zlapali po bitke pri Ďurkove, neďaleko Rozhanoviec. Zasa prehrali kuruci s cisárskymi. Hovorilo sa, že to vďaka zrade hajdukov. Zajatých kurucov prihnali pod mesto v železách a nútili ich opravovať priekopy pred hradbami. Teraz ich popravovali. Písal sa rok 1672 a nešťastné Horné Uhorsko opäť zalievala krv.
V roku 1669 odhalili Habsburgovci komplot uhorskej šľachty, ktorý vošiel do histórie pod názvom Vešeléniho sprisahanie. Nasledovali súdy, popravy, konfiškácie. Vcelku bežný postup. Cisárski generáli zasa obsadzovali hrady, mestá, panstvá. Dosadzovali posádky. O rozsahu represálií svedčí záznam zo zasadania tajnej cisárskej rady, ktorá len na jednom sedení rozhodla o odobratí jedenástich hradov, sedemdesiatich zemianskych kúrií a tristošesťdesiatich siedmich usadlostí bývalým majiteľom. Vládu v krajine prevzala osemčlenná komisia na čele s veľmajstrom rádu nemeckých rytierov. Viedenský dvor využil sprisahanie aj na zvýšenie daní. Nečudo, že cisár si tak znepriatelil aj chudobné vrstvy, ktoré podliehali zdaneniu. Keď k tomu prirátame aj násilnú rekatolizáciu, ľahko nám vyjde, čo muselo nasledovať. Úteky mnohých ľudí do radov vzbúrencov, ktorí sa opäť zbierali v Sedmohradsku, na tureckých územiach, jednoducho v tých nepokojných pohraničných oblastiach obkolesujúcich zvyšok okypteného Uhorska. Tých vzbúrencov nazývali kurucmi.
Slovo kuruc vzniklo buď od latinského crux, kríž, pretože niektorí kurucov považovali za nasledovníkov Dóžových križiakov, alebo od nemeckého slova kruzitürken, teda kresťanskí Turci. Najskôr preto, že sa húfovali na tureckých územiach a s tureckou podporou. Nech už to bolo akokoľvek, utečenci, ktorí si vo väčšine prípadov ratovali za uhorskými hranicami holý život, tento názov hrdo prijali a používali. Cisárskych a ich prívržencov zasa kuruci nazývali labancami, čo má tiež dvojité vysvetlenie. Niektorí tvrdili, že názov vznikol z archaického maďarského výrazu lafanc čiže pľuhák, pľuhavý, iní, zjavne vtipnejší, pôvod vysvetľovali skomoleninou nemeckého zvolania Lauf Hans!, čo znamená Utekaj Jano!
Jadro kurucov tvorili vojaci prepustení z pohraničných hradov, kde ich masovo nahradili nemeckými žoldniermi. K nim sa pridávali hajduci, poddaní na úteku, ale aj študenti, protestantskí kazatelia, zemania, drobná i stredná šľachta. V stavovskom Uhorsku sa kuruci považovali za vojenský stav. Oficiálne bojovali za slobodu, v skutočnosti však častejšie rabovali, lúpili, pálili a vraždili. Takéto smutné skúsenosti s nimi mali obyvatelia všetkých krajov od Potisia až po Moravu a Sliezsko. Najhoršie však bolo, že sa kuruci spájali s Turkami. Boli pod ich vplyvom, poslúchali ich a neraz im vyložene slúžili.
Porážka kurucov pri Ďurkove bola iba epizódou. Hnutie žilo ďalej, ba bolo stále silnejšie. A opäť bola v pozadí vysoká politika. Poľsko uzavrelo mier s Tureckom a Francúzsko bojujúce na západe s Habsburgovcami žiadalo, aby kurucké hnutie tieto krajiny podporili. Stalo sa tak pod záštitou samotného kráľa Slnko, Ľudovíta XIV., ktorý poslal vzbúrencom stotisíc zlatých, sumu ktorú mali dostávať každoročne. Kuruci však dostali aj konkrétnu vojenskú podporu. Pomocné poľské oddiely pod velením francúzskych dôstojníkov. Pomáhal im aj bežný turecký kontingent. Viedeň opäť podcenila už chronické povstalecké nebezpečie, ktoré sa po celé sedemnáste storočie vo vlnách valilo spoza rieky Tisy. Viedeň však bola ďaleko, Košice blízko. A nejednému Košičanovi zamrzol na perách úsmev a naskočila mu na chrbte husia koža, keď si spomenul na kurucov narážaných na koly. Karta sa opäť obrátila.
Kuruci boli nebezpeční nepriatelia. Dokázali bojovať ako málokto. Najmä ich rýchle prepady, na ktorých nebolo ťažké nájsť turecko-tatársky rukopis, boli povestné. Z rovnakého mešca bola aj ich krutosť. Neľutovali nikoho, kto sa k nim nepridal. Pálili, rabovali, zabíjali. Netrvalo dlho a opäť sa ich oddiely preháňali na predmestí Košíc. Boli ako vietor v poli. Udreli, zapálili a stratili sa ako raňajší opar nad lesom. Ostali po nich len mŕtvi. Krajom sa niesol pach spálenísk. Bojte sa Košice! Ak sa nepoddáte, vypálime vás, všetkých pobijeme, nikoho neušetríme. Zatiaľ však ešte jazdci preháňajúci sa košickou kotlinou, Abovom, Zemplínom, Šarišom ba i Spišom nemali síl na takú akciu. Ale čas mal priniesť veľké zmeny.
Čas nového veľkého protihabsburského stavovského povstania dozrieval. Situácia v Hornom Uhorsku, neustále prepadávaného kurucami, zdieraného cisárskymi žoldniermi, rastúce napätie a zlosť šľachty, ktorej Viedeň siahla na majetky a ktorú vytláčala z politického rozhodovania v krajine, pripomínala, ach, koľkýkrát už, prekúrený parný kotol bez záklopky. Neustále podeň všetci i keď z rôznych dôvodov prikladali. Výbuch bol neodvratný. Svoje záujmy mali Tuci. Svoje aj Poliaci. Sedmohradsko. Francúzsky kráľ. Práve jeho diplomati pracovali na plné obrátky. Bolo nevyhnutné odľahčiť francúzskym vojskám bojujúcich s habsburgovcami a preniesť časť bojov na východ habsburskej monarchie. Už chýbal iba naozajstný vodca. Velitelia jednotlivých kuruckých bánd to byť nemohli. Nemali na to. Vodca rodiaceho sa povstania však už bol pripravený. Napriek tomu, že ešte nebol na patričnom prestole. Ešte nemal v rukách to správne množstvo moci. Čoskoro ho však mal dostať. Volal sa Imrich Thököly.
Na jeseň 1677 porazili kuruci podporovaní franúczsko-poľskými oddielmi cisárskeho generála Schmidta v Maramurešskej stolici. Na bitevnom poli ostalo ležať tisícpäťsto mŕtvych habsburských žoldnierov. Búrka sa začala. Opäť raz nastala hra o najvyššie vklady. Začala sa hra so smrťou. V tej chvíli asi nikto nemyslel na to, že na tejto šachovnici môže dostať mat iba život.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
