tlak na poddaných vymáhaním náročných daní a ďalšími formami ich stále udržiavali vo svojom područí. Už koncom 15. storočia sa aj v Šarišskej župe stretávame s novými formami vzdoru poddaných. Začali sa vytvárať zbojnícke družiny, ktoré vo veľkej miere podporovali poddaní na vidieku aj mestská chudoba. Zbojníčením si chceli riešiť svoje zložité životné podmienky aj jednotlivci, najčastejšie poddaní zo zemianskych usadlostí, kde už nevydržali znášať útlak a ťažkosti pri zabezpečovaní výživy svojej rodiny i vlastné ponižovanie. Mnohí z nich najčastejšie odvisli na šibenici.
Úspech vzdoru mnohí videli v zakladaní zbojníckych družín. Prvé takéto družiny sa začali tvoriť v roku 1483 v okolí Sabinova, Lipian, Bardejova a neskoršie aj pri Stropkove a Svidníku. Zbojnícke družiny často prekračovali rajóny svojej pôsobnosti a operovali v širšom priestore ako bol Šariš. Veľký význam a rozsah vtedy nadobudla zbojnícka družina Fedora Hlavatého, ktorá bola na vtedajšie podmienky dobre organizovaná a dokonca sa hovorí, že mala znaky dobre organizovanej bratríckej jednotky. Kapitánom družiny bol Fedor Hlavatý, z usadlosti Ruská Volova, ktorá leží východne od Humenného až na dnešnej hranici s Ukrajinou (Zakarpatskom). V družine pôsobili aj jeho dvaja bratia - Danko a Vaska.
Fedor Hlavatý ako zbojnícky kapitán dokázal dobre viesť takmer päťdesiatčlennú zbojnícku družinu, ktorá operovala v okolí Humenného, Sniny, Medzilaboriec, Svidníka, Stropkova a Bardejova. Ak si situácia vyžadovala, dokázala sa premiestniť aj na Zakarpatie a do Poľska. Družina sa prvýkrát spomína 30. marca 1492 na panstve Štefana Rozgáňa v terajšom okrese Svidník, ktorému družina spôsobila škodu za 400 zlatých. Po prvých úspechoch sa družina pustila do rozsiahlejších lúpeží a takto vzbudila strach v širokom okolí svojho pôsobiska. V roku 1494 pri jednom lúpežnom prepadnutí panského majetku pandúri chytili jeho dvoch druhov. Boli popravení. Bol to Vasko a Timko. Za ich smrť vyhlásili všetci členovia pomstu a nepriateľstvo mestu Bardejov. Uvedený dokument sa dodnes zachoval v archíve.
Zbojnícka družina Fedora Hlavatého spôsobila nemalé starosti okolitým zemepánom, Bardejovu, panstvu Šarišského, Zborovského a Stropkovského hradu v Šarišskej župe. Feudálni páni začali proti družine organizovať ozbrojené akcie, ktorým Hlavatého družina spočiatku takmer tri roky dokázala úspešne odolávať. Z horného Šariša sa postupne presunula do okolia Humenného a odtiaľ do Poľska. Známa je účasť 400 žoldnierov, ktorých najala šľachta z Košíc proti Hlavatého družine. Vo všeobecnosti sa vedelo, že jeho aktivity sú namierené proti vysokým cirkevným hodnostárom, mocným zemepánom a bohatému mestskému patriciátu.
Zbojnícka družina Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej sa postupne začala rozpadávať a nestačila odolávať tlaku naverbovaných žoldnierov. Postupne ich pochytali a chytili aj Fedora Hlavatého, ktorého potom v Trebišove popravili. Boli to rozsiahlejšie začiatky zbojníctva na našom území, ktoré sa ďalej rozvíjali a zdokonaľovali. Vrchol dosiahlo v 17. a 18. storočí.
Nebola to len jedna aktivita poddaného ľudu uvedeného obdobia. Mnohí namiesto zbojníctva začali opúšťať svoje pôvodné bydliská a odchádzali od svojich zemepánov za vidinou lepšieho života a zárobku. Prichádzali na iné zemianske panstvo, alebo svoje útočište si hľadali v remeselne sa rozvíjajúcich mestách. Mnohí verili vo svoje ideály, ale nie všetkým sa ich podarilo realizovať. Proces úteku poddaných od zemepánov nebol len záležitosťou 15. storočia, ale pretrvával prakticky až do zrušenia feudálnych vazalských povinností.
V 15. storočí je známych niekoľko útekov poddaných zo zemianstiev v Šarišskej stolici. Pre ilustráciu uvediem aspoň dva: 5. januára 1468 bol zaznamenaný útek poddaného z obce Šiba do Bardejova, 18. januára 1497 ušiel poddaný z panstva Lukavica do slobodného kráľovského mesta Prešov. Úteky poddaných sa riešili medzi zemanmi, ale mnohé spory boli predmetom riešenia na župných zhromaždeniach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
