bola veľké herečka, mala som za sebou prvý rok a oni takí mladí šarvanci, práve v mojom veku, alebo o čosi starší. Môj muž mi potom bol stále na očiach. Snažil sa byť stále v mojej prítomnosti. A to sa mi stalo aj osudným. Ale v dobrom slova zmysle. Lebo keby sa to ešte raz opakovalo, tak by som si znovu želala všetko to čo bolo. Samozrejme, nebolo vždy všetko najlepšie, ale dobro, to krásne, vyvážilo aj tie zlé veci. Lebo mám aj také moje životné motto, že v živote je veľa dobra a veľa zla. A veľká škoda je, že to zlo zatiaľ má takú väčšiu moc. Keby bolo radšej viacej dobra ako zla. Zatiaľ sa to asi nedá. To je iba taká moja vízia, že by to tak mohlo byť. Dúfajme, že keď sa toho dožijú, keď ja nie, aspoň moje zlaté vnučky, alebo ich deti. Najlepšie by bolo, keby zlo zo sveta načisto zmizlo.

Zájdete si občas do svojho divadla aj teraz keď ste na dôchodku?

- Teraz keď už bývam na vidieku chodím pomenej. Ale volajú ma. Nedávno mi gratuloval k narodeninám pán riaditeľ Peter Himič a pozýval ma do inscenácie Ženba. Už by som nerobila Agafiu, ale starú nahováračku. Veľmi vďačne by som to zobrala, ale nemôžem. Operovali mi oči, už je to v poriadku, vidím výborne, len si ich musím šetriť. Škodili by mi napríklad aj svetlá reflektorov a prach na javisku. Chcem si ešte troška požiť. Tešiť sa z vnučiek, lebo jedna ide v mojich šľapajach. Dominka. Robila brniansku JAMU, tancuje, spieva. To je už je tá súčasná generácia hercov všestranne pripravených. Najmä pre muzikály, ktoré teraz tak bežia. Takže mám také zadosťučinenie, že niekto, moja krv, pokračuje v herectve. Ale aj mladšie vnučky sú šikovné. Dcérina Vikinka bude možno spisovateľka. Teraz k narodeninám mi napísala takú nádhernú báseň a stredná Daja bola rok v Amerike a teraz maturuje. Chcela by ísť študovať niečo súvisiace s diplomatickými službami. Mám z nich radosť. Aj zo syna, ten je zas riaditeľom štúdia STV, vyštudoval réžiu na FAMU v Prahe. Ale mu to nezávidím, keď je teraz všade toľko málo peňazí.

Pýtate sa ho občas, kedy bude košická televízia znovu nakrúcať ako kedysi?

- Aj o tom hovoríme. Viete čo sme tu všetko vyrábali. A dokonca sa pamätám, keď sme hrali v televízii naživo v začiatkoch. Pri jednej inscenácii sa stalo, že vypadla kamera a kameraman nám len gestami ukazoval, kde sa máme pozerať. A všetko čo sme dopredu naskúšali s režisérom Otom Katušom nám bolo nanič, lebo kamera odišla a nastúpila absolútna improvizácia. To boli stresy. Rovnako sa nahrával naživo aj rozhlas. Predstavte si, že máte srdce až v hrdle od strachu, aby ste niečo nepovedali zle. Čože je to teraz. Teraz je to hračka. Je to pôžitok. Urobíte niečo zle a zmažú vás a opravíte to nanovo. Ale zažili sme aj také, že keď sme v rozhlase odvysielali nejakú reláciu, tak už pri dverách stál pán pokladník a každý mal v obálke honorár. Bože chráň, aby sme mu boli odišli. Neodíďte mi, prosil nás, alebo by mal s tým problémy. Aj také sme zažili.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.