porozumenia a Ján Cuper sa vracia do politiky ako predseda krajského HZDS Bratislava. Veselší záver týždňa sme už dávno nevideli...
SOP skončila presne tak, ako si zaslúžila. Strana, ktorá uspela vo voľbách 1998 vďaka umelo nafúknutej popularite svojho zakladateľa, nepriniesla do politiky jediný programový prvok, žiadnu originálnu koncepciu. Schuster vytvoril SOP s jediným účelom dobytia prezidentského úradu. Na titul spoločného kandidáta vládnej koalície mu napokon stačilo osem percent vo voľbách, ktorým Dzurinda s Migašom vo vidine ústavnej väčšiny nedokázali odolať. Schuster bol aj prvý, kto reálne ocenil hodnotu svojej strany - už v kampani ju odhodil a po zvolení sa k SOP prestal hlásiť úplne. Ľudia, ktorí mu pri tvorbe strany a výstupe na Hrad pomáhali, sa nestačili diviť, ako na nich - jedného po druhom - pán prezident "zabúdal"...
SOP zomrela na svoju genetickú deformáciu; okolo Schustera sa zhúfovala nesúrodá zmes podnikateľov, spevákov, kariéristov, podvodníkov a komunálnych politikov, ktorých spájala jediná túžba - vstúpiť do "veľkej" politiky. Celé to obalil tupou integračnou rétorikou a smiešnou ideológiou "občianskeho porozumenia", od ktorej nezmyselnejšiu už nikto pred Schusterom a ani po ňom sa neodvážil do politiky prepašovať. Nevýrazný a konfliktný Hamžík ako druhý a posledný predseda len donaha obnažil fatálnu personálnu prázdnotu spolku. Takže sa vynulovala aj posledná, na Slovensku ešte fungujúca poistka - silný líder. Osud sa naplnil...
Do hrobu si berie SOP aj jedno pozitívum: Bola súčasťou koalície, ktorá vrátila Slovensko na integračné dráhy. Pavol Hamžík a neskôr na jeho mieste Mária Kadlečíková ako integrační vicepremiéri nepatrili síce medzi hviezdy prvej Dzurindovej vlády, ale sedeli v nej aj ešte horšie prípady.
Úmrtný Republikový kongres v Nitre, ktorý smutnú históriu SOP uzavrel, zaranžoval - Robert Fico. Zlúčenie so Smerom, čo odhlasovala drvivá väčšina delegátov, je marketingový ťah, ktorým by Fico rád manifestoval svoje monopolné práva na ľavej strane politického ihriska. Preto sa hneď aj ozvala konkurencia zo SDA a SDĽ so "štvavým" komentárom: "SOP dokázala, že je stranou na jedno použitie". To je múdry postreh, ale musíme sa pýtať - ako že to SDĽ nenapadlo pred voľbami, do ktorých išli na spoločnej kandidátke, s Hamžíkom na čestnom šiestom mieste??
Podobná výhrada sa ale dnes dá vzniesť aj proti Ficovi, ktorý sa v kampani a ešte pred ňou viackrát zaprisahával, že "NEBUDEM AKCEPTOVAŤ V STRANE POLITIKOV, KTORÍ PÔSOBIA VO VLÁDE ALEBO V PARLAMENTE". Nuž, fakt je, že už nepôsobia... Fico však povedal pred voľbami ešte niečo podnetného: "Nevidím žiadny zmysel v integrácii ľavicových strán". Dobré, že? V sobotu už tvrdil presný opak: "Dohodou SOP a strany Smer sa mení kvalita slovenskej politickej scény a začína sa nová etapa vytvárania mocenskopolitickej alternatívy voči terajšej pravicovej vláde." Odhliadnuc od nezmyselného obsahu: existuje užší profil v slovenskej politike, ako je kus rovnej chrbtice?
Ak je osud SOP niečím pozoruhodný, potom je to signálny význam pre ďalšie strany založené na princípe silného vodcu a jeho osobnej gravitácie. Je teda výstrahou práveže aj pre Smer. Ten je ale už poučenejší a preto si úporne hľadá ideové ukotvenie. Dnes už Fico nehovorí, ako ešte pred dvoma rokmi, že "nie je dôležité, či je mačka biela alebo čierna, ale to, že chytá myši". Veľká otázka však znie, či ideológia ("tretia cesta") prevzatá ako nutné zlo dokáže preklenúť prirodzené rozpory ľudí združených na rovnakom princípe, na ktorom vznikla a "zašla na úbyte" SOP...
Iná káva je HZDS, v ktorom sa spustilo veľké jarné upratovanie. Mečiar čistí okresné i krajské štruktúry od zárodkov "tkáčizmu" s takou razanciou, že ešte aj Saddám by sa čo-to podučil. Sobotňajšia inštalácia Jána Cupera za šéfa v Bratislave, ako aj Tibora Mikuša v Trnave nesie všetky známky najhorších autoritárskych sklonov, pre ktoré HZDS nebolo nikdy akceptované ako demokratická strana. Všetko smeruje k jednomyseľnému potvrdeniu Mečiara na júnovom sneme - otázka je, či s podporou 80, 90 alebo nedajbože 99% hlasov. Lokálne bunky odporu sú nemilosrdne likvidované, vylučovanie začína trochu pripomínať čistky v KSČ začiatkom sedemdesiatych rokov. Na vedúce posty prichádzajú ľudia skôr servilní ako lojálni, čo sú prípady Cupera aj Mikuša. Mečiarovo úsilie zostať predsedom nie je asi motivované politicky, ale vnucuje sa už silné podozrenie, že azda snahou udržať si kontrolu nad tokom peňazí zo štátneho rozpočtu.
Záhada Elektry má možno jednoduchšie rozuzlenie, než by sa komu prisnilo...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
