čiapke a v bielom kožúšku. Mala krásne modré oči a veľmi sa mi páčila. Toto je dobrá baba, povedal som si. Rok mi však trvalo, kým som ju oslovil. Som podľa znamenia rak a raci, ktorí nie sú špeciálne trénovaní, sú veľmi hanbliví."
Po dvoch rokoch chodenia sa vo štvrtom ročníku vysokej školy zobrali, ona mala dvadsaťtri, on dvadsaťpäť. Heriban rozumel džezu a svetovej kinematografii, čo bol pre slobodnú Alenu Repčíkovú absolútny ideál. Okrem toho boli obaja folkloristi tanečníci, ona tancovala v Techniku, on hral v orchestri Lúčnice. „Vtedy bol ideál úplne iný ako dnes. Boli sme na tom všetci rovnako. Dobrý muž musel byť intelektuál. Páčili sa nám takí, čo boli jemne undergroundoví, nosili zelené kabátiky, sedávali v Kryme, pili víno a bavili sa o džeze a o Fellinim."
Spomínajú na to ako na jedno z najšťastnejších období v živote. „My sme nevnímali značky. Pre nás bolo auto autom, sveter svetrom, nohavice nohavicami, tenisky teniskami, biele víno a červené víno bolo jednoducho biele alebo červené. Nikto nehovoril, že chce piť konkrétnu značku. Auto bolo dobré, keď išlo."
Až po svadbe sa rozhodli, že si kúpia dom. Na byt sa dlho čakalo. „Mali sme dvadsaťpäťtisíc korún a vieru, že nájdeme taký, na ktorý budeme mať. Našli sme ho v Petržalke na mieste dnešnej Ekonomickej univerzity. Bol prasknutý, s päťcentimetrovou puklinou. Naučili sme sa robiť betón, spravili sme žumpu, postavili kúpeľňu. Väčšina ľudí, ktorí tam žili, boli Rómovia a recidivisti. Ale aj s nimi sme si v pohode rozumeli a voľačo aj spolu vypili." Nasledoval byt, o päť rokov dom. Chvíľu predtým uvažovali aj o emigrácii, ale neľutujú, že si to nakoniec vždy rozmysleli.
MT: Heriban
Prvé peniaze zarobil Heriban hraním v kapele na svadbách. „Dostal som tristo korún, liter vína a zákusky. Aj v Lúčnici sme mali nejaké diéty." Ale inak: „Ja som mal vždy najvyššie ambície. Myslel som si, že budem robiť filmy, ktoré budú vyhrávať festivaly v Cannes, v Benátkach, že budeme nominovaní na Oscara, že tam budem sedieť vedľa tých veľkých amerických hviezd. Chcel som, aby sme boli svetoví, všetko ostatné nestálo za reč. Je pravda, že sme spolu s Jozefom Slovákom a Pavlom Jursom vyhrali veľa cien, ale neboli to tie najvyššie. Takže moje úspechy sú vlastne nenaplnené ambície."
Málokto mimo brandže vie, že Heriban je spoluautorom scenárov k divácky úspešným filmom Dávajte si pozor, Utekajme, už ide! alebo ku komediálnemu seriálu Bud Bindi, ktorý ocenili aj filmoví kritici svetových festivalov.
Najväčšie peniaze mu však priniesli rozhlasové hry. „Hrali sa aj v zahraničí, v tom čase sa dalo na rozhlasovej hre zarobiť aj stotisíc. Mal som aj rok napísanú hru, počkal som, kým bude súťaž, dal som ju tam. Dostal som cenu, potom som dostal honorár za text, neskôr išla na festival, zasa som dostal nejakú cenu plus honoráre zo zahraničia. Tak som na tom zarábal. Vždy ma asi viac bavilo obchodovať, ako písať. Dá sa povedať, že som chcel málo pracovať a veľa zarábať, asi ako každý." (Smiech.)
MT: Heribanová
Počas štúdia chodila po večeroch do rodín a doučovala angličtinu. „Nejaké peniaze sme dostávali aj za to, že sme s Technikom vystupovali pravidelne v televízii." Ako zamestnankyňa sa tam dostala náhodou. Keď po skončení štúdia angličtiny a slovenčiny nezískala miesto na jazykovom gymnáziu, šla do Slovenskej televízie na konkurz. „Ľudia majú možno mylnú predstavu o tom, ako vyzerá práca v televízii. Okrem hlásenia programov som robila kopu relácií s rôznymi ľuďmi na rôzne témy. Moderovala som od začiatku, dokonca so Zuzanou Bubílkovou, vtedy populárnu Pioniersku lastovičku. Nebola som nikdy iba typická hlásateľka."
Priznala však, že aj ona mala spočiatku problém vyrovnať sa s popularitou. Mala pocit, že všetci na ulici ju poznajú, že musí byť pre každého zážitkom, ak ju vidí. „Mnoho ľudí mi hovorilo, aká som dobrá, aká som šikovná. Mala som pocit, že musím zásadne zmeniť svoje správanie a vystupovanie. Našťastie som mala okolo seba aj kritikov a jedným z nich bol Jozef, s ktorým sme sa preto občas aj pochytili." Vytriezvenie jej priniesol až zážitok na benzínovej pumpe, keď sa vracala okolo polnoci vymaľovaná z práce. „Pumpár bol veľmi úslužný a správal sa ku mne dôverne ako k starej známej. Rozumela som tomu tak, že ma pozná z obrazovky. Nakoniec vysvitlo, že si ma pomýlil so striptérkou v hoteli Devín." (Smiech.)
MT: A pravda je: obom stúpla sláva do hlavy
Heriban si popularitu ako manželka neužil, ale pocit výnimočnosti zažil aj on. „Najväčšie úspechy boli v čase, keď to už s človekom nič nerobí. Naše filmy vyhrávali festivaly, keď som mal po tridsiatke. Ale keď som nakreslil svoj prvý vtip, mal som osemnásť. Vyšiel v Smene a ja som šiel po ulici s pocitom, že ma všetci musia poznať. Mal som osemnásť rokov a cítil som sa ako majster sveta." Mimochodom, súčasný poslanec sa už veľmi teší na dôchodok, lebo vie presne, čo bude vtedy robiť: „Nosiť náhrdelníky, ktoré dostávam od svojich dcér Tamarky a Barborky. Dám si do ucha náušnicu a založím rockovú kapelu." (Smiech.)
MT: In vino veritas
S manželmi Heribanovcami sme sa stretli v ich rodinnom dome. Jeho útulnosť znásobujú drobné predmety z ciest po svete aj obrazy, ktoré namaľovala osemnásťročná dcéra Tamara. Študuje vo Viedni na gymnáziu, ale má umelecké sklony. Aj fotografie k rozhovoru robila nakoniec ona. Mladšia Barbora si na úvod chlipla s nami trochu vína, jej mama šla totiž k telefónu a pohár zostal opustený na stole. „My sme liberálna rodina, som presvedčený, že ak človeku nezakazujete všetko, sám príde na to, čo je dobré a čo zlé," reagoval na to Heriban a prehovoril na čašu aj nás. A manželka po prebraní pohára do svojich rúk prehodila: „Ja som si dala predsavzatie, že už nebudem piť alkohol, ale potom som mala pocit, že to nie je správne. Asi bude niečo pravdy na tom, že víno je pre organizmus v malom množstve zdravé, lebo som sa necítila dobre." Všetci zrejme vedia, že manželia Heribanovci, to je populárna hlásateľka Alena a poslanec Národnej rady Jozef.
Autor: rom
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
