Tu má svoj tvorivý azyl už roky. Zmenilo sa azda iba to, že za miestnosť bez kúpeľne, zaplatí niekoľkonásobne viac, vyrúbili mu nájom ako keby podnikal. Ateliér košického maliara Júliusa Hegyessyho pripomína múzeum. Na policiach desiatky starých džbánov, na stenách matrice na výrobu modrotlače, drevený ikonostas. Hrdý je na strojček, ktorým naši pradedovia vyrábali po domácky tabak. Medzi tým všetkým štósy kresieb, uložené v doskách, staré rámy, i čerstvo zarámované obrazy. Obdivujem atypický kovaný svietnik, z ktorého visia kamienky a orechy. Tento objekt poskladal tiež z vecí, ktoré ponachádzal pri svojich potulkách. Hneď na úvod ma zaujala reprodukcia autoportrétu Ľudovíta Felda.

Máte vzťah k tomuto maliarovi?

- Veľký. Učil som sa uňho. Mal súkromnú kresliarsku školu pre ľudí, ktorí sa chceli zaoberať výtvarným umením. Robil tam aj Nemčík, Bukovinský, chodili tam skoro všetci výtvarníci aj Arpád Račko. A všetci sme potom odtiaľ išli na vysoké školy. Jemu môžem ďakovať za veľa. Bola to veľmi známa postavička, veľmi vzdelaný a veľmi dobrý človek. Ľudia ho mali radi. Maľoval košické uličky a robil pekné akvarely aj litografie. Chodil som k nemu často, aj som ho musel chrániť, lebo deti sa mu smiali, pretože bol veľmi maličký. Môžem mu ďakovať za veľa a nielen ja, ale všetci, ktorí sa takou činnosťou zapodievali. Bol nesmierne otvorený. Nevidel v nás budúcu konkurenciu, bol to poctivý človek. Mal veľmi zaujímavý osud, lebo za druhej svetovej vojny počas holokaustu jeho rodinu zobrali do židovského ghetta v bývalej tehelni. A on sám skončil v koncentračnom tábore, kde robili výskum na deťoch. Dali ho medzi deti, jeho takého malého. Veliteľ tábora zistil, že vie kresliť a potom celý čas robil veci na jeho objednávky. Keď už front postupoval, Nemci ušli a v tábore sa už nikde nekúrilo. Pozbieral deti, zoradil ich a pochodovali proti ruským vojakom.

Kresba je zrejme vaša silná doména?

- To vyplýva z toho, že keď som skončil, tak som musel narukovať. Na vojne som nemal možnosť maľovať a tak som kreslil. Vrátil som sa práve na 1. mája v roku 1961. Ľudia šli do sprievodu a ja som prišiel domov do civilu. A keďže bolo veľmi ťažko uživiť sa výtvarnou činnosťou, uchytil som sa na ľudovej škole umenia. Tam som učil štyri roky. Škola sídlila na Moyzesovej ulici oproti Športovej hale. A potom si ma vyhliadli z Prešovskej univerzity a pozvali ma učiť na Katedru výtvarnej výchovy. Odvtedy som dochádzal ráno do Prešova a večer domov. Bolo veľmi málo času na sústredenejšiu robotu, nuž som sa utiahol ku kresbe, aj som ju vyučoval na UPJŠ. Podarilo sa vychovať veľmi dobrých učiteľov, niektorí aj profesionálne maľujú a majú slušné úspechy. Bola to dobrá škola. A kvôli študentom som sa musel venovať viac kresleniu ako iným výtvarným disciplínam. Aby som mohol odpovedať na ich otázky, ma prinútilo viac kresliť. A dodnes toho neľutujem. Ale ja tie obrázky vidím farebne aj keď sú čierne. Nakreslil som ich veľa a nikdy by som nestihol toľko olejov namaľovať. Olejomaľbu však robím tiež, ale teraz už iba na zákazku.

Pamätáte sa na košickú výtvarnú bohému?

- Boli sme spolužiaci s Alexandrom Eckerdtom a stretávali sme sa. A poznali sme sa ešte pred školou. Lebo on výborne plával a mal niekoľko československých rekordov a ja som bol tiež plavec. Býval na Kováčskej ulici a oproti bolo gymnázium, kde sme chodili do školy. Potom robil v tlačiarni na Zvonárskej ulici, ktorá už dnes nejestvuje. Bola tam aj kresliareň na návrhy, robili sa tam aj litografie. Odtiaľ potom išiel na prijímačky do Bratislavy. Študovali sme u profesora Hložníka.

Robíte krajinu, portrét, všetky žánre a maľujete akty. Čím vás inšpiruje ženské telo?

- Každá výtvarná činnosť prináša so sebou nejaké nové formy. A keď sa niečo človek naučí len povedzme na zátiší, tak to musí vyskúšať aj v krajine, portréte, alebo či tie zákonitosti platia aj na figúru. Ja som taký, že maľujem všetko čo mi život okolo dáva. Pokúšam sa to nejako preniesť aj na ostatné druhy činnosti. Keď si všimnete povedzme sochárov, vedia ženským telom vyjadriť všetko od smútku po víťazstvo. Ženské telo to je veľmi vďačný motív a pritom aj veľmi krásny.

Čo kreslíte teraz?

- Naposledy, ešte na jeseň som robil staré dedinské dvory. V Rejdovej tam mám taký dedinsky domček. Starí ľudia už neveľmi udržiavajú tie pekné staré domy a mladí zase stavajú nové. A sú to domy, ktoré by sa hodili skôr niekde na pláž k moru. A nie do starej peknej štýlovej dediny. Takže mám strach, že pomaličky tá rázovitosť starých dedín zmizne. A mne sa tam veľmi páči a nielen tam, ale vôbec v tých obciach, ktoré nie sú na hlavnej trase. Pokúšam sa to nejako zachytiť aby to ostalo aj pre ďalšie generácie.

Vo vašom ateliéri je hotové múzeum.

- Nie som zberateľ. Zberateľ je človek, ktorý zbiera určité veci. Ale ja som tie veci našiel. Je o mne známe, že nemám rád umelé hmoty. Teraz je nimi trh presýtený. A už to prišlo aj na dediny. Staré pekné veci vyhadzujú. Aha, tuto mám peknú keramiku, všetko som našiel. Mám rád veci, vyrobené ľudskou rukou, ktoré vydržia dvesto rokov. V tom vidno aj kultúru toho ktorého národa. Takže keď som na tých mojich cestách nejakú vec našiel, doniesol som si ju domov, opravil a funguje ďalej. Naučil som sa napríklad drôtovať hrnce, ako starí drotári. Odpozoroval som ako sa to robí z jedného nájdeného hrnca. Teraz niet hrnčeka, ktorý by som nevedel zadrôtovať. Využil som to aj na iné veci. Robil som šperky. Žena s dcérou ich nosia veľmi radi.

Máte tu na stene podkovy. Sú pre šťastie?

- Nie som ateliérový typ. Chodil som veľmi veľa von, do prírody. A pri túlačkách som objavil aj jedného kováča, ktorý robil podkovy pre košickú veterinu, pre choré kone. Poprosil som ho, aby aj mne urobil také podkovy. Lebo sú veľmi zaujímavé. Sú napríklad na rozštiepené kopyto, teda anatomicky vynútené. Ale teraz je už tých kováčov málo. Je problém ich nájsť. Mám tu aj kravské podkovy. Kravy boli voľakedy tiež zapriahnuté do vozov. Podkova sa musí zavesiť koncami hore aby šťastie nevytieklo z domu. Obyčajne ich ľudia zavesia opačne. Aj to som sa naučil od starých kováčov. Od skončenia školy chodíme maľovať na vidiek. Obyčajne tam stretnem starších ľudí posedávajúcich pred domom na laviciach a potom sa aj niečo pekného a múdreho dozviem.

Kto si kupuje vaše obrazy?

- Veľa som ich daroval kamarátom. Už si neveľmi pamätám kto všetko má moje obrazy. A mal by som mať o tom prehľad. Ale ma to nenapadlo. Mám ešte doma toľko obrazov, že by som mohol robiť desať výstav.

Väčší záujem je o oleje. Lebo si ľudia myslia, že sú trvácnejšie. Olej po čase stvrdne, vytratia sa z neho pojítka a maľba začne praskať a opadávať. Samozrejme, že to trvá nejaké storočie. Ale ľudia pokladajú za cennejšie olejomaľby. Ako kresby. Len ja mám taký vnútorný pocit, že to tak nie je.

Koľkokrát bola v Košiciach výstava a nikdy som nevidel okrem Felda, že by niekto dal kresbu na výstavu. Všetko bolo prepchaté olejomaľbami. Ja som si myslel, že kresba tu veľmi chýba. Považujem ju za rovnocennú maľbe.

Máte pokračovateľov?

- Dcéra študovala výtvarnú výchovu a slovenčinu na Prešovskej univerzite, učí na Základnej umeleckej škole. Občas si príde ku mne do ateliéru zakresliť. Všetky deti, mám ich štyri, niečo výtvarné zdedili. A manželka je riaditeľkou ZUŠ.

Vychovali ste veľa talentov?

- Nebola to len moja robota, ale práca viacerých pedagógov, maliarov, kresliarov, grafikov, sochárov. Toto boli vzácni ľudia. A bol by som rád, eby ich tento štát aj ocenil. Pretože sú najslabšie platení. Keď sa pozriem do dejín, ostávajú najmä pamiatky, výtvarné artefakty. Myslím si, že práve táto činnosť dáva národu meno. Neverím takej spoločnosti, ktorá sa o kultúru nestará. To je vec chcenia. Naši ľudia si neuvedomujú, že podporiť výtvarné umenie je dobrá investícia. Je len treba vedieť rozlíšiť čo je dobré.

* * *

DO RÁMČEKA:

Július Hegyesy (ročník 1933) sa narodil v Hosťovciach nad Bodvou, no väčšinu svojho doterajšieho života prežil v Košiciach. Presťahovali sa keď mal sedem rokv, lebo jeho otec tu dostal miesto učiteľa. Kresliarsky talent sa u neho prejavoval už od detstva. Keď mal iba 15 rokov uspel na prijímacích pohovoroch na pražskej akadémii. Neskôr ho prijali na bratislavskú Akadémiu výtvarného umenia. Štúdium ukončil v ateliéri krajinomaľby u Dezidera Millyho. Práve krajinomaľba má stále významné miesto v jeho tvorbe a vyznačuje sa autenticitou a zvláštnou expresívnou atmosférou. Viac ako tridsať rokov sa venoval pedagogickej činnosti na pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity. Patrí k silnej generácii východolovenských výtvarníkov spolu s Alexandrom Eckerdtom, či Jozefom Kornucikom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.