reformy) - eurolídri sa ale celý piatok iba snažili zmenšiť priepastne diferentné náhľady na vojnu, ktorú jeden z nich osobne vedie (Blair) a ďalší vyhlasujú za "porušenie medzinárodného práva" (Chirac, Schröder). No hľadajte v tejto konštelácii "spoločnú pozíciu"! Riešenie sa ale našlo - prijali stanovisko orientované k povojnovej rekonštrukcii Iraku. Nie je úplne prázdne, ale k tomu, čo sa deje teraz pred Bagdadom, nehovorí teda naozaj nič.
Nie je, samozrejme, v tejto konštelácii čudo, že spoločnú pozíciu k akcii USA a Británie lídri pätnástky neobjavili. Čudné je, že ju vôbec hľadali. Vidíme jednu z typických čŕt európskej politiky - hľadanie kompromisu za každú cenu, aj tam, kde jednoducho neexistuje. Isteže - dohodnúť sa predsa nemôže byť zlé, snaha pochopiť partnera a uznať jeho argumenty je známkou kultúry. Problém je však v tom, že tento princíp sa absolútne nadraďuje inému princípu, ktorý je nemenej dôležitý: Kompromis musí byť v súlade s hodnotami, ktoré v tej-ktorej veci ctíme, nesmie byť v rozpore so svedomím resp. akousi základnou morálkou.
Európa však pestuje novú tradíciu, keď kompromis je nadovšetko. Iba tak sa mohlo stať, že kým Blair so Chiracom spolu ani nerozprávali a údajne mali problém si podať aj ruky, zvyšok hľadal nejestvujúci prienik názorov, ktorý by obaja podpísali. Holá nemožnosť, pokiaľ by jeden z nich, či obaja, nezaprel - ako sa hovorí - aj vlastnú matku.
Syndróm dohody, či akéhosi jednotného frontu, sa prejavuje aj pri zaklínadle spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Práve Irak najlepšie ukázal, čo je to za mýtus. Kým neprišiel hlboký iracký rozpor, spoločná BaZP sa spomínala dokonca ako samozrejmosť, veď je zadeklarovaná už v zmluve z Maastrichtu. Akoby reálne existovala. Irak preto prišiel ako "šok a úžas" (aby sme boli aktuálni) a z toho pramenila obrovská frustrácia. Keby nebola "povinnosť" nájsť spoločnú reč a diverzita názorov sa brala ako normál, nenastalo by terajšie ochladenie vzťahov. Chirac a Schröder, ktorí sa náruživo vžili do roly prirodzených vodcov, sa zrazu cítia ako oklamané milenky. Môžu si však za to sami - oni klamali seba i ďalších tým, že existuje, čo neexistuje.
Pointa je jednoduchá: Nie je normálne, aby 15 rôznych politických garnitúr, s rôznosťou štátnych a (áno aj) straníckych záujmov, ktoré vyrástli z rôznych kultúr a tradícií, malo vždy rovnaký názor, resp. bolo vždy schopných príbuzný či podobný názor nájsť. Je to možné občas, ba aj často. Vždy ale celkom určite nie. Irak ukázal, že na haváriu stačí jedna závažná výnimka. Odkiaľ by vzala konzervatívna portugalská vláda zakaždým optiku, kompatibilnú s náhľadom napr. socialistického švédskeho kabinetu? Čo už týchto dvoch spája? Ak teda vynecháme takú historickú rivalitu, akou vždy bola britsko-francúzska.
Zlozvyku je však ťažké sa zbaviť. Dvakrát ťažké vtedy, ak ho pokladáme za plus. Lídri sa totiž dohodli, aby sa vyhli "irackému nedorozumeniu", že usporiadajú mimoriadne stretnutie o - Severnej Kórei. Okej, povedzme, že dohoda, ak sú na ňu predpoklady, nemôže škodiť. Ale: V tejto kauze, ak to teda kauza bude, zohrajú kľúčovú a nezastupiteľnú rolu opäť Spojené štáty. Otázka je absolútne principiálna: Ak už pozvali na túto euroschôdzku zástupcov Japonska a Južnej Kórey (agentúra uvádza, že severnej, ale to je buď preklep, alebo škandál), kde zostali USA? Čo chcú bez nich riešiť? Môžeme akceptovať, že "nejde o bilaterálnu krízu týkajúcu sa iba Severnej Kórey a USA" (Verhofstadt, belgický premiér). V poriadku, Európa sa chce aktívne podieľať na hasení globálnych požiarov. To je novinka, a vítaná. Ale čo chcú bez USA? Čo to je za politiku, to si skutočne myslia, že nájdu plán na neutralizáciu Kim-Čong-Ila bez Busha? Aby bolo jasné: Severná Kórea je tretia-štvrtá najpočetnejšia armáda na svete (spolu s Ruskom), dáva na zbrojenie abnormálnych 30% HDP (USA napr. tri a pol). Táto Európa, ktorá skolabovala v Bosne i Kosove, chce na vlastnú päsť riešiť Severnú Kóreu?
V Bruseli boli aj premiéri kandidátskych krajín a zvlášť Dzurinda bol mimoriadne spokojný s tou časťou stanoviska Európskej rady, ktoré hovorí, že spoločná bezpečnostná a zahraničná politika EÚ musí mať svoj transatlantický rozmer. Hneď prvý náznak ale ukazuje, že to sa iba reči hovoria... Môže byť oprávnená kritika Busha, že komunikáciu s Európou dosť ignoroval v prípravnej fáze irackého zásahu. On však pri tom aspoň nebol smiešny - poradí si sám. Ignorovať Ameriku zo strany EÚ v takých kauzách, ako Severná Kórea, je však totálne poblúdenie. Zlosť či urazená ješitnosť nie sú dobrým radcom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
