nestotožňuje s princípmi etiky a morálky manželského spolužitia. Manželka nie je prístupná k riadnej komunikácii medzi nami, zrušila vedenie spoločnej domácnosti, sám si musím zabezpečiť stravu, pranie a žehlenie ošatenia. Keďže jej zárobok je podstatne nižší ako môj, žiada, aby som je prispieval nielen do nájomného, ale žiada aj manželské výživné v takej výške, aby naše príjmy boli na rovnakej úrovni. Som povinný za takejto situácie prispievať manželke na "vyrovnanie" životnej úrovne?
Zn.: Manželka chce výživné
Odpoveď: Uzavretím manželstva vzniká medzi manželmi aj vzájomná vyživovacia povinnosť, ktorá trvá počas celej existencie manželstva. Zaniká smrťou niektorého z manželov, a tiež právoplatným rozhodnutím súdu o rozvode manželstva. Výživné možno určiť na návrh jedného z manželov, spravidla manželky, ale v odôvodnených prípadoch nič nebráni tomu, aby sa výživného domáhal voči manželke aj manžel. Priznať ho možno len odo dňa začatia súdneho konania, teda nie aj spätne, ako je tomu pri výživnom na maloleté deti. Rozsah vyživovacej povinnosti sa určí tak, aby hmotná a kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká. To však neznamená mechanickú rovnosť medzi manželmi, vyvodzovanú len z ich zárobkov, resp. iných príjmov a majetkových pomerov. Aj v danom prípade treba prihliadnuť na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj schopnosti a možnosti povinného manžela. Zisťuje sa tu aj konkrétna miera potrieb daná povahou práce, spôsobom života, zdravotným stavom každého z manželov, prípadne inými závažnými okolnosťami. Prihliada sa aj na prípadnú starostlivosť o spoločnú domácnosť.
Výživné však nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno jednou vetou definovať, čo sú to "dobré mravy" v manželstve. Vo všeobecnosti ide o pravidlá morálneho charakteru, všeobecne platné v civilizovanej spoločnosti, kde sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Okrem týchto všeobecných pravidiel morálneho charakteru, manželia majú navyše aj povinnosti vyplývajúce z manželského zväzku. Podľa § 18 Zák. o rodine sú najmä povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne si pomáhať a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Z pohľadu týchto princípov a povinností manželov preto treba v závislosti od okolností konkrétneho prípadu skúmať, či priznanie výživného pre jedného z manželov by bolo alebo nebolo v rozpore s dobrými mravmi.
Vo vašom konkrétnom prípade je teda nesporné, že ak sú vaše príjmy podstatne vyššie ako manželkine, má manželka právo domáhať sa toho, aby aj jej hmotná a kultúrna úroveň bola na vašej úrovni. Takéto právo však nemá, ak sa správa v rozpore s horeuvedenými princípmi dobrých mravov a manželského spolunažívania. Ak teda máte výhrady voči jej starostlivosti o domácnosť a rodinu, bolo by vecou dokazovania na súde, či má dostatočné dôvody na to, aby vám nevarila, neprala, nežehlila a podobne, čo spravidla starostlivé manželky svojim manželom robia.
Ak už sme pri téme manželského výživného, treba dodať, že aj rozvedený manžel, ktorý nie je schopná sám sa živiť, má právo žiadať od bývalého manžela príspevok na svoju primeranú výživu podľa jeho schopností a možností. Rozvedený manžel teda už nemá právo domáhať sa rovnosti hmotnej a kultúrnej úrovne s bývalým manželom. Aj tu však platí, že poskytovanie takéhoto príspevku nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Pre posúdenie tejto okolnosti sú významné príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvráteniu manželstva, ako aj ďalšie správanie sa rozvedeného manžela. "Primeranou výživou" oprávneného manžela sa tu rozumejú nielen náklady na jeho stravovanie, ale aj náklady na uspokojovanie jeho ďalších nevyhnutých životných potrieb odôvodnených vekom, zdravotným stavom, spôsobom života a pod. Ak oprávnený bývalý manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný bývalý manžel zomrie, právo na príspevok rozvedeného manžela zanikne. Príslušným na konanie je súd, v obvode ktorého má bydlisko povinný manžel.
Autor: Pavol KISS
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
