košickom Štátnom divadle. Okolnosti ju však prinútili založiť si vlastné divadlo. Už druhý rok je hovorkyňou Grémia tretieho sektora, poslankyňou mestského parlamentu a manažérkou organizujúcou Medzinárodný festival nezávislých divadiel. S Ľubou Blaškovičovou sme sa rozprávali o minulosti ani nie tak dávnej.

Čo by sa stalo keby si po skončení VŠMU ostala hrať v Bratislave?

- Asi by som musela byť na voľnej nohe. Pretože keď som skončila školu tak sme hľadali miesto pre dvoch hercov. S Petrom sme sa brali mesiac pred promóciami a potrebovali sme nejaké divadlo, kde by sme mohli hrať obaja. Mali sme na výber Prešov, Zvolen, jeden z nás mohol ísť do Nitry, jeden do Martina, jeden by možno mohol ostať na Novej scéne. A prečo sme si vybrali Košice? Lebo Peter bol pred VŠMU v Prešove a tvrdil, že človek sa nemá vracať na staré miesta, najmä nie do divadla ako sólista, keď tam začínal ako elév. A keď sme prišli do Košíc mali sme strašne veľa príležitostí. Nebolo tu veľa mladých herečiek. Keď som prišla, po mne najmladšia bola Lena Košická.

Pamätáš sa na prvú ozajstnú rolu?

- Robila som najprv trinásť postáv, záskok za Darinu Poldaufovú v Nestroyovom Samopašnom trojlístku v réžii Petra Opáleného. Hrali sme s Lenou všetky ženské postavy. A potom som začala študovať Diderotovu Mníšku, kde som stvárnila Zuzanu, hlavnú postavu. Alternovala som s Ankou Sýkorovou. To bola vtedy moja najväčšia rola. Myslím si, že to dopadlo veľmi dobre. Táto inscenácia bola na svoju dobu odvážna. Nielen že sa tam hovorilo o kláštoroch, ale aj o ženskej homosexualite.

Zažila si v košickom divadle silné obdobie?

- Asi keď som prišla. Hrala som veľké postavy. Zažila som trojicu režisérov Bobula, Ondrejka, Petruška. Ale zaujímaví boli režiséri, ktorí prichádzali ako hostia. Český režisér Jiŕí Svoboda robil Víchor v konároch Sasafrasu, bola to paródia na kovbojku, rozkošné predstavenie. Vašek Martinec režíroval Jánošíka podľa Vivaldiho, Ivan Chrz robil Generálny zázrak. Boli tam štyri dvojice. Pamätám sa, režisér priniesol hru a každý mal povedať čo by chcel hrať. Každá herečka si vybrala inú postavu než akú potom dostala. Ale neskôr sme sa všetky v tých postavách vystriedali, lebo otehotnela Beáta Drotárová, Málka Sýkorová odišla, ja som otehotnela tiež, celé sa to menilo. To bola krásna robota.

Ako si prežívala ten zlom, ktorý nastal po nežnej revolúcii? Divadlo prežívalo krízu, neboli témy, diváci.

- Bolo to také zdevastované obdobie. Peter sa stal federálnym poslancom a hneď na to mu v divadle vtedajší šéf Milan Antol zrušil všetky postavy. Vlastne ho donútili, aby odišiel z divadla. Pravdaže, to bol truc podnik, obyčajná závisť. Za to, že bol poslanec, nemohol hrať divadlo. Potom sa veci menili aj šéfovia... Peter odišiel z parlamentu a hosťoval v divadle aj v Hamletovi. Neskôr sa stal na krátky čas šéfom činohry. Vtedy som si s ním zahrala v Žobráckej opere. V deväťdesiatom šiestom prišlo zlúčenie košického a prešovského divadla, divadelný štrajk a muzikálová éra. Na tej sme sa už nepodieľali, v ďalších muzikáloch sme už nehrali. Zanevrela som vtedy na divadlo. Museli sme odísť nedobrovoľne. Petra zbavili šéfovania, o mesiac ho vyhodili, teraz konečne po siedmych rokoch vyhral súd. Bolo to kvôli predstaveniu Všetko je v záhrade Edvarda Albeeho, bola to naša posledná spoločná inscenácia. Režíroval ju Štefan Korenči. Skúšali sme ju v období, keď divadlo štrajkovalo na protest proti zlúčeniu košického a prešovského divadla, za éry ministra kultúry Hudeca. Bol to prvý porevolučný štrajk, podporila nás ešte Thália, ale všetky ostatné divadlá sa tvárili, že sa ich to netýka - až kým sa ich to naozaj netýkalo, potom sa zbadali - pre nás už bolo neskoro. Petra vyhodili dva týždne po premiére. Kvôli tomu, že nerešpektoval skutočnosť, že už nie je vo vedení činohry. Divadelníci ho však poverili, aby bol šéfom ďalej a že nebudú rešpektovať nové vedenie, ktoré nastúpilo a chcelo stiahnuť aj premiéru hry Všetko je v záhrade. Bolo to samozrejme účelové. A my herci sme si povedali, že to nerešpektujeme. Zohnali sme si peniaze na premiéru a podarilo sa. Bola scéna, kostýmy a všetko sponzorsky. Divadlo nedalo ani korunu. Peter vydal biltén, kde uviedol, že vo vedení divadla sú riaditeľka Nina Rašiová a šéfom činohry je Peter Rašev. Lebo keď sme tú inscenáciu začali skúšať, aj to tak bolo. Kvôli tomuto bilténu dostal výpoveď. Potom som nasledovala ja - hovorkyňa štrajkového výboru. Nazvali to "v rámci reorganizácie". Ibaže vedenie si neuvedomilo, že podľa zákona nemôže nikoho vyhodiť pre nadbytočnosť, bez toho by mu ponúkoli voľné miesto, ak v organizácii je. Porušili zákonník práce a ja som to súdne napadla. Vyhrala som. Trvalo mi to štyri a pol roka.

Teda si sa vrátila späť do divadla. Aké to je?

- Vrátiť sa bolo ťažké, tak ako bolo ťažké odísť, lebo som vedela, že som si to nezaslúžila. Mrzelo ma, že ma kolegovia nepodržali. Potom sme začali robiť s Petrom dabingy, kde sme sa stretávali a oni sa mi vyplakávali na ramenách, že aké je to v tom divadle hrozné. Nemala som pocit, že niekoho treba ľutovať. A potom, vrátiť sa medzi nich, keď tam boli ešte tí, ktorí sa z toho, že ma vyhodili tešili... Bolo ťažké s nimi komunikovať. Ale potom sa človek istým spôsobom obrní a povie si, nie je to pre mňa to najpodstatnejšie. S kolegyňami, s ktorými som v šatni vychádzam veľmi dobre a tie ma majú rady. Vidím to na nich, že im hrozne chýba generácia skúsených herečiek. To čo som mala ja, keď som prišla do divadla. Bola tu Hanka Grissová, pani Grossová, Elenka Kleisová, Jucka Vicianová, Darina Poldaufová, kolegyne, ktoré chceli pomôcť, aj keď to niekedy troška bolelo, lebo boli až kruto úprimné. Dobre som s nimi vychádzala. Lebo chlapi sú iní a iný je aj režisér. Tento vzťah mi v tom divadle veľmi chýba. Z našej generácie je tu už len Beáta Drotárová a ja. Ale vôbec mi neprichádza, že som nejaká staršia generácia. Len ma mrzí, že tu roky nebol poriadny repertoár. Nie je tu na čom rásť. Stále tu prebieha akýsi experiment... Peter je z divadla sedem rokov preč, a taký herec ako je on, by sa uživil aj v Národnom divadle. Môže si jedno divadlo dovoliť takéhoto herca vyhodiť? Týmto prišiel o najlepšie roky v tomto divadle, hoci je paradoxné, že v súčasnosti hosťuje v DJZ Prešov, v Spiškej Novej Vsi a dokonca aj v divadle, na ktorého doskách nesmie stáť ako ineterný herec, v štátnom divadle. Ale tých sedem rokov mu už nikto nevráti.

Preto ste založili Staromestské divadlo?

- Áno. Hľadali sme náhradu. Pretože Peter bez javiska žiť nevie. Ja som si na to skôr zvykala, lebo som bola chvíľami na materskej. Ja si môžem nájsť miesto v nejakej inej brandži, ale Peter nie. Ten to nikdy neprijal. Preto vzniklo v 98. roku Staromestské divadlo. Ale teraz je to veľmi zvláštne, lebo platíme štátnemu divadlu prenájom za to, že máme na Malej scéne uskladnené kulisy, ale nemôžeme užívať javisko. Za túto sezónu sme tu zahrali iba tri predstavenia. Divadlo nám nedalo voľný termín. Keď hocikto príde a povie, chcem si prenajať divadlo na 15. mája, tak si ho prenajme. Ale pre nás sa vždy nájde nejaký dôvod, aby sa to nedalo vtedy, keď potrebujeme.

Organizuješ okrem toho Medzinárodný festival nezávislých divadiel.

- Dáva mi strašne veľa energie a veľa mi zasa zoberie príprava. Vlastne teraz už pripravujem piaty ročník. Musím písať projekty. Tá ďalšia manažérska robota sa začína hneď ako sa skončí predošlý. Od januára pripravujem tento ročník. Všetko stojí na peniazoch. Prvý ročník stál 280 000 korún a minuloročný dva a pol milióna. Každú korunu som zohnala sama. A pritom priemerná cena minuloročnej vstupenky bola 27 korún. Prinášame kvalitné divadlo každému, dotujeme každého diváka.

Zvolili ťa hovorkyňou Grémia tretieho sektora, si poslankyňa v mestskom zastupiteľstve a v Starom meste. Máš v parlamente na starosti kultúru?

- Nemám na starosti nič, pretože som nezávislá poslankyňa. Som v Starom meste jediná nezávislá, okrem 31 poslancov koalície, ktorí vytvorili spoločný klub. Mňa pasovali do opozície. Urobili so mňa opozíciu, ale ja sa tak necítim. Prečo by som mala byť v opozícii voči pravicovým stranám. Som členkou komisie kultúry, ale bola som nepriechodná aj v rade, aj ako predsedníčka komisie. Je jedno, že som odborník a ešte som k tomu už 12 rokov poslankyňa, ale nemám za sebou správnu politickú stranu. Alebo lepšie povedané, žiadnu politickú stranu.

O čo sa teda snažíš ako poslankyňa?

- Nerobím si ilúzie, pretože keď sa pozerám z pozície mesta, tak na kultúru vôbec nie sú peniaze. Čiže nejaké veľké myšlienky nemôžeš presadzovať. Bez peňazí ťažko niečo presadíš. Musíš do toho investovať vlastnú prácu. A mám pocit, že tej vlastnej práce do tej kultúry investujem koľko sa len dá. Nepotrebujem mať za sebou nejaké mesto, hoci viem si predstaviť, že by mesto mohlo pomôcť Staromestskému divadlu. Už napríklad pri takých projektoch ako je Medzinárodný festival nezávislých divadiel.

Otec sledoval tvoju hereckú dráhu, bol prísny?

- V štátnom divadle bol tuším za celú moju hereckú kariéru iba na dvoch premiérach. V Staromestskom divadle videl všetky okrem Romea a Julie po 30-tich rokoch, akurát keď sa naň chystal prísť, nečakane zomrel.

Bála si sa jeho kritiky?

- Ani nie bála. Ja som sa tešila, lebo som vedela, že mi drží palce. Nikdy ma však nezhodil. Otec mal vždy skvelé nápady, bol to výborný herec. Keď sme v Bratislave hrali Jánošíka a Mušketierov po tridsiatich rokoch, dva večery v Národnom divadle, po predstavení som sa ho pýtala, čo on na to. Povedal mi vetu, s ktorou žijem dodnes, a hovorím ju ďalej: Herec sa nesmie báť mnoho vecí na javisku zahodiť, pretože keď je pre teba všetko rovnako dôležité, tak vlastne, nie je dôležité nič. Musíš zahodiť nepodstatné veci aby si vypichla to, čo je naozaj dôležité. Toto si mladí herci často neuvedomujú, hrajú každé slovo akoby trhali kulisy. Zrejme treba niekoho kto im toto povie.

Vo vašej rodine rastie ďalšia herecká generácia, dcéra Katka študuje na bratislavskom konzervatóriu. Pomohlo rodinné prostredie?

- Katarína s nami hrala v Staromestskom divadle v predstaveniach Ovce moje ovce, Na jednom lane a hrá aj v Romeovia a Júlii našu, teda ich - dcéru. Vlastne už keď sme mali prvú premiéru Zamatový mat, ťahala opony. A obidve dcéry po prvý raz so mnou hrali keď Kaťa mala dva roky a Tina šesť, v jednom bakalárskom príbehu, ktorý režíroval Marcel Děkanovský. Som presvedčená, že je najmladšie dieťa, ktoré robilo postsynchróny. Naučila som ju texty podľa scenára. Najprv som to skúšala s Tinou, išli sme podľa jednotlivých výstupov a keď malá Katarína povedala: "Teuaz ja," išlo sa na ostro. Takto sme to celé nakrútili. Bol to príbeh dievčatka, ktoré po šiestich rokoch zomrie na nevyliečiteľnú chorobu. Obe dcéry hrali jednu postavu v rôznych obdobiach. Katka šla s nami do dabingového štúdia robiť postsynchróny. V momente keď sa videla na obraze a mala povedať nejaký text tak len kričala: To som ja a to je mama. Tak sme to potom robili radšej bez obrazu.

Máš ešte nejaké divadelné sny?

- Ježišmária, zase aby som bola zlá a protivná... Mám. A je mi zas ľúto napríklad tej už spomínanej Záhrady Edvarda Albbeeho. Milujem Kishonovu Júliu, je to absolútne geniálny a súčasný text. Ale nikdy ma nelákali princezné, nikdy. Stále som tvrdila, že nenávidím Maríny Havranové, také tie ideálne postavy. Verím, že sa ešte objaví dobrý režisér a dobrá príležitosť... Ozaj, teraz 16. marca by sme mali hrať Romea a Júliu po 30-tich rokoch. Predstavenie, s ktorým sme si vyslúžili prívlastok "prevapenie festivalu slovenského humoru" , vlani v októbri v nabitom pražskom divadle ABC. Košickí diváci sa naň potom chodili pýtať. Verím, že ho konečne zahráme na Malej scéne ŠD. Ovšem, ak zase nebude nejaký pádny dôvod, prečo sa nedá... Že by tento rozhovor?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.