Nech prinesie zdar a šťastie Vojtechovi Tkáčovi a jeho skupine 10 disidentov. Nie je ale všetko s kostolným poriadkom.
O voličoch HZDS si môžeme myslieť čo chceme, trebárs hoci aj to, že - ranení slepotou - si nič než podviesť a oklamať nezaslúžia. Parlament však nenapľul medzi oči len skalným mečiarovcom, ale politickému systému krajiny; toto hlasovanie je signálom, že odísť zo strany päť mesiacov po voľbách je normálne, stačí podávať a prežúvať akúkoľvek argumentačnú zeleninu. Napríklad, že HZDS je nedemokratické a porušujú sa stanovy, čo je síce pravda, ale už dvanásť rokov. Uveriť Tkáčovi a spol., že vo februári 2003 prišli na to, že spolužitie s Mečiarom už viac nedáva zmysel, si vyžaduje značnú mieru empatie a lobotómiu predného mozgu k tomu.
Je to fraška na kvadrát. Ešte vo štvrtok "sa cítili byť členmi HZDS" a chceli bojovať za svoje práva na rozhodcovskej komisii i lobovaním po okresoch. Až keď sa Hrušovský s Bugárom uzniesli, že dva kluby jednej strany by bol príliš vážny precedens, tak si spomenuli, že oni sú vlastne už z HZDS vylúčení. Včera sa s bývalými súkmeňovcami na otvorenom pléne hádali - Kozlík tvrdil, že sú členmi HZDS, len s pozastaveným členstvom, Tkáč oponoval, že sú už veru vylúčení a nemôžu "podávať opravné prostriedky", lebo nie sú členovia. Vo štvrtok ešte mohli a chceli. Čistý cirkus. Tu nejde o HZDS, nech ho vezme ďas. Ide o princíp, že stranícka príslušnosť nemôže byť handrou, ktorú raz dvíhame nad hlavu ako zástavu a druhýkrát si ňou vytierame zadok. Ako príde, podľa situácie... Tak aj dopadneme.
Už sme to raz napísali, ale nikdy nie je dosť: Toto sa nerobí naozaj nikde na svete. S výnimkou rozpadu českej ODS v roku 1997 (to však zapríčinil odchod koaličných partnerov z vlády a voľby boli za pol roka) sa v Európe nevyskytol za posledných desať rokov prípad, že by pol či štvrť klubu korporatívne zbehlo zo strany a odsadlo si nabok. A nič - život ide ďalej, lebo oni "napĺňajú program". Končiť každú stranícku šarvátku zbehnutím zo strany je slovenská špecialita. Všade funguje pravidlo, že porazený stiahne chvost, vezme na vedomie, že prehral, vlezie do búdy a tam čaká na ďalšiu príležitosť. A keď sa už naozaj nedá vydržať, tak je možné odísť, ale slušné je vrátiť mandát. Aby občania videli, že s výsadami kráča aj zodpovednosť. To sú základné normy. Pokiaľ sa toto nenaučíme, dovtedy bude politická scéna jeden veľký bordel.
Na Slovensku ale špičkoví politici podporujú z čisto špekulatívnych a zištných dôvodov úchylné spôsoby. Tie sa však vracajú ako bumerang - to vidíme už dvanásť rokov. Mečiar si dnes vyžiera "salámovanie" iných strán, s ktorým sám začal. Keby trestajúca "božia ruka" končila na jeho hlave, nič sa nedeje, len spravodlivosť. Ale nekončí - na perverzné spôsoby straníckeho života si zvykáme. Nakazení sú všetci. V poslaneckej fluktuácii, ktorá viedla v minulom volebnom období k tomu, že na konci sedelo v NR SR 30 "nezávislých", nevidí nikto nič zlého. Vzory z parlamentu presahujú ešte aj politiku - prečo by celá spoločnosť nefungovala na princípe verejného domu, keď môže "elita národa"?
Zlé tiež je, že problém nevnímajú ako zásadný ani médiá či politológovia. Môžete napísať aj do SME či Domina Fórum čo chcete, záujem o tému končí na doktríne, že najvyšší princíp je pomôcť Mečiarovi do hrobu. Počujeme neuveriteľné vety - napr., že "so súhlasom vzniku klubu by nemala mať problémy žiadna strana, ktorá vyznáva demokratické hodnoty a ovláda základy ústavného kreovania štátu". Jasné, že by nemali mať problémy; ako nemala napr. SDKÚ, keď v novembri 2000 odišli z SDK kádeháci. Tento prípad bol pritom naozaj výnimočný a KDH malo na autonómiu plný morálny nárok, SDKÚ im však nedala ani hlas. Zásadne a vždy protestujú iba tí, od ktorých sa uteká. Zaujímavé a výrečné je, že ani toto nikomu nič nehovorí.
Samozrejme, že celé je to veľká partia, pri ktorej sú pravidlá a kódy pre budúcnosť tým posledným hľadiskom. Klub nezávislých Tkáčovcov je čosi na spôsob opozičnej zmluvy, len verejne nepriznanej. Ako sme už písali, koalícia, ktorá funguje stále "natenko", tým získava významný náhradný rezervoár hlasov. Nebudú podporovať vládu zďaleka vo všetkom, "len" pri krízových hlasovaniach a garantujú prežitie do konca volebného cyklu. Situácia im ani nedáva možnosť nejakých manévrov, keďže bez preferencií i straníckej základne sú fakticky zajatcami koalície. To všetko je napokon pozitívne. Hrozné je len to množstvo zbytočných lží okolo a pretvárka, že takto je to prirodzené a v poriadku. Stačila by jedna veta - teraz a naposledy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
