Viaceré pomazané hlavy označili pondeľňajší mimoriadny summit EÚ za historický. Majú pravdu, hoci vôbec netrafili dôvod, že prečo.
Faktom je, že pätnástka sa prevŕtala až k spoločnému stanovisku o Iraku. Preto sa aj zišla a je to isteže pokrok vzhľadom na studenú eurovojnu posledných dní. Navzdory vypotenému kompromisu ale žiadne veľké zjednotenie zahraničných politík v EÚ nehrozí a historičnosť 17. februára 2002 spočíva v niečom inom. Tým je vystúpenie francúzskeho prezidenta, ktoré - ako excelentne vystihol eurokomisár Chris Patten - pripomenulo najkrajšie časy Varšavskej zmluvy.
Jacques Chirac totiž bezprecedentne ostrým spôsobom zaútočil na kandidátske štáty za ich doterajšie "iracké" postoje. Keby zostal pri pomerne vtipnej glose, že "prepásli vynikajúcu príležitosť mlčať", ešte by to bolo ako-tak na hrane. Lenže jemu to nestačilo, a tak pridal neuveriteľné poučenie, že je "nezodpovedné, ak pri prvej zložitej téme niekto ZAČNE VYJADROVAŤ SVOJE NÁZORY BEZ KONZULTÁCIE S ÚNIOU." Pripojenie sa ČR, MR a PR k vyhláseniu Blaira, Aznara a spol. Chirac označil prívlastkami "bezhlavé", "infantilné" a "nebezpečné". A celý záchvat zavŕšil zaujímavou úvahou, že tí, ktorí sú vnútri rodiny majú viac práv než tí, ktorí iba čakajú na prijatie. (To sa napokon aj tvrdo prejavilo, keď boli vyrozumení, že pôvodnú pozvánku na summit majú pokladať za bezpredmetnú.)
Dobrý je ten Chirac, že? Mocenskú aroganciu jeho kalibru si dovolil naposledy azda Brežnev, keď zjara 1968 posielal odkazy svojmu "Sašovi" Dubčekovi. Tento výkrik, ktorý - a to je dôležité - nebol vystrelený v emócii, ale vopred pripravený, je excelentnou ukážkou francúzskej predstavy o budúcnosti Európskej únie. Toto nie je ani spolovice sranda, ale zatiaľ najvážnejší signál, akému tlaku budú noví členovia a menšie štáty vystavení. Podstatné je, že nejde o signál ojedinelý. Presne v tomto duchu politizuje Paríž už roky s jasnou agendou stať sa "vedúcou silou" rozšírenej EÚ.
Je veľmi dobre, že anglosaskí politici resp. eurohodnostári - Blair, Patten, Cox - Chiracove výpady pomerne prudko odmietli. Poznámka britského premiéra, že postkomunistické štáty majú oprávnenie hovoriť "do Iraku" práve kvôli skúsenosti, ktorú prežili, svedčí dokonca o istej empatii. S rôznou mierou razancie sa ohradili aj kandidátske štáty. Za Slovensko pomerne ostro a výrečne Kukan, o čosi kulantnejšie Dzurinda. Stálo ale za zváženie nasledovať príklad Poliakov a pobaltských štátov, ktoré v reakcii na nepozvanie sa včera v Bruseli nechali zastupovať iba na úrovni ministrov ZV. Mimochodom, aj Dzurinda sa zachoval dosť arogantne (hoci neúmyselne), keď tento krok Varšavy a spol. označil za "prázdne gesto". Mohol jednoducho povedať, že my sme sa rozhodli inak...
Chiracov incident takto úspešne prekrýva skutočnosť, že spoločné stanovisko rozpory nevyžehlilo, len otupilo. Aj to nie nadlho - kým USA nepredložia na Bezpečnostnej rade OSN návrh novej rezolúcie, k čomu sa chystajú. Pravdepodobne už v piatok... A pokiaľ sa nevynájde zázračná formulácia, ktorá by všetkých uspokojila, Británia a Francúzi s Nemcami budú opäť v spore - navzdory spoločnému stanovisku.
Politické hodnotenie tohto eurokompromisu, tak ako sa objavilo vo včerajších slovenských agentúrach a televíziách, je veľmi nepresné či až scestné. Ide naozaj o obojstranný úkrok, ale oveľa dlhší zo strany priateľov "mierového riešenia". Západní analytici sa zhodujú, že absolútne kľúčovou vetou je, že EÚ uznáva ako poslednú možnosť aj použitie sily. Aby bolo jasné - ani USA a Británia nikdy netvrdili, že to je predposledná či ešte skoršia možnosť. Len sa domnievali (domnievajú), že už nadišiel čas. Kdežto napríklad Schröder použitie sily doteraz úplne odmietal. Aj číslo dva v poradí dôležitosti je víťazstvom britsko-amerického videnia - ide o varovanie, že "zbrojné inšpekcie nemôžu pokračovať donekonečna bez spolupráce Bagdadu". Tým Francúzi i Nemci nepriamo uznali, že Irak nespolupracuje (po Blixových správach hovorili skôr opak). Z návrhu vypadlo len, na nemeckú žiadosť, že "čas sa kráti". Po tretie, čo si nikto nevšimol - stanovisko vôbec neformuluje vzťah EÚ k ďalšej rezolúcii Bezpečnostnej rady. Aj to je britsko-americký bod, keďže sa použitie sily spomína aj bez toho. Francúzi a Nemci získali za tieto ústupky jediné plus - priznanie Britov, že možnosť usporiadania diplomatickou a inšpekčnou cestou ešte existuje. Teda nič nového - Blair to tvrdil aj po poslednom stretnutí s Bushom (v tomto sa jemne rozchádzajú.)
Perličkou je, že Francúzi v tejto chvíli ďalšiu rezolúciu OSN, ktorú forsírujú Američania, pokladajú "za zbytočnú". Tým ešte raz podpisujú, že k použitiu sily ako krajnému riešeniu stačia už staré mandáty OSN.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
