mesiacov. Na tejto vysokohorskej pustatine v nadmorskej výške 4000 až 6000 metrov sa potuluje jak divý. Bezpečne sa pohybuje po skalných svahoch, suťových poliach i v snehu. Do nadoblačných polôh, ktoré obýva, nevystúpia vlci ani medveď, len občas tam zaletí orol alebo vrany.
Jak patrí do skupiny turov, podobne ako príbuzný pižmoň z Vysokého severu, ktorý mu je podobný. Je to impozantné zviera s mohutnou sklonenou hlavou ozbrojenou silnými, šikmo hore rozvetvenými rohmi. Dlhá jednofarebná hnedo-čierna srsť mu na krku a bokoch visí takmer až na zem. Hustá hebká podsada srsti chráni jaka pred silným vetrom i krutým zimným mrazom, keď teploty klesajú na - 40 stupňov C. Na jar jaky strácajú vo veľkých chuchvalcoch srsť a vyzerajú ako ošklbané.
Jak je veľký tur, samice vážia okolo 300 kg, býky 700 - 900 kg pri dĺžke tela nad 4 m a výške 190 cm. Samce sa od samíc odlišujú aj chrbtovým hrbom. Jaky nebučia ako iné tury, ozývajú sa zvláštnym chrochtaním, podľa ktorého dostali vedecké pomenovanie Bos grunniens, čo po latinsky značí tur chrochtavý.
Samice s mláďatami a mladými býčkami vytvárajú rôzne početné stáda, ktoré pozostávajú od dvadsať po vyše tisíc jedincov. Dospelé býky žijú samotársky alebo v malých skupinkách. Ruja prebieha na jeseň. Vtedy sa býky pripájajú k stádam a zápasia o samice. Brezivosť kráv trvá asi 9 mesiacov; rodia spravidla iba jedno teliatko, ktoré svedomito opatrujú a úzkostlivo strážia.
Tibeťania už v dávnych časoch skrotili jaka a používajú ho ako nosiča bremien a jazdecké zviera. Jak spoľahlivo prenáša ťažké náklady, je nenáročný, vytrvalý a poslušný. Dodnes je jediným dopravným prostriedkom v neprístupných vysokohorských oblastiach Tibetu, kde sa pre obtiažny terén, riedky vzduch a drsné podnebie nemôžu pohybovať motorové vozidlá, ani kone či iné domáce zvieratá. Nevyhovuje im však miernejšie podnebie, nemôžu sa uplatniť vo výškach pod 2000 m.
Jaky poskytujú domorodcom aj mlieko, vlnu, mäso a kožu. Ich vysušený trus používajú na kúrenie, lebo vysoko vo veľhorách nerastú stromy a preto chýba drevo.
Zdomácnené jaky sú o polovicu menšie a zvyčajne aj svetlejšie ako ich diví predkovia, často bývajú škvrnité alebo celkom biele. Ich albinizmus je výsledkom dlhotrvajúceho zdomácnenia druhu, stretávame sa s ním i u iných zvierat, napr. kôz, psov, husí či kačíc. Srsť domestikovaných jakov zmenila farbu, ostala však dlhá a hustá ako u divých jakov.
V európskych zoologických záhradách stretneme jaky zriedkavo, v niektorých sa však podaril odchov ich mláďat, napr. v Ostrave a Plzni.
Zavedenie strelných zbraní uľahčilo lov divých jakov, v dôsledku čoho ich počet poklesol. Zatiaľ však jaka nepovažujeme za existenčne ohrozený druh. Tzv. športový lov, ktorý viedol až k vyhubeniu niektorých druhov alebo rás veľkých divých zvierat, jaky pre neprístupnosť a nehostinnosť ich sídlisk v podstate nezasiahol.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
