Dnešný dátum si asi nadlho zapamätáme. Vryje sa do histórie možno podobne nezmazateľne, ako 11. september 2001.
O druhej ráno vystúpil George Bush s prejavom k národu, v ktorom mal oznámiť - podľa avíza hovorcu Fleischera - že pre riešenie irackej krízy "sa diplomatické okno zavrelo". Americký prezident dal Saddámovi Husajnovi posledné ultimátum - musí opustiť Irak. To je jeho jediná šanca, ako predísť vojne. Bagdadský diktátor však možnosť exilu opäť, v krátkom čase už tretíkrát po sebe, zavrhol. Otázka stojí teda fakticky len tak, či útok spojencov na Irak prepukne dnes, či zajtra, alebo až pozajtra. Záleží od lehoty, ktorú Saddám dostal...
Vojna je najhorší spôsob riešenia konfliktov. Nikto vojnu nechce, neexistuje normálny človek, ktorý by si ju želal. Nieto ešte demokraticky zvolený štátnik. Dve svetové i množstvo regionálnych vojen rozpútali v 20. storočí temer vždy tyrani a autokrati. Mravnú legitimitu použitiu sily môže dať jediná výnimka - ak neprávo vyplývajúce z "nevojny", či iné následky hrozia nadobudnúť neznesiteľnú mieru. USA, jediná svetová superveľmoc, dospela so svojimi spojencami k presvedčeniu, že v kauze Iraku a Saddáma Husajna sú tieto extrémne podmienky splnené. V takomto prípade hovoríme o vojne spravodlivej (napr. proti Saddámovi pred 12 rokmi, či Miloševičovi °99).
Bohužiaľ, rovnaký názor nezdieľa celé svetové spoločenstvo. Bushovmu vyhláseniu predchádzalo urputné úsilie USA, Británie a Španielska presadiť v BR OSN rezolúciu, ktorá by zákrok nespochybniteľne autorizovala. Nepodarilo sa. Nikdy od Suezskej krízy (1956) neexistovala medzi západnými mocnosťami taká hlboká a ostrá konfrontácia, ako v otázke Iraku. Os Paríž-Berlín-Moskva ohlásila veto pre všetky návrhy rezolúcií, ktoré by umožňovali rýchle odzbrojenie Saddáma. Trojica vedená USA teda aj posledný kompromisný návrh stiahla. Skutočnosť, že ohľadom času a spôsobu neutralizácie irackej hrozby zostáva svet rozdelený, pričom USA vojnu na vlastnú päsť spúšťajú, bude mať pre bezpečnostnú architektúru planéty, ako aj globálne nadnárodné inštitúcie, ďalekosiahle následky. Pre OSN, NATO aj EÚ nadchádza nová éra. To je dokonca omnoho vážnejší dôsledok dneška, než samotný priebeh najbližších hodín a dní v Iraku.
Čo sa týka OSN, zásah bez novej rezolúcie je ešte stále lepšie riešenie, ako po prípadnom vete niektorej mocnosti, či dokonca až troch, ktoré právom veta disponujú. V právnej rovine sa totiž diskusia dostáva do polohy, či predchádzajúce rezolúcie OSN postačujú, alebo nie. A tu my naozaj nemôžeme byť arbitrami - existuje vagón renomovaných analýz za aj proti. Azda najautoritatívnejšie vyzerá rozbor britského generálneho prokurátora lorda Goldsmitha, ktorý tvrdí, že úder na Irak je legálny na základe kombinácie rezolúcií číslo 678, 687 a 1441 (to je tá posledná). Len kvôli pravde ešte treba upozorniť, že aj juhoslovanská akcia NATO °99 sa realizovala bez mandátu OSN.
Autorite OSN v budúcnosti môže skrátka iba prospieť, ak sa debata udrží v tejto rovine. Dôkazom toho je, že Európska komisia síce vyzvala opäť k mierovému riešeniu, zároveň ale povedala, že v žiadnom prípade EÚ nebude vnímať USA a spol. ako agresorov. Keby šiel Bush cez veto OSN, EK by to jednoducho vyhlásiť nemohla.
Samozrejme, spor o legalitu nič nemení na skutočnosti, že akcia FAKTICKÚ podporu OSN nemá. Vzniká nový precedens, v Kosove ešte iba naznačený - OSN prestáva byť jediným fórom pre autorizáciu operácií medzinárodných síl. Iracká akcia bez NOVÉHO mandátu OSN je signálom o smerovaní k novému svetovému poriadku; aktívnu zodpovednosť za mier a bezpečnosť vo svete preberajú medzinárodné koalície demokratických štátov na čele s USA.
Vidíme absolútny paradox: Tým, že Francúzi zavrhli novú rezolúciu o odzbrojení Iraku, podkopali autoritu najvyššieho fóra, kde mohli demonštrovať a presadzovať svoj veľmocenský štatút - BR OSN.
Pre Slovensko omnoho väčší problém je, že iracká kríza oslabí aj váhu NATO. Vďaka Francúzom, SRN a ďalším aliancia stráca pre USA význam ako akcieschopná organizácia demokratických štátov zviazaných spoločným svetonáhľadom a hodnotami. USA už nebudú preferovať NATO pri výbere spojencov (ako ešte v prípade Kosova), ale prejdú na režim vytvárania ad hoc koalícií.
Napokon, do EÚ vnáša Irak poučenie, že spoločná zahraničná politika je mýtus. Lekcia bude mať obrovský význam už v procese tvorby európskej ústavy, konflikt medzi atlantickým a antiatlantickým projektom EÚ bezprostredne ovplyvní aj prebiehajúci proces integrácie.
Nech to vyznie aj cynicky: Otázky, ktoré povstávajú nad OSN, NATO a EÚ, sú pre Slovensko i budúcnosť sveta ďaleko závažnejšie, než dva týždne (možno tri) dopredu rozhodnutej vojny v Iraku. Stál ten konflikt pre Francúzov a spol. vôbec zato?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
