Anglicka, Nemecka a Slovenska, ktorí počas uplynulého týždňa "bojovali o prežitie" v areáli Ski Plejsy Krompachy. Akcia, ktorá je pre Slovákov povinným cvičením v rámci sebazáchovy vojaka pri odlúčení vlastnej jednotky v zimných podmienkach je hlavne pre ostrovanov veľkou neznámou.
Nemci prileteli na Slovensko bežnou linkou, Angličania sa však odlišujú. Prišli na dvoch vlastných prúdových lietadlách. Aj ich cesta však mala komplikácie. Pri nástupe do lietadla totiž jeden z pilotov zistil, že si zabudol pas. To sa však v profesionálnej armáde neodpúšťa. Ostatní odleteli na cvičenie a zábudlivec utekal domov pre cestovný pas a peniaze. Na Slovensko prišiel za vlastné civilným letom. Výprava sa ubytovala v hoteli a chatovej osade Relax, niekoľko kilometrov od základného stanovišta vlekov na Plejsoch.
Piloti z Royal air force college v anglickom Cranvely, ich kolegovia z Dôstojníckej školy pilotov v nemeckom Fürstenfeldbrucku, ako aj piloti z domovskej VLA dostali už od začiatku poriadne do tela.
"Najprv sme im urobili zdravotnú prípravu, vojaci si prevzali zbrane, vysvetlil som im, čo budú musieť podstúpiť. Dostali teoretické informácie, ako si postaviť iglu, prístrešky, urobiť ohnisko, rozložiť oheň," hovorí plk. doc. Ing. Pavel Nečas, Phd., ktorý ako vedúci centra silmulačných technológií VLA poskytol úvodné informácie v angličtine. Tá však bola jazykom, ktorým sa dohovárali navzájom všetky tri grupy.
Po počiatočných teoretických informáciách sa však išlo naostro. Prvou "disciplínou" sa stali "obľúbené" spôsoby prežitia, ukrytia v nočných podmienkach. Vojaci dva dni nejedli, museli si postaviť prístrešok - iglu - kde si síce mohli zdriemnuť, no zima i skutočnosť, že sa striedali v hliadkach im ich plány poriadne narušila.
Ešte pred nocľahom v prírode im vedúci naordinovali presun po vytýčenej trase o dĺžke 5 kilometrov a to vraj len kvôli tomu, aby sa im lepšie spalo. "Nikdy v živote som nebol v zime na podobnom cvičení, dokonca som poprvýkrát v krajine bývalej Varšavskej zmluvy. Doteraz som cvičil len doma v Anglicku, tu som sa naučil nové praktiky," hovorí anglický pilot Chris Hives. "Už konečne viem, ako urobiť iglu, založiť oheň a nehovoriac o tom, že som mal konečne možnosť vyskúšať si oblečenie na zimu. Bál som sa spať vonku v snehu, predsa len je to iné. V Anglicku toľko snehu nemáme. Našťastie to dobre dopadlo, keby prišla výchrica, joj..., na to nechcem ani pomyslieť. Spali sme celú noc, striedali sa pri ohni, bolo to veľmi náročné."
Jeho nemecký kolega Björn Burkhardt však už v minulosti niečo podobné absolvoval v Škandinávii.
"Boli sme dva týždne vo Švédsku, kde sme cez zimné prežitie prešli. Noc bola v pohode, teplota sa pohybovala okolo - 10 stupňov, vo Švédsku to bolo drsnejšie. Vôbec sme nejedli, veď aj z čoho by sme si pripravili stravu, pod snehom ťažko niečo nájdete. Akurát sme varili vodu, ktorú sme pili. Dokonca som nemal spacák, len zimnú bundu," spomína si na adrenalínovú noc Björn.
Aj keď zahraniční piloti nepriznábajú strach, či problémy pri nocovaní vonku, naši však už tvrdia čosi iné. Velitelia a vedúci spoločne s lekárom chodili vojakov kontrolovať každé dve hodiny. A veru mali toho dosť. "Boli sme tam bez stravy, energiu sme dopĺňali cukrom a soľou. Uvarili sme si čaj z ihličia, bol výborný, ihličie obsahuje veľa vitamínu "C". Narúbali sme drevo, celú noc prikladali na oheň. Nezamrzli sme a to je základ," vraví Dušan Tichý, študent tretieho ročníka vo VLA.
Iglu si vojaci postavili malé s miniatúrnym otvorom. Dostať sa dovnútra by zrejme mal problém nejeden človek. "Čím menší vchod, tým viac tepla sa tam udrží. Nemci boli premrznutí, klepali sa od zimy, požičali sme im teda naše spacáky. My sme ich nepotrebovali, sme zvyknutí a veľa vydržíme. Proste sme si ľahli vonka k ohňu do snehu, len tak v bundách a prečkali noc," vysvetľuje Ján Susányi.
Ako obaja uviedli, nič nezvyčajné sa počas noci neudialo. Dovedna sa postavilo šesť iglú, pri niektorých si vojaci urobili prístrešky zo starých padákov. Aj keď mal nejeden z vojakov problém, nechal si to radšej pre seba. Nik predsa nechce zradiť svoju výpravu tým, že nevládze. "Mali toho dosť, dokonca, Nemci neprišli dobre vybavení. Angličania síce mali zimný výstroj, avšak tá nie je zďaleka taká kvalitná ako u nás. Počas noci im naši chlapci dali svoje vlastné bundy, ktoré udržujú teplo lepšie," dozvedeli sme sa od vedúcich cvičenia medzi rečou.
Spať pod holým nebom, nemať k dispozícii stravu, vodu si variť zo snehu a ešte k tomu bdieť vo vlhkých podmienkach nie je nič jednoduché. Presvedčil sa o tom aj jeden z budúcich pilotov VLA. "Kamarát sedel na ľade, pričom mu navlhli nohavice. Bola tuhá zima a keď videl, ako plápolá oheň, rozhodol sa, že sa zahreje. Prišiel k ohnisku a nohavice si sušil v drepe nad ohňom. Už bol pokročilý čas, únava urobila svoje a on proste zaspal. Zobudil sa až na to, že mu priškvaruje zadok, skočil do zadu salto, našťastie sa nič vážnejšieho nestalo," vysvetľujú Jano s Dušanom.
"Celý čas počas noci som ich kontroloval. Vyskytli sa nejaké nachladenia, či bolesti hlavy zo zmeny tlaku. Museli sme všetko monitorovať, predsa len boli o hlade od soboty večera do pondelka. Aj to dostali najesť až na večeru," utrúsil lekár výpravy Števo Bujdoš.
Po noci strávenej v prírode sa budúci piloti v pondelok ráno autobusom z Plejsov presunuli na Poráč. Čakal na nich presun neznámym terénom, pričom mali absolvovať návrat k jednotke. Študenti sa zaoberali orientáciou v lese, spôsobmi ukrytia, či maskovania v tiesni. "Trasa bola veľmi náročná a vybrali sme ju zámerne. V lete sa dá táto vzdialenosť zvládnuť za päť a pol hodiny, v zime o minimálne polovicu dlhšie. Ide totiž o obrovské prevýšenie, okolo 800 metrov a chodiť v hlbokom snehu nie je jednoduché," vysvetlil nám organizátor podujatia a zároveň vedúci katedry Telesnej výchovy, športu a parašutistiky vo VLA plk. Mgr. Juraj Hricko.
V rámci tohto presunu, čakalo na študentov prekvapenie. Vybavení samopalmi so slepými nábojmi, ťažkými vakmi museli v prvej časti absolvovať rýchly presun z miesta na miesto, následne sa museli presunúť tak, aby ich nik neprekvapil, ba naopak, aby oni objavili votrelcov, v tomto prípade organizátorov cvičenia ukrytých v lese. To sa im aj podarilo, lesom sa ozývali desiatky dávok zo samopalov, vybuchovali fingované nálože. Vojakom sa síce darilo presúvať bez toho, aby ich niekto zbadal, predsa len ich prekvapila v teréne pre nich neznáma lyžiarka. Žena si to šinula s lyžami prehodenými cez pleco a keď zbadala po zuby ozbrojených vojakov a ešte k tomu strieľajúcich div nedostala šok.
"Nechcete si zastrieľať?," znela otázka členov slovenskej výpravy na prekvapenú ženu. Tá sa len pousmiela a s hrozou v očiach upaľovala preč. Veď kto by už čakal, že ho pri prechádzke prekvapia strieľajúci vojaci.
Presun ťažkým terénom teda pokračoval, vojaci toho mali už dosť. Rozlúčili sme sa s nimi na Slovinkách a autom sa presunuli do hotela Relax. Odtiaľ sme sa vybrali vojakom naproti. Po asi hodinovom borení sa snehom sme prišli na rázcestie. Plk. Hricko kontaktoval mobilným telefónom skupinu a zisťoval ich polohu. Informácie však petešujúce neboli.
"Nevládzu, ešte sú príliš ´daleko. Chodia vysokým snehom, môže im to trvať dosť dlho," oznámil nám, ako aj vedúcim výprav Nemecka a Anglicka. Aby dokumentoval, ako ďaleko môžu piloti byť, vybral sa do tmavého lesa, kde prešiel niekoľko sto metrov. Keď sa vracal späť do kopca, stopol si čas. Po príchode oznámil, bude im to trvať hodinu, možno i viac.
Nakoniec to boli takmer dve hodiny. Okolo 19. hodiny sme začuli v lese výstrel zo samopalu. "Už sa blížia," hovoríme si. A skutočne ako prví sa vynorili dvaja anglický študenti. Bežali a kričali: "British are first." Ich unavené telá mleli z posledného. Z čapíc im vyseli cencúle. Hneď za nimi prišli Nemci a niekoľko Slovákov. Mokrí až po pás...
Nemci si dali s veliteľom spicha pred hotelom. Doniesol im horúci čaj, niekoľkí si zapálili cigaretu. O chvíľu na to sa dozvedáme, že jedna Angličanka chýba. Nakoniec sa predsa len objavila.
"Veľmi náročné, som veľmi unavená. Chodili sme po pás v snehu, som rada, že som to zvládla," povedala nám ihneď po príchode Leavey.
"V živote som nechodil v takom hlbokom snehu, strašne náročné. Brodiť sa a ešte dôjsť, určite mi to veľa dá," vraví flight lieutenant Chriss z Anglicka.
Skutočnosť, že sa vojaci poriadne nadreli, kým zdolali predmetnú vzdialenosť dokumentujú aj tieto slová. "Nevládali, Angličania dokonca chceli mať prestávky, ale na to sme nepristúpili. Mohli by vychladnúť a potom by bolo zle. Robili sme im šľapaje, aby sa im ľahšie chodilo, dokonca sme im nosili vodu," vysvetlil nám jeden z vedúcich členov výpravy. Piloti mali sťaženú pozíciu okrem iného aj v tom, že nepoznali terén. Sprievodcovia im trasu nevytyčovali, museli si poradiť sami. Navyše dva dni nejedli a tak ich zrejme hnala dopredu aj vidina večere po dvoch dňoch. Niektorí si však poradili a v podstate podvádzali.
"Vykúpili dva stánky so slatkosťami, brali všetko," povedal nám prevádzkar hotela Relax, ktorý sa túto skutočnosť dozvedel od majiteľa stánkov. Zobrať dospelým ľuďom peniaze všek neprichádzalo do úvahy.
"Ťahali sme ich celý čas, razili cestu, všetci to zvládli, no potrebovali pomoc. Nie fyzickú, ale psychickú, aby na to nemysleli. Rozprávali sme sa s nimi, snažili sa navodiť atmosféru. Pomáhal nám iba cukor a voda," vysvetlil Dušan Tichý.
Skutočnosť, že Angličania prišli z presunu na hotel ako prví však podľa slovenských pilotov nedokumentuje ich kvality. "Keby sme chceli a hlavne mohli, boli by sme bez problémov prví. Mali sme však na nich aj dozerať, dohoda znela tak, aby prišli medzi prvými."
Po príchode všetci odovzdali zbrane a išli sa navečerať. Polievka, mletý rezeň so zemiakmi a nanuková torta. K tomu kávička, niektorí pivo a hajde do postele. Chutilo, po dvoch dňoch bez stravy - spása. Samozrejme až na vedúcich výprav. Tí si posedeli pri pivku, rozoberali priebeh cvičenia. Slováci navodili priateľskú atmosféru a šéfka anglickej výpravy, ktorá tvrdila, že v živote nevypila viac ako poldeci denne názor zmenila. Dostala ich do seba osem.
Ráno čakali na vojakov raňajky už o siedmej. Prišli všetci, cestou zdraviac sa s nami tvrdili, že spali ani zarezaní. Dopoludnia mali ísť na bežky, neskôr mal začať lyžiarský výcvik. Všetko sa posunulo na popoludnie, vojaci potrebovali vydýchnuť. vyčistili si zbrane, prebrali a dopasovali lyže. Ihneď po obede sa vybrali na svah. Až na troch, ktorí mali za úlohu presun na bežkách. "Vyzerá to tak, že už stáli na lyžiach, no jeden z Angličanov ich má prvýkrát," povedal tesne pred začiatkom výcviku Juraj Hricko.
Každý z inštruktorov si zobral troch "lyžiarov" aby videl ako na tom sú. Angličan, ktorý ešte nelyžoval sa po príchode na svah trápil s krvácajúcim nosom. Lekár mu nariadil oddych po ktorom sa postavil na lyže. "Ono je to ťažké, tvrdia, že lyžovať vedia, no ako sami povedali, pred týždňom napadlo v Anglicku 5 centimetrov snehu a na dvadsať hodín uzavreli dialnicu. Bola kalamita, nie sú zvyknutí. Ako lekár však môžem povedať, že po zdravotnej stránke sú všatci v poriadku, žiadne väčšie problémy neboli," znejú slová Števa Bujdoša.
Výcvik pilotov pokračoval do konca minulého týždňa, potom si piloti obzreli Vysoké Tatry a nadôvažok na nich čakal deň v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
