štyrmi rokmi totiž táto časť ostrova v Indickom oceáne vyhlásila nezávislosť od Indonézie, v dôsledku čoho dochádzalo k častým nepokojom a vyvražďovaniu miestneho obyvateľstva. Preto bola vo východnom Timore vyhlásená prechodná správa OSN, kým sa nevytvoria politické a ekonomické podmienky na vyhlásenie úplnej nezávislosti územia. Východný Timor kontroluje početná armáda Spojených národov a práve o zúbky vojakov sa osemnásť mesiacov starala košická stomatologička, pracovníčka Leteckej vojenskej nemocnice.
"Bývali sme v Suaii, druhom najväčšom meste Timoru vzdialenom päť hodín cesty autom od hlavného mesta Dili. Naša oblasť bezprostredne hraničila so Západným Timorom, takže sme očakávali, že to tam bude nesmierne rušné. Keď sme sa pred dvoma rokmi rozhodovali, nevedeli sme vôbec, do čoho ideme. Ale práve možnosť zažiť veľké dobrodružstvo bolo to, čo ma lákalo najviac. Skutočnosť však nebola taká dramatická, boli sme chránení množstvom vojakov a domáce obyvateľstvo si nás vážilo. Boli sme totiž ich jedinou nádejou na zdravotnú starostlivosť, ktorá tam prakticky nejestvuje. Nemocnica je iba v hlavnom meste Dili a jej chod zabezpečujú predovšetkým cudzinci platení vlastnými vládami - Američania, Afričania a tiež Portugalci, ktorí vládli tomuto Bohom zabudnutému ostrovu štyristo rokov. Jeho obyvatelia žijú z nášho pohľadu nesmierne zaostalo, zdravotná starostlivosť, prevencia a lieky tam prakticky neexistujú," rozhovorila sa MUDr. Pivovarčiová pri našom stretnutí mesiac po jej návrate domov.
Bola iba druhý deň v práci a aklimatizovala sa iba sťažka. "Stále som unavená, je mi zima, iba pomaly sa zaraďujem do bežného života. Hneď by som sa vrátila späť. Život na Timore bol oveľa pokojnejší - iba správy z domova nám pripomínali tunajší stres, zdražovanie, politiku... Samozrejme, na internete som denne čítala slovenskú tlač a s rodinou som bola v každodennom kontakte, ale je to iné, keď sa na to pozeráte z pätnásťtisíckilometrovej diaľky..."
Timore vedeli košickí zdravotníci všetko, čo sa dá stiahnuť z internetu, na päťdesiatstupňové horúčavy si však možno iba zvyknúť
Timor je najvýchodnejším ostrovom súostrovia Malé Sundy. Leží na rozhraní Indického a Tichého oceánu, približne na polceste medzi Jávou a Austráliou. Stáročia bol portugalskou kolóniou, než ho v roku 1975 zabrala Indonézia, najľudnatejšia moslimská krajina sveta. Veľká časť timorského obyvateľstva sú však kresťania, ktorí odmietali prijať islamské vyznanie a kultúru. V roku 1999 obyvatelia dnešného Výhodného Timoru, napriek veľkému násiliu zo strany indonézskej vlády a moslimského obyvateľstva, hlasovali v ľudovom referende za nezávislosť. Nasledovalo hromadné vypaľovanie domov, škôl a administratívnych budov zo strany indonézskej polície a armády v duchu hesla "čo sme vám postavili, to vám aj zničíme", ale i vyvražďovanie domorodého obyvateľstva. Keďže nepokoje medzi kresťanskými a islamskými obyvateľmi ostrova neustávali (Východný Timor je kresťanský, západná časť ostrova moslimská), do oblasti boli vyslané jednotky OSN.
"Na ostrove pôsobí asi dvadsaťtisíc vojakov predovšetkým z Austrálie, Nového Zélandu, Filipín, ale aj Afriky, Fidži, Nepálu, Pakistanu, Japonska a množstva ďalších štátov. Naša vláda sa rozhodla pomôcť poskytnutím zdravotníkov, prvá ponuka prišla pred dvoma rokmi do Leteckej vojenskej nemocnice pre stomatológa, internistu, chirurga a niekoľko zdravotných sestier. Košický tím bol prvý, ktorý odišiel do Timoru, neskôr nasledoval bratislavský a ružomberský. Bolo nás celkovo tridsať päť, z toho desiati Košičania," hovorí B. Pivovarčiová, ktorá po tom, čo bola oslovená, začala o Timore hľadať horúčkovito informácie na internete.
"Rekognoskácia terénu sa zabezpečila pol roka pred našim odchodom, ale ostatné informácie sme mali hlavne vďaka internetu. Vedeli sme, do akej klimatickej oblasti ideme, aké zdravotné riziká nám hrozia, ako asi vyzerá príroda, aké obyvateľstvo tam žije. Napriek tomu nám päťdesiatstupňové horúčavy a deväťpercentná vlhkosť vzduchu dali spočiatku zabrať. Na Timore sa striedajú obdobia sucha a dažďov, rozdiel priemernej dennej teploty je však počas roka iba niekoľko stupňov. Nakoniec sme to ale znášali veľmi dobre aj vďaka tomu, že o nás bolo skvelo postarané. Všetky priestory, v ktorých sme sa pohybovali, boli klimatizované - nemocnica, ubytovne, jedáleň. Stravu pre nás dovážali z Austrálie a bola veľmi zdravá - jedli sme veľa zeleniny a ovocia, len občas sme si ju dopĺňali slovenskými špecialitami - plackami či haluškami. Ja osobne som tam nechala desať kíl a znížil sa mi aj krvný tlak, ktorý sa mi už krátko po návrate stihol vrátiť do ´normálu´," prezrádza stomatologička.
Úlohou slovenských zdravotníkov v Timore bola starostlivosť o vojakov UN, ale nevyhli sa ani ošetrovaniu domorodého obyvateľstva. To nemá k dispozícii jediného vlastného lekára, prakticky žiadna zdravotná starostlivosť okrem ´lekárov bez hraníc´ tam neexistuje. Timorčania žijú v komunitách, rodiny majú potomkov desať a viac. Nerobia si žiadne zásoby, žijú len pre dnešok. Stačí im veľmi málo existujú bez elektriny, vodovodu, kanalizácie. Podľa MUDr. Pivovarčiovej je to úžasne ubiedený národ. "Domorodci žijú veľmi jednoduchým životom. Živí ich predovšetkým poľnohospodárstvo, ale chovajú aj hydinu. Ženy pracujú na poli, muži nerobia zo zásady, aj keď utláčanie žien sa vďaka kresťanstvu neprejavuje. Už malé deti sú zapájané do domácich prác, predovšetkým sa starajú o ostatné deti. Timorčania robia všetko spoločne. Spoločne zabíjajú dobytok a o mäso sa delia. Je to dané okolnosťami - už len tým, že je tam horúco a všetko sa rýchlo kazí, musia ho skonzumovať veľmi rýchlo. Neexistujú tam chladničky - elektrinu vôbec nepoužívajú, nemajú vodovod ani kanalizáciu, kúpu sa v spoločných kúpeľoch v strede kantonov (dedín). Práve vďaka komunitnému životu je ale možnosť ich prežitia vyššia, aj keď sa Timorčania obvykle nedožívajú viac ako 40-50 rokov. Trápia ich totiž mnohé choroby a parazity."
Timorčania majú skvelý chrup, aj keď o zubných kefkách nemajú ani šajnu, zato majú extrémne veľa nádorov kvôli žuvaniu drog
Základnou potravinou miestneho obyvateľstva je ryža a kukurica, ktorú zbierajú trikrát do roka. Jedia veľa ovocia (hlavne mangá, pomarače a banány) i zeleniny. Predovšetkým pestujú rastlinu podobnú špenátu, ktorá im pomáha odčerviť sa. Sú nesmierne napadnutí parazitmi, najmä škrkavkami, ktoré trápia väčšinu detí. Okrem toho ich kvári množstvo chorôb ako malária, žltá zimnica, žltačka či tuberkulóza.
"Z tohto dôvodu sme museli byť pred odchodom zaočkovaní preventívne proti celému radu chorôb, užívali sme tiež antimalariká. Okrem toho sme prešli psychologickými aj jazykovými testmi, príprava trvala asi mesiac. Takisto po návrate sme museli absolvovať preventívne prehliadky a vyšetrenia. Mimochodom, cesta bola veľmi komplikovaná. Časový posun predstavuje deväť hodín a aj keď sme leteli lietadlom, kvôli štyrom prestupom sme cestovali celkovo tri dni."
Vojenskú poľnú nemocnicu v Suai zariadili Švédi a stomatologická ambulancia bola na skutočne špičkovej úrovni. K slovenským zdravotníkom tam spočiatku pristupovali dosť nedôverčivo, veď väčšina vojakov ani netušila, kde to Slovensko vlastne leží. Uznanie si získavali postupne, pomohla tomu aj ich dobrá znalosť angličtiny. MUDr. Pivovarčiová ošetrila denne asi 16 pacientov, za celý čas to bolo presne 1778 vojakov. Najlepší chrup mali podľa nej Japonci, Austrálčania a Novozélanďania, horšie na tom boli Nepálci, Pakistanci a Fidžania, kde nie je dobre vyvinutá stomatologická starostlivosť. Domorodcov košická lekárka ošetrila za poldruha roka iba niekoľko desiatok, pretože jej to nedovoľovali prísne predpisy. Avšak jej kolegovia mali denne aj 20-30 takýchto pacientov.
"Gros práce našich chirurgov boli pôrody, cisárske rezy boli prakticky na dennom poriadku. Aj keď zdravotníci mali pracovať predovšetkým pre vojakov UN, tí mali zdravie, prirodzene, pevné. Rovnako tomu bolo aj s chrupom, vo väčšine prípadov potrebovali iba výplne zubov. Tých som urobila za celý čas cez päťtisíc... S raritnými problémami však prichádzali domorodci. Neraz to boli vybité zuby, ale aj polámané čeľuste a sánky, pretože sú veľmi temperamentní a rýchlo sa púšťajú do bitky. Veľmi ťažké to majú takzvaní refugisti, ktorí v minulosti odišli na západnú časť ostrova a teraz sa vracajú späť. Miestni sa voči nim správajú veľmi nevraživo a častokrát svoju nevôľu riešia násilím. Domorodci mali ale aj množstvo nádorov v ústnej dutine a nosohltane, v dôsledku pravidelného žuvania betelu, ktorý rokmi ničí ich sliznice až na kosť," vysvetľuje lekárka, podľa ktorej Timorčania užívajú špeciálnu drogu žujú arekové orechy zabalené do betelového listu spolu s rozdrvenými koralmi. Alkaloidy sa vyplavujú slinami a navodzujú pocit sýtosti. Domorodci tiež necítia ani smäd a vládzu pracovať, drogy pritom užívajú aj deti.
"Chrup mali ale výborný, pretože aj keď hygiena je u Timorčanov mizerná, jedia iba striedmo a v podstate nekonzumujú vôbec cukor. Nevyrábajú žiadne sladkosti, deti žuvajú iba sladké drievka, ktorým si zuby zároveň čistia. Zubné kefky vôbec nepoznajú. Aj keď dnes sa už takýto tovar na ostrov dováža, drvivá väčšina domorodého obyvateľstva žije v takej biede, že ho nemá za čo kúpiť. Títo ľudia preto iba veľmi pomaly príjmajú západné vymoženosti a pokrok, azda s výnimkou odevu. Najobľúbenejšie u mladých sú totiž rifle, ktoré sa pašujú z Indonézie. Mimochodom, tamojšie ´supermarkety´ vyzerajú asi tak, ako naše najpodradnejšie blšáky. Obchody tam prakticky neexistujú, tovar sa kupuje v celtových stánkoch popri cestách. Predávajú sa tam predovšetkým potraviny, nejaký spotrebný tovar a ich ručné výrobky. Predovšetkým odevy a koberce tkané miestnymi ženami a tiež sošky z ebenového a santalového dreva, ktoré je i dobrým vývozným artiklom. Cestovný ruch tam zatiaľ nie je vôbec rozvinutý. Súvisí to so zaostalosťou miestneho obyvateľstva, nie sú tam žiadne hotely a pláže, chýbajú kultúrne pamiatky či pamätihodnosti."
Na Vianočné a Veľkonočné sviatky v trópoch sa nedá zabudnúť...
Školstvo je na Timore pomerne dobre rozvinuté. Základná škola je povinná, deti navštevujú osem tried, pričom sa učia deväť mesiacov v roku. Vyučovanie prebieha predpoludním a popoludní, napoludnie sa učiť kvôli horúčavám nedá. Deti dochádzajú do škôl neraz z veľkej vzdialenosti (aj 20-30 kilometrov) a na obed sa vracajú domov. Nosia rovnošaty a učia sa v úradnom jazyku tetum, neskôr preberajú povinne angličtinu. Ich učitelia pochádzajú hlavne z Afriky a Ameriky. Jediná vysoká škola je v Dili.
"Miestne deti sú úžasné. Milé, hravé, priateľské. Pri stretnutí s cudzincami sa hneď usmievajú a veľmi radi sa fotografujú. Aj domorodci boli voči nám priateľsky naladení, boli sme častokrát ich jedinou nádejou. Okrem zdravotnej starostlivosti sme im poskytovali aj lieky - proti horúčke a malárii, rôzne antibiotiká či dezinfekčné roztoky. Jediné čo sme nesmeli bolo očkovať ich. Žiaľ, prevencia, ktorá je u nás absolútnou samozrejmosťou, tam vôbec nejestvuje," vysvetľuje MUDr. Pivovarčiová.
Lekári a sestry pracovali v Timore prakticky denne, pričom boli v 24-hodinovej pohotovosti. Po pol roku mali mesačnú dovolenku, ktorú každý využíval po svojom. "Ja som bola na Bali a v Austrálii, mesiac som strávila aj doma. Stálo to veľa peňazí, ale odlúčenie od rodiny je veľmi skľučujúce, aj keď moje deti sú už dospelé - syn je pilotom a dcéra študuje medicínu. Samozrejme, že mi po celý čas veľmi chýbali, našťastie sme mohli byť denne v spojení vďaka internetu, a často sme si i telefonovali," hovorí lekárka, ktorú do Timoru zlákala predovšetkým túžba zažiť veľké dobrodružstvo.
"Nevedeli sme do čoho ideme. Mali sme predstavu, že tam budú boje na dennom poriadku, že to bude poriadne nebezpečné, ostatne, šli sme do najproblémovejšej oblasti. Skutočnosť bola celkom iná. Z každej strany sme boli chránení vojakmi, pričom vojaci Fidži boli urastení ako Rambovi. Domorodé obyvateľstvo si nás zas považovalo kvôli tomu, čo sme pre nich robili. Najväčšie nebezpečenstvo snáď predstavovali krokodíly v mori, kam sme chodievali cez víkendy... Voľný čas sme inak trávili športom (hrávali sme najmä stolný tenis a posilňovali) a samoštúdiom. Napriek tomu, že to bolo iné, než som si pôvodne predstavovala, moje očakávania sa v podstate naplnili. Zažila som niečo, na čo budem celý život spomínať," poznamenáva Božena Pivovarčiová, ktorá dnes už s nostalgiou spomína na Vianočné a Veľkonočné sviatky v trópoch. S ich neopísateľnou atmosférou.
Domorodé deti robili cudzincom program v tradičných mnohofarebných odevoch, spievali nádherné piesne za sprievodu bubnov a strunového nástroja podobného gitare. Cesty boli zakaždým lemované kvetmi, ako vždy, keď sa na ostrove niečo oslavovalo. Jasličky z papiera ukladali Timorčania do bútľavých stromov, kvázi polnočnú omšu absolvovali večer. Na veľkú noc maľovali vajíčka, iné zvyky známe v našich končinách ale nepoznali. Miestne obrady poznamenal skôr hinduizmus. Vo sviatok prinášali domorodci do kostolov ako obete rôzne pokrmy...
"Keď sme sa na Veľkú noc olievali vodou, dívali sa na nás ako na bláznov," smeje sa lekárka. "Ťažko sa nám s Timorom lúčilo, predovšetkým so štyrmi dievčatami, ktoré v nemocnici pomáhali s varením a upratovaním a veľmi nám prirástli k srdcu. Mali sme tiež vlastného psíka Ramba, pripomínajúceho austrálskeho divého psa dinga, ktorého sme dostali ako šteniatko a adoptovali sme si i mačky zo širokého okolia. Ešte nedávno to bola realita, dnes sú to už iba pekné spomienky."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
