veď sa tak hovorí oddávna. Odkedy a že súvisí s topánkami, to by už naozaj nikoho nenapadlo, veď môže ísť aj o iné kopyto, napríklad zvieracie. Ako to teda bolo?
Gotickí playboyi
V minulosti naozaj šili obuvníci topánky na jedno kopyto, teda rovnaké pre pravú aj ľavú nohu. Nemyslíme tým obuv z lyka, trávy alebo rákosia z čias Veľkomoravskej ríše, ale pevnú, koženú. Iba v starovekom Ríme a Grécku, kde boli vo všetkom pred nami, tvarovali topánky na každú nohu osobitne. U nás, aj inde vo svete nosili rovnaké až do 14. - 15. storočia. Nemožno povedať, že by boli pohodlné, usudzujúc pri pohľade na ne v Múzeu obuvi v Zlíne. Bol to akýsi druh ponožiek z kože alebo plsti, ktorý siahal až po kolená. Na ne sa v daždi alebo snehu obúvali drevené sandále. Keď gotické móda predpísala vtedajším playboyom zobákovité topánky zvané šinágle, museli si ich špicami priväzovať ku kolenám, aby v nich vôbec mohli urobiť krok. Nehovoriac o tom, že vyžadovali mimoriadne úsilie o stabilitu, ktorá sa dosahovala často balansovaním. Tak o tom hovoria muzeálne doklady. Stredovekí bonviváni udávali tón aj v topánkovej móde. Preto čím bol dlhší zobák, tým bol jeho nositeľ úspešnejší u dám. Zobáky dosahovali extrémnu dĺžku niekoľkých desiatok centimetrov, až sa stabilizovaním ich miery musel zaoberať kráľ. Po roku 1450 sa špičky skrátili aj zaguľatili, obuvníci vymýšľali najrôznejšie ozdoby a tvary. Šľachtici nosili "kačacie zobáky, medvedie laby, volské tlamy". Z Talianska sa vydala do sveta korková obuv "pantofla", ktorá sa udomácnila vo Francúzsku. Mala silnú drevenú podrážku a obúvali si ju na zobákovité modely. Hovorilo sa im trippen (neskoršie česky "trepky"). Pantofla aj trippen, spočiatku boli módnou mužskou obuvou. Časom sa stali dámskou domácou oddychovou. Kačacie zobáky, volské tlamy aj medvedie laby najčastejšie šili zo žltej alebo čiernej kože. Šľachtici si ich dávali šiť z hodvábu a zamatu. Taká topánka, rovnako ako šaty boli hotovým majetkom.
Výsada ľudí od dvora
Podpätky sa objavili až v 17. storočí spolu s topánkami po členky. Zdobili ich stuhami, rozetami, veľkými mašľami. Výsadou dvorných dám a pánov boli červené podpätky a červené okraje podrážok. Protipólom subtilných topánok boli mohutné čižmy s odstávajúcimi lievikovitými lýtkovými časťami, neskoršie ozdobené krajkami. Spomeňme si na troch mušketierov. V 18. storočí začali dámy nosiť črievičky na vysokom podpätku a v 19. storočí ich vystriedali polovysoké topánky.
V Múzeu obuvi v Zlíne sú najrozmanitejšie tvary topánok a obuvi vôbec. Keď firma Baťa začala vyrábať svoje baťovky v roku 1894, šila ich tiež na jedno kopyto, teda rovnaké pre obe nohy. Ten, čo ich nosil, si ich chodením vyšliapal. Archiválie hovoria, že keď sa zošúchal podpätok na jednej strane, stačilo si topánky prehodiť na druhú nohu a časom sa zošúchal aj na opačnej. V múzeu sú lakované pánske topánky s kovovou sponou z minulého storočia, ktoré by si bez rozpakov mohol obuť aj súčasný moderný muž. Ba aj vyšívanú atlasovú črievicu s mierne predĺženou špičkou, akú na začiatku 14. storočia nosil Karol IV. Napodobeninu, ktorú vidíme na snímke č. 4, vyhotovil modelár a návrhár firmy Baťa Josef Labuť podľa dobových vyobrazení.
So šitím obuvi vznikli aj priezviská. Stačí sa pozrieť do telefónnych zoznamov. Koľko máme na Slovensku Švecov, Ševecov, Ševcov, Schusterov a v Čechách Novákov. "Šuster, drž sa svojho kopyta," alebo "Ševče, drž sa kopyta" - nám znie prirodzene. Ale ako súvisia so šitím obuvi Novákovci? Ševci, šusteri sa delili na kasty. Vyššia kasta bola tá, ktorá šila iba nové topánky a takého remeselníka automaticky volali "novák". Preto je v Čechách toľko Novákovcov, ale ani u nás ich nie je málo. A nižšia kasta, tá mohla iba opravovať. Naostatok ešte jedna zaujímavosť. V múzeu je aj kúsok drievka. Niekedy ním, alebo aj kúskom kosti hladil ševec, šuster či novák kožu, keď šil topánky. Hovorilo sa tomu fidlovanie. Z fidlovania vznikla aj fidlovačka. Bola to veľkolepá slávnosť pražských obuvníkov po Veľkej noci a navždy sa dostala aj do dramatického umenia vďaka Jozefovi Kajetánovi Tylovi, ktorý napísal rovnomennú hru Fidlovačka. To je dôkaz, aká dôležitá je topánka, aj ten, čo ju vymyslel a po stáročia zdokonaľoval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
