nuansy príbehu vypytoval sám Schuster. Popoludní čelil premiér nájazdom poslancov Smeru na hodine otázok a odpovedí. Odpovedí však zostal opäť dlžen.

Dzurinda neopúšťa stratégiu, že k "mafiánskym a eštebáckym hrám sa nebude vyjadrovať". Preto miesto toho, aby vysvetlil, ako sa má Palacka k boju proti korupcii, alebo opačne, čítal poslancovi Madejovi protikorupčný program vlády a úspechy v tejto oblasti. Do boja si pripravil aj aprílovú (2002) správu TASR zo stretnutia Fica s vysokoškolákmi v Trenčíne, podľa ktorej sa predseda Smeru de facto priznal k dávaniu úplatku. Takto aranžovaná zrážka nemohla skončiť inak - Fico premiérovi z pléna nakričal, že "si nakradol miliardy".

Dá sa len zopakovať: Ani mafiánsky a eštebácky pôvod "aktov B" nemôže byť dôvodom pre šéfa exekutívy a SDKÚ, aby sa nevyjadroval k téme, ktorá vyvoláva pochybnosti o fungovaní štátneho aparátu a zároveň aj o pozadí jeho vlastnej strany. Všetko fámou nie je - už dávnejšie (v pondelok) sme menovali podstaty, ktoré sú potvrdené. Spôsob a motívy publikovania údajných odposluchov je síce tiež kauza, a možno aj trestná - ale celkom iná.

V prípade, že má pravdu a ide naozaj o útok proti SDKÚ, však týmto prístupom Dzurinda škodí najmä sebe. Paradoxne totiž treba povedať, že nič z toho, čo bolo zverejnené, nepredstavuje ešte samo osebe žiadnu protizákonnosť. Teda s jedinou veľkou výnimkou - ktorou je údajný dialóg Badžgoňa s Palackom o akomsi prevode na švajčiarsky účet. Na takýto hovor si však B. "nepamätá". Priznal iba, že sa s Palackom občas rozpráva.

Ak teda Badžgoň nemá užšie väzby na SDKÚ, len "štandardné" (čo to je?), ako sám tvrdí, nemal by byť vôbec problém pre Dzurindu sa k týmto kontaktom vyjadriť. Podnikateľ nie je "eštebácky podvrh", ale živá bytosť, ktorá sama tvrdí, že premiéra osobne pozná. Takže menovite oslovený Dzurinda odmieta reagovať na tvrdenie osoby, ktorá je - okrem iného - miliónovým dlžníkom štátu. A to už nie je fáma. Rozumieme sa: Jedna vec je spôsob, akým boli údajné Badžgoňove hovory pustené do obehu, celkom iná vec je ale konkrétna informácia, ktorá môže znepokojovať široké publikum. A pýtajme sa ešte raz: Je neprípadné v takejto konštelácii od premiéra napríklad žiadať, aby objasnil svoj vzťah k osobe, ktorá debatuje s riaditeľom NÚP o 24 miliónovom kšefte so štátnymi peniazmi v Komárne?

Vyzerá teda minimálne ako nefér, ak premiér hrá na skutočnosť, že prepisy nie sú autentické. (Resp. nemusia byť - dodnes nikto nevie.) Z kruhov blízkych SDKÚ sa valí mohutná tlaková vlna proti médiám, že zverejnením časti neoverených prepisov porušili zákon. A majú asi pravdu - už pred týždňom sme túto možnosť pripustili. Médiá ale nie sú premiérov biznis - tým je fungovanie štátu a povesť najsilnejšej vládnej strany.

Ešte raz: Ani biznis v Komárne, ani nič ďalšieho (okrem toho účtu) nemusia ešte zakladať nič nekalého. Normálnou ľudskou rečou sa tieto indície môžu uviesť na pravú mieru. Nemusí naozaj nič zlého znamenať, ak niekto zavesí podnikateľovi, trebárs aj "blízkemu SDKÚ", na nos, že "bude spať s eurofondami". A tak ďalej - pre SDKÚ i celý štát je omnoho horšie, ak predseda vlády zarytým mlčaním podnecuje podozrenie, že tieto dialógy majú dvojzmyselné pozadie. A tu už nastupuje kontext, ktorý jednoducho existuje a nedá sa zabudnúť: Mlčí predseda vlády a strany, ktorá už má za chrbtom príbehy typu akcie VSŽ, ľahké motorové vlaky, tretí mobilný operátor a pod.

Jednoducho a jasne: Ak existuje skutočne závažná indícia, že "hovory B" sú autentickejšie, než sa na prvý pohľad zdajú, je to správanie sa premiéra Dzurindu a jeho SDKÚ. Diškurz o mafiánoch a eštebákoch je totiž spokojne možný aj ako príloha k objasneniu tých troch-štyroch podozrivých skutočností, ktoré z údajných prepisov vyskakujú.

Spôsob, akým premiér na Koaličnej rade zmietol otázky partnerov zo stola, navyše zahrabal aj perspektívu rýchlej dohody na úrovni vlády a koalície. Štát totiž potrebuje v takejto chvíli jednotné politické vedenie, ktoré sa zase nezaobíde bez jasného a silného lídra. V situácii, keď sú dve strany koalície - KDH a ANO - zaklinčované v sebe, musí byť vnútorná autorita, ktorá ukáže akýsi smer riešenia do budúcnosti. Dzurinda sa však svojou taktikou odsudzuje sám do defenzívy. Pre koalíciu, ktorá vstupuje do kritickej fázy politických rozhodnutí o reformách, to neveští nič dobré. A vnucuje sa stále tá istá otázka - prečo?