koreňmi, žijúca a pracujúca v Prahe, ktorá najradšej pije šampanské Möet & Cahndon, herečka Yvetta Blanarovičová si zakladá na tom, že má možnosť si vyberať, lebo je na voľnej nohe. Zároveň však táto sloboda znamená, že keďže nemá stály plat, musí pracovať naplno.

Začínala v pražskom Realistickom divadle, vystupuje v Hudobnom divadle v Karlíne a Divadle na Fidlovačke, ako aj v divadle Imaginace, s ktorým hosťovala vo viacerých krajinách Európy. Účinkovala v muzikáloch "Pěna dní" a "Rusalka". Za úlohu Lisy Doolitlovej v "My Fair Lady" získala cenu Thálie za najlepší ženský herecký výkon. Nakrútila zopár filmov ako "Vrať se do hrobu", "Golet v údolí", "Stav ztroskotání", "Kdo se bojí, utíká", "Noc smaragdového měsíce", "Zkouškové období". Za čertíka v "Princeznej ze mlejna" získala nomináciu na Českého leva a cenu za najlepší hercký výkon v Novom měste nad Metují, za výkon v "O princezně Jasněnce a létajícím ševci" dostala cenu za najlepší herecký výkon v Zlíne a Saint Etienne. Nahrala aj niekoľko CD, ako vášnivá športovkyňa zdolala ľadovec v talianskych Alpách.

Preslávili ste sa ako predstaviteľka rozličných strašidielok.

- Prečo nie. Každá rola je pre mňa svojím spôsobom hra, napokon všetko okolo filmu, divadla, či televízie odvodzujem od slovíčka hrať sa. Keby to tak nebolo, tak to robiť nebudem.

Vyberáte si roly?

- Keby som to nerobila, možno nie som tam, kde dnes som. O každej úlohe veľa rozmýšľam a kým poviem áno, zvažujem, čo mi dá.

Ktorú si najviac považujete?

- Prelomovým bolo stretnutie s režisérom Zdeňkom Troškom v rozprávke "O princezně Jasněnce a létajícím ševci". Stretli sme sa nielen ako režisér a herečka, ale aj ako ľudia. Došlo k dokonalej symbióze, dokonalému porozumeniu. Podarilo sa mu pootvoriť dvere klaunovi vo mne. Čarodejnica Černava mi dokonca vyniesla cenu za herecký výkon. Peknú príležitosť zahrať si s legendou Phillipom Noiretom som dostala pri filmovej adaptácii Hrabalovej "Príliš hlučnej samoty" pod réžijným vedením francúzsko-českej herečky Věry Caisovej. Žiaľ, konečný zostrih ma veľmi nepresvedčil. Ale spoluprácu a rozhovory s Phillipom mi nik nevezme.

Vzali by ste rolu iba pre peniaze?

- Určite nie. Peniaze sú príjemnou súčasťou života a zarábam, aby som sebe a svojim blízkym mohla spríjemniť život. Neviem však žgrlošiť do slamníka.

Máte medze?

- Keď príde filmová ponuka, v rámci ktorej by som mala odhaľovať telo, hoc' je to aj hlavná rola, lež v hlúpom scenári, poviem nie. Nie som typ herečky, ktorá prijíma bezhlavo hocičo. Navyše ma skúsenosti poučili. Akékoľvek prekročenie vašich medzí vás totiž dohoní a prenasleduje. A človek má sebavedomie len jedno, tak prečo si ho nehýčkať.

Jednako ste nafotili akty.

- Nazdávam sa, že ľudia pod pojmom akty vidia čosi iné, ako to, čo v tej publikácii naozaj je. Asi pred poldruha rokom som skutočne fotila pre umeleckú knihu "Odhalená krása". Za päť rokov by som sa už neodvážila. A viete prečo? Začali sa objavovať otázky, prečo že hrám tie strašidielka a čertíkov. Takže som uťala všetky dohady, ako moje telo vlastne vyzerá.

Ako?

- Dobre som si to premyslela a dlho sme s fotografom špekulovali, ako to nasnímať, aby tam vlastne nebolo nič a pritom všetko. Keď dáky názor začína bujnieť, je lepšie dať mu chytro a rázne smer, ktorý chcem ja.

Čiže v erotických výstupoch vás neuvidíme?

- Určite nie. Človek si má hájiť nielen súkromie, lež predovšetkým sám seba. Prešvihnúť hranicu, ktorá je ešte únosná, je ľahké. O to ťažší je potom návrat späť. A aj zdanlivo dočasný neúspech môže byť konečný.

Ako ste sa dostali k hraniu?

- Začínala som ako štvorročná s baletom, chodila som do huslí, ako desaťročná som účinkovala v hlavnej roli filmu Ivana Balaďu "Prázdniny". V piatej triede som nacupitala na skúšky do baletnej prípravky konzervatória.

Nevzali vás?

- Skúšky som urobila, otca, koncertného huslistu však profesori presvedčili, že baletná kariéra nie je to pravé pre malého, talentovaného komedianta.

Ostali vám husle.

- Nielen to. Keďže som neposedník, začala som sa venovať aj atletike, plávaniu, športovej gymnastike.

Prečo teda nie ste špičková športovkyňa?

- Z plávania som začala mať problémy s prstami a otec mi ho zakázal. Keď som končila základnú školu, chcela som sa ako spolužiaci prihlásiť na gymnázium. Triedna to však mame výslovne zakázala: "Keď ju posadíte k matematike a fyzike na gymnázium, umrie v nej tá duša komedianta". A tak som prišla cez prázdniny povedať svojmu profesorovi na Ľudovej škole umenia, že som sa rozhodla študovať hru na husle na konzervatóriu.

Musel sa potešiť.

- Skoro spadol zo stoličky. Mňa totiž vždy bavilo muzicírovať, ale strašne ma nebavili etudy a technické cvičenia. "Veď sa na to deti pripravujú sedem rokov a ty mi prídeš v šiestom ročníku povedať, že pôjdeš na konzervatórium? To si myslíš, že za jeden rok dohoníš, čo si zameškala za šesť?", pýtal sa zúfalo.

A vy?

- Povedala som, že áno. Ostala som v deviatej triede. Dodnes nepochopím, ako sa mi ten rok darilo chodiť do školy, cvičiť na husle šesť hodín denne, a ešte sa intenzívne venovať ďalším záujmom, vrátane tanca. Na skúšky na žilinskú konzervu som prišla v džínsoch a tričku.

Prečo?

- Už vtedy som vedela, že na rozdiel od ostatných uchádzačov, tá škola nepredstavuje pre mňa životný smer. V životopise, ktorý som tam musela napísať, som husle ani nezmienila, zato som doň napísala, že nadovšetko zbožňujem spev. Na základe toho ma ešte šupli na skúšky na operný spev. Urobila som aj tie. V zborovni sa potom profesori pohádali, ktorý obor mám robiť.

Ktorý?

- Bolo málo huslistov, tak mi ostali husle. To bola pre mňa veľká rana, lebo vtedy by som už oveľa radšej spievala. Hneď som si zistila, kde sa dá v Žiline chodiť na jazzový tanec, opäť som robila všetko možné. Ale znova prišiel zákaz. Tentoraz od profesora. Uvedomila som si, že sa už musím pre čosi rozhodnúť. A odrazu mi bolo jasné, že nevydržím stáť celé hodiny na jednom mieste a cvičiť a cvičiť. Tak som sa v šestnástich rozhodla uplatniť všetko, čo som dovtedy v sebe nahromadila v divadle. Tajne som sa prihlásila na konzervatórium do Prahy.

Prasklo to?

- Keď som mala ísť na skúšky, musela som s farbou von. Prišla som s tou novinou za riaditeľom konzervatória. "Keď ťa nevezmú, nemáš sa kam vrátiť", povedal. Jednako som sa rozhodla skúsiť to. Dva dni pred cestou mi riaditeľ zavolal a oznámil, že sa môžem vrátiť, ba dokonca ak nebudem chcieť robiť husle, môžem prestúpiť na spev. Skúšky som však urobila.

Mladá deva sama vo víre veľkomesta...

- Veru, trafila som len po Národnej tříde z internátu do školy a späť. Prvý rok som bývala s učnicami z oboru technológie mäsa. Ja, vždy rebel, som sa musela podriadiť prísnemu režimu stredoškolského internátu. Svojim profesorom som dodnes nesmierne vďačná, a to nielen za to všetko, čo mi dali po profesionálnej stránke, ale aj za to, že nahrádzali šestnásťročnému dievčaťu zo slovenských hôr rodičov. Bolo mi strašne smutno, skoro každý deň som preplakala.

Nerobila vám ťažkosti čeština?

- Hrozné. Dennodenne som ju drvila s profesorkou Makovičkovou, viac než ostatným sa mi venoval náš ročníkový vedúci Jiří Vala. Jediný, kto neveril, že prekonám jazykovú bariéru, bol Radovan Lukavský. Vo štvrtom ročníku však za mnou prišiel a povedal, že patrím ku študentom s najčistejším jazykom. Keď som neskôr nakrúcala inscenácie, režisér ma na kolenách prosil, aby som nehovorila tak spisovane. "Bože, ty hovoríš ako moja stará mama", bedákal. Tak som sa musela naučiť aj slangové slová.

Ktorý pedagóg vám dal najviac?

- Jaroslava Adamová. Prešla som k nej po druhom ročníku. Bola obávaná svojou prísnosťou.

Napríklad?

- Vedelo sa o nej, že keď vidí nedostatok vcítenia sa, dokáže po človeku hodiť aj popolník. My sme ju však nesmierne obdivovali ako herečku. Na jej hodinách som mala prvý raz pocit, že prechádzam hviezdnou bránou.

To je ako?

- Urobíte krok a už vás to nesie, už to vlastne nie ste vy. Máte z toho husiu kožu. Je to čosi ako milovanie.

Ste rozvedená, váš syn Matyáš má štrnásť, žijete s Janom Mlezivom. Aký je?

- Honza je skvelý. Žijem v takom úžasnom partnerskom vzťahu, že sa to ani nedá opísať. Mám strach, že by to ani tie stránky neuniesli. Je to chlap do nečasu, ktorý vie nosiť džínsy aj kravaty, o ktorom si myslím, že dokáže čeliť každej životnej situácii. A to je strašne dôležité.

Bolo ťažké nájsť toho pravého?

- Ja som ho nehľadala, my sme sa, jednoducho, našli. Bola to azda náhoda, ale nazdávam sa, že je to beztak kdesi tam hore napísané. Obaja sme čosi prežili a stretli sme sa v správnej chvíli na správnom mieste.

Čo je pri výbere partnera najdôležitejšie?

- Myslím si, že je to vždy ten prvý okamih ako na vás dýchne, prosto či vám imponuje. Nemá to vôbec nič spoločné s krásou, hoci v tej chvíli je pre vás najkrajším tvorom na zemi a je úplne fuk, čo si o ňom myslia druhí. Až po prvom očarení ste schopní vnímať, čo má v hlave. A potom už záleží na šťastí a pocite, že ste stretli toho pravého. Pokiaľ ktosi tvrdí, že ho prvý zaujme intelekt, vymýšľa si. Prvé je to, čomu hovorím hormonálne zbláznenie sa. To ostatné príde až potom.

Čím si vás vie získať?

- Kyticou slnečníc.

Jestvuje čosi, čo by ste mu nevedeli odpustiť?

- Neznášam lož. Dôležitá je úprimnosť. Nejestvuje nič medzi tým, iba alibizmus. Nejde o to, či mi niečo ublíži. Aj pravda môže bolieť.

Vaše neresti?

- Bezuzdo rada nakupujem kabelky a topánky a nenávidím žehlenie.

A zbožňujete?

- Šoférovanie. A hlavne svoju nádherne modrú audinu. Audi 6, ktoré mi raz zachránilo život. Na trčanie v zápchach po Prahe mám megouša. Teda Renault Mégane.

Ako odpočívate?

- Najradšej chodíme po horách, najlepšie mimo turistických oblastí. Na dovolenke sa potom všetko krúti okolo nejakej lodičky, celá rodina sa plaví po mori. Nedokážem ležať na pláži. To vydržím tak tri dni. Potom si vezmem na chrbát ruksak a odídem do vnútrozemia, poznávať ľudí ako žijú, čo ich zaujíma, čím sa bavia. Človek má robiť len, čo chce. Nie to, čo robia ostatní.

A v zime?

- Samozrejme, prídu na rad lyže, hoci aj kdesi na ľadovci. Honza je bývalý pretekársky lyžiar, jeho syn je majstrom republiky. Môj syn lyžuje tiež dobre, no a tak sa usilujem aj ja.

Ako zvládate prácu a starostlivosť o rodinu?

- Pracujem a som matka zároveň. Občas je to ťažké. Prídu chvíle, keď ma Mates potrebuje a ja práve nemôžem byť doma. Lež keď mám voľno, pokúšam sa ho využiť, aby vedel, že má mamu, aká má byť, a nielen mamičku z obrázku v časopise. Peniazmi ani úspechom deti neokabátite, to u nich nefunguje.

Nemorí vás to?

- Občas veru. Ale zase keď mám priveľa odpočinku, tak život nie je naplnený.

Nájdete si vôbec čas na seba?

- Obaja máme náročný pracovný rozvrh, takže musíme plánovať. Napríklad už teraz viem, čo budem robiť za rok.

Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

- Zázemie a pohoda. Keď fungujú, tak sa už môže stať hocičo a človek to zvládne.

O ďalšom dieťati neuvažujete?

- Určite ho chcem. Napokon človeku beztak ostanú iba vrásky a báječný život s partnerom. Ale deti by v ňom nemali chýbať.

Čiže ste rodinný typ?

- Ja tú našu stmeľujem. Dávam dokopy staré mamy, prastaré mamy... aby sme o sebe vedeli a mohli si pomáhať. Vlastne presadzujem taliansku, alebo skôr južanskú metódu. Som šťastná, keď sa všetci zídeme. Je to síce trocha náročné kvôli nárastu kíl, lež stojí to zato. Naše mamičky totiž príma varia. Len keby bolo viac času.

Čo takto zvieratká?

- Máme králičku Sáru a írskeho settera Bora. Nedávno som však mala hrozný zážitok. Mamičku a nášho psa napadol v parku bullteriér. Našťastie to dobre dopadlo. Tieto psy s nemilou papuľou nemám rada, jednako ich všade bránim. Lebo to nie je ich vina. Môžu za to ľudia, ktorí ich nevedia zvládnuť.

Syn vie po slovensky?

- Matyáš je absolútne federálny. Na Slovensku, kde trávi vždy dva mesiace prázdnin, hovorí po slovensky, v Čechách potom ľabdaninou, kým sa opäť prehodí do češtiny.

Vy a Slovensko?

- Hoci milujem Prahu a som vďačná osudu, že môžem žiť práve v tomto čarovnom meste, na Slovensko sa vraciam veľmi rada. Keď prídem do Prievidze, prvé tri dni dýcham ten vzduch, pripomína mi detstvo, navodzuje všetko, čo som tam zažila. Viem ja, čím je taký zvláštny, čo do tej kotliny vnášajú Nováky? Potom však začnem pociťovať, že je mi tá Prievidza malá, že mnohým veciam nerozumiem a chcem sa vrátiť do Prahy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.