sedmohradské rodové majetky. Netrvalo dlho a napriek svojej mladosti získal veľký vplyv medzi tamojšími utečencami z Horného Uhorska. Mal všetky predpoklady vyrásť na skutočnú osobnosť. Rýchlo na ňu dorastal. Bol všeobecne nadaný, patrične ambiciózny, dokázal si vynútiť rešpekt. Navyše sa vyznal vo vojenstve i intrigách vysokej politiky. Nečudo, že už v roku 1678 sa stal jedným z hlavných kuruckých veliteľov. V tom istom roku viedol úspešnú vojenskú výpravu naprieč Slovenskom. Podporovali ho poľské i turecké oddiely a francúzsky kráľ Ľudovít XIV. poslal aj peniaze. V januári 1680 si kuruci zvolili Imricha Thökölyho za svojho jediného hlavného kapitána. Vodca sa opäť pustil do boja. Teraz už rozkazoval svojim kurucom iba on. Tragédia však bola v tom, že Thökölyho ruku viedla turecká vôľa. Teda najmä turecká, ale napríklad aj francúzska. Vysoká európska politika využívala kuruckého kráľa ako figúrku. Posúvali ho po imaginárnej šachovnici strednej Európy, ako sa im to hodilo. Keď na západe Francúzom priháralo, presvedčili Turkov, aby Thökölymu povolili uzdu, keď Habsburgovci ustupovali, uzda sa zasa pritiahla. Nemohol si to neuvedomovať, no zároveň sa závislosti na Turkoch ani nemohol vzdať. Bez nich by na boj proti Viedni nemal síl. Bez Turkov by nebol ničím.
Tak, ako vo všetkých uhorských stavovských povstaniach, aj v Thökölyho boji hrali významnú úlohu Košice. V uplynulých desaťročiach sa premenili na mohutnú pevnosť, ktorú navyše chránila aj zvláštna citadela určená na zadržanie útokov nepriateľa ešte pred samotným mestom. V lete 1682 sa obsadenie Košíc stalo hlavným strategickým cieľom kurucov. Ale Thököly mal v ten čas ešte aj iné, hoci oveľa príjemnejšie starosti. Konečne sa mu splnila jeho túžba a v Mukačeve sa 15. júna oženil s Helenou Zrínskou, vdovou po Františkovi I. Rákoczim a matku budúceho Františka II. Rákocziho. Nevadilo, že bola od neho o štrnásť rokov staršia. Jej pôvod, to spojenie mien Rákoczi a Zrínsky, predstavujúce obrovské bohatstvo a moc, sa konečne postavili za meno Thököly. Teraz už bol naozaj pánom Uhorska. Teda aspoň teoreticky. Vráťme sa však ku Košiciam.
V jednu letnú bezmesačnú noc sa k západnej hradbe citadely priblížilo tisícdvesto kurucov, zatiaľ čo na opačnej strane pevnosti hartusili ich kamaráti preháňajúci sa na koňoch. Po rebríkoch sa dostali na múry a stráže, ktoré ich zbadali neskoro, odstrelili dopredu rozostavení strelci. Pešiaci otvorili zvnútra bránu, ktorou sa do pevnosti vovalili jazdci. Citadela padla. Keď sa o tomto kúsku dozvedel Thököly, rýchlo prišiel ku Košiciam a vyzval ich posádku, aby sa vzdala, pretože inak nechá mesto napospas Turkom. A tí sa už blížili. Košice sa vzdali a mešťania mohli sledovať, ako sa pod ich múrmi spájajú turecká a kurucká armáda. Tureckých podporných oddielov bolo tentokrát toľko, že sa ľudia pýtali, kto koho to vlastne podporuje. Vyzeralo to totiž, a v podstate to aj tak bolo, že Thököly podporoval celkovú tureckú ofenzívu proti Viedni.
Imrich Thököly bol na vrchole svojej slávy. V januári 1683 zvolal do Košíc snem, na ktorom vypísal pre osemnásť stolíc a deväť kráľovských miest, ktoré mal pod kontrolou, dane vo výške 54 tisíc zlatých. Z nich rovných 40 tisíc musel odovzdať Turkom. Vypísanie daní spojil s ukrutnými vyhrážkami, pretože vyžmýkať takúto sumu zo zničenej krajiny bolo nehoráznou požiadavkou. Na popularite to pánovi Uhorska nepridalo, protestovať sa však nikto neodvážil. V tom čase, v čase prípravy generálneho útoku veľkovezíra Kara Mustafu na Viedeň, bol už Imrich Thököly tak prepojený s Turkami, že ho všeobecne považovali za ich sluhu. Spolupráca s Osmanskou ríšou bola škaredou škvrnou na vlajke každého zo stavovských povstaní uhorskej šľachty 17. storočia. Thököly sa však v tomto smere skompromitoval, zapredal azda zo všetkých najviac.
Práve za jeho kuruckých čias sa rozmohla mimoriadne nebezpečná idea, že ak nemožno odolať absolutistickému tlaku Viedne, a navyše habsburský cisár nedokáže poraziť Turkov, čo očividne nedokázal, tak je rozumnejšie spojiť sa s Turkami proti nemu.
Rozširovali sa heslá typu - "Keď sa musíme pokoriť, je lepšie pred silnejším." Alebo takéto: "Radšej počúvať vzývanie Aláha, ako Halt, wer da? nemeckých vojakov." Pritom je isté, že po prípadnom víťazstve Turkov by sa ľuďom v Uhorsku žilo ešte horšie ako pod vládou Habsburgovcov. Bola by to pre nich istá katastrofa. Ale tak znel názor kurucov, čo ich protivníkom muselo pripadať doslova svätokrádežne.
Obrovská turecká armáda 16. júna obkľúčila Viedeň a Thökölyho kuruci mali za úlohu dobyť Bratislavu. Namiesto boja sa však skôr venovali lúpeniu po celom západnom Slovensku i blízkej Morave. Potom prišiel 12. september. Vojská vojvodu Lotrinského, kniežaťa bádenského a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho po celodennej bitke porazili na hlavu tureckú armádu. Tá zanechala pri Viedni celý tábor a dvadsaťtisíc mŕtvych. Čoskoro na to Thököly stratil takmer celé horné Uhorsko.
Hviezda Imricha Thökölyho zapadla. Ba čo viac, padla, ako keď v neskorom lete preletia nočnou oblohou lietavice. Ešte bojoval v tureckých službách na Balkáne, ešte ho z času na čas odviazali ako toho psa, nahuckali na nepriateľa. Potom už iba polihával pred búdou. Tam, ďaleko v Malej Ázii, v Nikomédii, kde napokon v roku 1705 zomrel. Do strednej Európy a rodného Kežmarku sa vrátil až v roku 1906, keď preniesli domov jeho pozostatky a uložili ich v miestnom evanjelickom kostole.
Autor: Peter PAČAJ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
