efektov akoby ubudlo. Hrôza je to však veľká a na rozdiel od Hollywoodu príšerne autentická.

Vojna v priamom prenose patrí medzi vymoženosti technologickej revolúcie, ale nie medzi sympatické. USoptimista či USskeptik - pozeráme všetci, resp. vnímame ako pozadie. Nie je to nič, čo by povznášalo dušu - skutočné utrpenie, reálne zabíjanie nie je divadlo. Spravodajstvo z frontu sa zvrháva na druh "infotainmentu" (informačnej zábavy), z čoho môžeme znecitlivieť väčšmi, než už sme. Pozor na vec - výsostným znakom západnej civilizácie je úcta k životu, rešpekt k faktu, že jeho hodnota je zo všetkých hodnôt najvyššia. Priblíženie irackej reality takrečeno až k domácemu kozubu je ako stvorené, aby tento náš vnútorný poriadok pomaly preorávalo.

"Boh prikazuje podrezať hrdlá nepriateľom Iraku," povedal včera v prejave Saddám. Tentoraz to údajne bol naozaj pravý Saddám a nie niektorý z dvojníkov. Opäť ale netušíme, či hovoril naživo. Summa summarum - hoci máme to šťastie nahliadať v priamom prenose až do brucha deja, nevidíme a nevieme toho veľa.

Predvádzanie amerických zajatcov v katarskej Al Jazeere bolo nesmierne trápne. A nie je jasné, ako sa má k novinárskej etike. Ľudia majú právo na svoju dôstojnosť, aj keď sú v zajatí. Na čo to bolo dobré - teda okrem propagandy? Akú dôležitú informáciu toto "spravodajstvo" obsahovalo? Že John pochádza z Arizony a čierne dievča z Texasu? Informácia by bola, keby k tomu povedali, že Irak držal pätnásť rokov iránskych zajatcov, ktorých nedávno prepustil len preto, aby si pred úderom USA vylepšil vzťahy s ajatolláhmi v Teheráne. A ešte dodnes drží Husajn asi tisíc zajatcov z vojny s Kuvajtom... Ak Ženevské konvencie nedodržiava Irak, je to iba pochopiteľné. Ale prečo s ním spolupracovať?

Na strane druhej, reportéri môžu mať problém sa v tých zmätkoch zorientovať a správne reagovať. Zle dopadol človek z Al Jazeery, ktorý odvysielal, že v nejakom severoirackom meste už sú vo veľkom americkí vojaci. Nebola to pravda - domorodci ho zbili. Je to o hubu - sú pod obrovským tlakom. Za obrovské peniaze, ktoré redakcie vrazili do toho, aby boli na tvári miesta, musia neustále vysielať. Niet vôbec času informácie preverovať a robia sa chyby. Aj na to treba myslieť, keď práve vidíme a počúvame najnovšie senzácie z frontu.

Novinári v Iraku však aj umierajú, čo je obrovská tragédia. Ale aj hazard, ktorý sami vzali na seba. Nie je ani presvedčivo dokázané, či výsledok práce stojí za to riziko. Reportáže z Bagdadu sú síce autentické, ale veľké plus neponúkajú. Iná káva bola pred 12 rokmi, keď z Bagdadu pomerne vzrušujúco reportoval Peter Arnett. Teraz štáb CNN vyhostili - nič nesvedčí lepšie o podmienkach, ktoré tam sú pre objektívne spravodajstvo vytvorené. V Iraku je predsa dvadsaťročie totálna cenzúra - prečo si niektorí myslia, že akurát vo vojne to bude inak?

Navyše, s mediálnou stratégiou nie je všetko v poriadku ani na tej lepšej strane. Generál Tommy Franks je iste vynikajúci vojak na svojom mieste. Určite však nebol cvičený ako komunikátor veľmi ťažkých odpovedí na veľmi ťažké otázky. Pravidelné brífingy vrchného veliteľa akcie len podporujú podozrenie, akoby bol postavený pod reflektory najmä pre ešte vyššiu sledovanosť mediálnej šou. Špičkoví reportéri z celého sveta ho už niekoľkokrát dostali do protirečení, ktoré nezvládol, resp. pod otázky, ktoré obišiel.

Atraktivitu predstavenia generál Franks zvyšuje, rubom mince je však fakt, že USA prehrávajú v komunikácii tejto vojny. Najťažší súboj nevedú ani v Iraku, ale práve o svetovú verejnú mienku. Zarážajúce je, že ani mediálni guruovia v okolí Busha nerevidujú koncepty, ktoré už prvé i druhé kolo prehrali. Alebo im stačí, že na domácom ihrisku bitku o voličov vyhrávajú? Nevedno, v každom prípade by si však Franks zaslúžil po svojom boku jedného hovorcu, ktorý by priebehy a výsledky operácií v Iraku predal presvedčivejšie, bez zakolísaní a úhybných manévrov.

Napríklad - každá jedna civilná obeť je určite tragédia a dohromady ich už bude do dvoch stoviek. No ale kde sme od predpovedí o "desaťtisícoch", či dokonca "státisícoch nevinných obetí"? Skutočnosť, že najvyšším kritériom každej bojovej akcie je minimum civilného nešťastia, by sa azda mohla lepšie predávať.

Vysunuté jednotky armád USA a Británie stoja už iba 80 kilometrov pred Bagdadom. Vojna už nebude dlho trvať. A ani priame prenosy z nej by nemali nikomu chýbať. Tento druh reality show je pridrsný, otupujúci a vôbec - nešťastný.