nebol prípad chlapca z košického Huštáku, ktorý sa narodil na Jozefskej ulici, odkiaľ drobizg chodil na blízke cvičisko na Terasu, kde bosí naháňali loptu. "Objavil ma najväčší hľadač talentov Miki Bauer," vraví Ladislav Beller (na snímke), zvaný "Matyi". Začal chytať v doraste KSC, v seniorskom veku debutoval medzi žrďami KVSC 15. júla 1944, keď Košičania zdolali ligový Kispest na čele s bratmi Bozsikovcami a 16-ročným Puskásom 3:2. Po vojne obliekal dres ligovej Jednoty, potom chytal za ŠKŽS a Dynama ČSD.

Na rozdiel od ostatných ho hra v poli nelákala. Odvtedy, čo vstúpil na ihrisko, postavil sa do brány a tento post už neopustil nikdy. "Mňa brána lákala. Možno majú to na svedomí výborní brankári ČsŠK Malík a Horák, ktorý neskôr odišiel do pražskej Sparty a bol aj reprezentantom. Nielenže sa stali mojimi vzormi, ale dosť sa mi medzi žrďami darilo. Mal som i šťastie, lebo zranenia sa mi dosť vyhýbali, čo nemôžem hovoriť teraz, veď vlani som spadol na chodníku a zlomil si nohu," hovorí bývalý 182 centimetrov vysoký brankár so životosprávou askéta. Potvrdil, že v Košiciach po vojne bola na gólmanský post veľká konkurencia, čo prezrádzajú mená Pajtáš, Beller, Molnár, Klimčok, Ando, Tarhaj, Haas a Matys. On s Pajtášom chytal v kvalifikácii, začal aj ligu, potom prišiel Molnár z Bratislavy..."Až do zranenia v rozcvičke na Slavii, kde mi Klimekova tvrdá strela dokaličila tento prst, som bol prvým brankárom ja." ukazuje muž, ktorý bol aj smoliarom, pretože, keď sa mu začalo dariť, vždy ho niečo postihlo. Napríklad aj to. "Bol som zamestnancom na riaditeľstve Štátnych železníc a tie si zakladali klub, chceli sa viac zviditeľniť cez futbal, a tak naši chlebodarcovia upozornili Nepka, Fazekasa, Greškoviča a mňa, že musíme prestúpiť, čo sme aj urobili, lebo nám hrozilo, že nás prepustia zo zamestnania. Nakoniec, mali sme aj dobré mužstvo, zvíťazili sme v oblastnej súťaži, ale v lete roku 1949 sa Dynamo spojilo so železničiarmi, takže sme v klube Dynamo ČSD boli opäť spolu. Vtedy chytal Matys, ktorému som robil nejaký čas náhradníka." Na otázku, či tento brankár, ktorý nás reprezentoval raz proti Maďarsku v Budapešti, chytal ozaj tak dobre, ako sa o ňom vypráva, sme sa z pravých úst dozvedeli: "Bol skutočne výborný, ale naučil sa chytať až v Košiciach. U nás vojenčil, súčasne chytal za Jednotu, čo v tých časoch bolo možné, lebo vojenské mužstvo v lige nebolo, tu sa vycibril. A viete, ako to s funkcionármi chodí, keď dvaja brankári budú na rovnakej výkonnostnej úrovni, dajú vždy prednosť tomu hosťujúcemu, ktorému dali peniaze, aby ho zamestnali." Reč sa z brankárov zvrtla na útočníka Klimeka. Mal až také nepríjemne tvrdé strely, ako sa o ňom traduje? "Veru mal! Ba čo viac, vtedy neboli také lopty, ako sú dnešné impregnované, ale kožené s viazaním. A keď ste hrali vo vode a v blate, lopta bola taká ťažká, že keď mi Klimek napálil loptu na prsia, verte-neverte, dva dni som krv pľul. Alebo brankára Molnára trafil tak nepríjemne loptou do hlavy, že utrpel otras mozgu. Raz pri streľbe na bránu zasiahol nič nevidiaceho ani netušiaceho ruského vojaka, ktorý bežal za jednou z lôpt tak, že padol ako kameň. A keď vstal, bol natoľko otrasený, že vytiahol pištoľ, či nie sú Nemci na štadióne..." Ako brankár môže dnes s odstupom času najlepšie a najfundovanejšie ohodnotiť konkurentov na tomto poste. Ktorý z nich bol najlepší? Bez akéhokoľvek váhania odpovedá: "Repatriant Klimčok. Aj keď robil frajeriny, chytal výborne, ešte lepšie ako Matys. Pravda, v tom čase už Jednota mala kvalitné mužstvo, pred brankárom hrali výborní obrancovia, a vtedy sa každému chytá dobre. Práve za chyby v obrane sme draho zaplatili v našej ligovej premiére v roku 1945 v Brne. Prvý polčas sme so Židenicami prehrali po hrubej chybe Nepka 0:1. Gól ho veľmi mrzel, dušoval sa, že po prestávke ide dopredu a vyrovná, my sme však z jedenástky inkasovali ďalší gól a po hrubých kiksoch prehrali 1:8." Reč sa zvrtla aj na vtedajší výstroj brankárov. "Mali sme chrániče na lakte i na kolená, vypchaté brankárske nohavice, lebo v našich časoch boli zväčša škvarové ihriská. Už som rok nechytal a ešte som spod kože vyberal škvaru. Brankárske rukavice sme nepoznali. Prvý ich používal pri chytaní až Klimčok." Na takýchto plochách asi nebolo príjemné nastupovať do brány? "Veru nie, ale boli sme mladí. Napokon, nebolo príjemné hrať ani vtedy, keď snežilo, fúkal nepríjemný vietor, alebo pršalo, lebo ani výstroj nebol kvalitný. Vtedy sme obúvali baťovky, a keď premokli, boli také ťažké, že ste nemohli nohu dvihnúť a nie to sa ešte odraziť." Aj v súčasnosti si zasadne k televíznej obrazov