Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ, Východoslovenské múzeum Košice
Majitelia vinohradov si k rôznym prácam najímali robotníkov z miesta alebo blízkeho okolia. Údaj z roku 1556 nám hovorí, že v Židlochovickej obci si k vinobraniu najali 385 oberačov, ktorým platili po 6 denárov na deň, ďalej 166 putniarov, ktorý odnášali hrozno v putnách k ceste, kde stáli vozy so sudmi. Putniari dostávali po 8 denárov na deň. Ďalej boli zamestnaní 5 ľudia, ktorí obsluhovali tri lisy. Pracovalo sa vo dne aj v noci. Všetci odpracovali celkom 86 pracovných dní za dennú mzdu 2 groše. Okrem toho dostávali zdarma stravu. Celkom sa spotrebovalo: hovädzieho mäsa 262 libier po 4 denáre, husi za 22 grošov, ryby za 21 gr. 2 denáre, chlieb za 6 zl. 6 gr., syr za 1 zl. 7 gr., maslo, smotana a mlieko za 5 gr., víno za 3 gr., pivo za 18 gr. Za nedbalé kopanie, rezanie a iné zlé vykonávanie vinohradníckych prác boli robotníci postihovaní peňažnými pokutami.
Obrovská plocha viníc sa nedala oplotiť, preto v záujme ustráženia úrody sa najímali tzv. hájnici. Na túto službu sa hlásili starší muži. Voľby sa konali v auguste, okolo sviatku svätého Vavrinca. Hájnici zastávali svoju funkciu najčastejšie až do smrti. Po zvolení skladali prísahu. Spočiatku mali hájnici veľké právomoci, medzi iným i právo používať zbraň. Hájnika bolo možné spoznať už zďaleka. Cez ramená mal prevesenú koženú brašňu a v ruke dlhý kožený bič na krátkej palici. Pri svojich obchôdzkach hájnici nosili známe vinohradnícke palice, valašky alebo motyčky. Slúžili im nielen na oporu pri vychádzkach, ale aj ako zbraň. Keďže hájnik sa musel nechať aj počuť, nosil so sebou aj hájnickú drevenú trúbu, opletenú čerešňovou kôrou. Niekde k hájnikovej výbave patril aj malý roh, či píšťala, ktorou odháňal vtáctvo a dával znamenie, že vinohrad je dobre strážený. Odmena za stráženie vinohradov bola hájnikom vyplácaná z poplatkov a pokút. V čase vinobrania, dostávali od vinárov aj hrozno. Ich množstvo záležalo od rozlohy stráženej vinice. Hájnik mal prísne zakázané vyrábať mušt, predávať hrozno a ovocie.
Víno bolo obľúbeným nápojom aj v českých zemiach. Rozkladali sa tu rozsiahle vinárske strediská. Situácia v 11. až 13. storočí bola podobná ako na Slovensku. O rozvoj vinárstva sa starali kláštory a šľachta. Veľkú zásluhu na vinohradníctve v Čechách mal český kráľ Karol IV., ktorý počas svojej mladosti vo Francúzsku ochutnal vynikajúce francúzske vína a po návrate do Čiech podporoval zakladanie viníc. V druhej polovici XIV. storočia dal do Čiech priviesť révy z Burgundska a z Porýnia, ale zároveň odtiaľ povolal aj skúsených vinárov. Vinič dával sedliakom zdarma a nariadil ho vysádzať na vybraných miestach. Roku 1358 vydal nariadenie na ochranu vinohradníkov nazývané "Viničné právo" a zriadil "perkmistrovský" úrad. Týmto úradom boli neskôr podriadené vinárske cechy a vinári. Perkmistrovský úrad veľmi prísne trestal rôzne neporiadky. Tak napr. za škodu spôsobenú na rodiacom vinohrade bola odťatá ruka, alebo kto poškodil vinohrad v noci, stratil život i majetok. Pri vývoze vína boli vinohradníci oslobodení od cla a poplatkov a aby sa udržal domáci trh, zakázal sa dovoz francúzskych, talianskych a uhorských vín. Za vrchol, alebo zlatý vek moravského a českého vinárstva sa považuje obdobie od 14. do 16. storočia, kedy vinice lemovali mnohé mestá, kláštory, hrady a zámky feudálov. Husitské hnutie síce spôsobilo čiastočný úpadok vinárstva, ale potom nastáva jeho prudký rozmach. V tomto čase bolo v Čechách podľa neúplných záznamov a odhadov okolo 15. 000 ha viníc a na Morave viac ako 20. 000 ha. Veľkú pohromu predstavovala pre vinárstvo tridsaťročná vojna (1618 - 1648). Celková plocha moravských viníc sa k roku 1620 odhaduje na 20. 000 hektárov. Počas tridsaťročnej vojny mnohé z viníc zanikli a už nikdy neboli obnovené. Veľká skaza bola napravovaná postupne, najprv koncom 17. storočia, kedy začali staré a zanedbané vinice reštaurovať a dosadzovať nové.
Ale vráťme sa na Slovensko. Roku 1715 boli bratislavské vinice v rukách 514 majiteľov. Najbohatší vinohradník mal 500, ďalší 468 a tretí v poradí 400 kopáčov viníc. Medzi vlastníkmi viníc bol aj bratislavský mäsiarsky cech ako kolektív.
Zaujímavé sú aj zmienky o cenách. Vedro bratislavského vína sa v tom čase predávalo po 2 zlaté, ale devínske stálo len 1 zlatku 50 denárov (1 vedro = 56,6 litra). Ďalší záznam nám prezrádza, že v roku 1719 v Bratislave bola taká veľká úroda hrozna, že nebolo dosť sudov na uskladnenie vína. Jeho cena preto poklesla na 4 denáre za holbu (1 holba = 3/4 litra). Pred vinobraním roku 1720 bolo v pivniciach ešte stále toľko vína, že ho priam rozdávali zadarmo, len aby vyprázdnili sudy.
O tajomstve dobrého vína sa hovorí veľa. Avšak akýsi František Macek z Milotíc o dobrom víne rozprával takto : "Bol jeden starý vinár, ktorý mával vždy veľmi dobré víno. Nikto, ani jeho synovia nevedeli, ako to dosahuje. Starý hospodár si nevolal nikoho na pomoc ani pri lisovaní hrozna. Raz, keď bol už dosť starý a síl mu ubúdalo, že si nemohol sám ani priniesť víno z pivnice, zavolal si k postely svojho syna a povedal mu : "Tak sa mi zdá, že skoro umriem. A ako som ti sľúbil, bude tvoj vinohrad aj búda." Syn vraví : Tatíčku, čo mi bude platný vinohrad a búda, keď ste mi doposiaľ neukázali, ako to víno robíte." Tatíček pozbieral všetky sily, posadil sa, zdvihol svoju pravicu a s ňou aj dva prsty a povedal : "Pamätaj si, milý synak, že aj z hrozna sa dá urobiť dobré vínko." Posledné slová starého vinára tak prezradili "tajomstvo", na ktoré syn čakal takmer šesťdesiat rokov.
O víne sa nám zachovali aj mnohé žartovné rýmované verše. Uvádzame aspoň niektoré :
"Vínečko ne voda, pije ho sloboda, trebárs je kyselé ale je veselé."
"Pijme ho, pijme ho do rána bíleho, až ho vypijeme dáme si druhého."
"Dobrého vína nebude nikdy dosť, rovnako ako dobrých ľudí."
"Zdravý sud, zdravé víno. Špatná bečka, víno brečka."
Vinárske desatoro z Mikulčíc:
"Prvý pohár ako med, druhý preto chceš hneď, tretí ti chuť dodá, štvrtému nikto neodolá, piaty chváliť nestačíš, šiestym smäd neuhasíš, po siedmom si pletieš esá, po ôsmom ti hlava klesá, po deviatom si ako kameň, po desiatom je už amen."
Vinohradníci používali aj symboly. Častým znakom, či symbolom vinohradníctva bývalo hrozno, vinohradnícky nožík s oblúkovitou čepeľou, alebo patrón sv. Urban I. pápež a mučeník. Zobrazovaný zvykol byť so strapcom hrozna v ruke. Neskôr si vinohradníci zvolili ďalšieho patróna, a to sv. Goára, kňaza a pustovníka. V Ríme bol uctievaný Bacchus boh plodnosti, v Grécku Dionysos, boh vinohradníkov a vína a v Bulharsku uctievali ako patróna svätého Trifona.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
