V týchto dňoch si pripomenieme 100. výročie narodenia Košičana, ktorého tvorba bola na vlne európskeho výtvarného diania.
Jeho obrazy s uvolnenými, sťaby plávajúcimi líniami, mnohí prirovnávali k maliarovi Marcovi Chagallovi. V rozhovore s Ivanom Melicherčíkom krátko pred smrťou sa v roku 1985 k týmto prirovnaniam vyjadril: "Ktosi napísal, že som košický Chagall. Som Jakoby. Niektoré moje obrazy, ktoré pripomínajú toho Rusa vznikli skôr, ako som sa o tomto veľkom maliarovi dopočul... mal som svoj pohľad na vec, a preto mi bolo každé epigónstvo cudzie," tvrdil Július Jakoby, ktorého kamaráti prezývali Kóby.
Narodil sa 28. marca 1903 v Košiciach v rodine údenárskeho majstra Augustína Jakobyho. Keď mal tri roky, rodičia odišli do Ameriky. Cesta ho vraj poznačila na celý život. Domov sa vrátil s ochrnutou rukou. "To, že som bol v Amerike mi sprvoti dodávalo akúsi patinu, isté sebavedomie, a pomáhalo mi prekonať komplexy, ktorými som trpel. Pri rôznych detských hrách som bol predsa len outsider. Nuž, robilo mi dobre, že som vedel po anglicky a že som sa mohol touto tajnou rečou zhovárať s bratom Eugenom. Ale to boli len také detské pletky. A trvali pomerne krátko. Naša slovná zásoba vyprchala a s ňou aj spomienky na Ameriku. Pravda, nie všetky. Zreteľne vidím, napríklad, našu americkú kuchyňu, kde mi akýsi bylinkár kúpal v odvaroch ochrnutú ruku. A potom ulice, ktorými sme chodili s otcom k lekárovi na elektrizovanie: bývali sme na predmestí New Yorku v Passaicu, cesta bola akiste dlhá a zrejme aj bohatá na vizuálne dojmy, ale mne utkveli v pamäti iba kontajnery s horiacim smetím. Akoby cez hmlu vidím brooklynský most - alebo je to len ilúzia?" rozprával Jakoby priateľovi Albertovi Marenčinovi.
Základnú školu navštevoval v rodnom meste, v budove na terajšej Hviezdoslavovej ulici od roku 1909. O štyri roky neskôr nastúpil na gymnázium na Kováčskej ulici. Vzápätí vypukla 1. svetová vojna a Július Jakoby kreslí spamäti bojové výjavy. Osemnásťročného brata mu odviedli k vojsku na ruský front, kde padol do zajatia. Július mu posiela vlastnoručne nakreslené pohľadnice. "Vojna sa síce Košíc priamo nedotkla, ale prežíval ju každý. Bol som vtedy v druhej triede gymnázia. Vyškriabal som sa s kamarátom na múr väzenského nádvoria a stal som sa svedkom popravy. Bol to starší plešatý muž. Postavili ho k múru väzenského nádvoria, spútanými rukami k sebe. Kázali mu, aby si kľakol a potom dal veliteľ popravčej čate povel. Švihol šabľou a čata vystrelila. Z novín som sa dozvedel, že to bol päťdesiatšesť ročný rusínsky sedliak. Volal sa Ján German. Pre 12-ročného chlapca to bol traumatizujúci zážitok."
V roku 1922 sa zapíše na vysokú ekonomickú školu. Ale o rok štúdium preruší a pokúša sa o prijatie na budapeštiansku akadémiu. Po neúspešnom pokuse vstúpi na Slobodnú výtvarnú kresliarsku školu Artura Podolynyiho-Volkmana. K rozhodujúcim podnetom patrilo štúdium na Krónovej kresliarskej škole, založenej pri Východoslovenskom múzeu riaditeľom Josefom Polákom. Ten vytváral podmienky pre výtvarníkov ľavicového zmýšľania, ktorí v Košiciach chceli vyčkať na ustálenie neprehľadnej situácie u susedov po páde Maďarskej republiky rád. Tak sa v meste ocitol Jenő Krón, z Berlína prišiel Géza Schiller, z weimarského Bauhausu Alexander Bornyik, z Prahy Foltýn. Okrem toho v múzeu rozvinul bohatú výstavnú činnosť, predstavujúcu avantgardné smerovania z Nemecka, Čiech a Sovietskeho zväzu. To rozširovalo videnie domácich autorov Konštantína Bauera, Jaszuscha, mladého Jakobyho, aj jeho spolužiakov Kolomana Sokola, Felda, Oravcza, Collinásyho. Popudy nahromadené v tomto období Jakoby spracúval vlastne po celý život. "U Króna sa kreslilo podľa modelu - najzreteľnejšie si spomínam na bizarného pána Martončíka. Krón naše práce pravidelne korigoval, ale do tvorivého procesu nezasahoval. Tu i tam sa prihovoril, poradil, ponechávajúc pritom každému úplnú slobodu. Bol názoru, že úlohou školy nie je učiť, lež viesť a že naučené vedomosti umelcovi zväzujú krídla. Chodil som k nemu dva roky, nakreslil som množstvo výkresov, ale to hlavné, čo som si z jeho školy odniesol, sú dve poučky: 1) Umelec musí rešpektovať materiál. 2) Obraz treba namaľovať jedným dychom. Mám pocit, že význam týchto viet bol pre moju tvorbu určujúci".
Popri zamestnaní spolupracuje s redakciou denníka Kassai hírlap. Vytvára množstvo gumorytov na aktuálne témy. Začiatkom roku 1926 sa vracia do Budapešti a prijmú ho za volontéra do ateliéru profesora Istvána Rétiho. V jeseni je už riadnym poslucháčom vytúženej akadémie. V roku 1928 však preruší štúdium a vracia sa domov.
Po návrate z Budapešti v roku 1928 vytvorí množstvo olejomalieb. Usporiada samostatnú výstavu, kde vystaví 43 diel. V roku 1934 má autorskú výstavu aj v Prešove. Na jej základe ho pozýva tamojší maliar Maximilián Kurth k spolupráci na freske. V tom istom roku dostane za dielo Ležiaci akt cenu mesta Košíc. V roku 1937 maľuje dar pre riaditeľa Východoslovenského múzea Josefa Poláka - jeho podobizeň. V roku 1938 sú Košice po Mníchovskej dohode rozhodnutím viedenskej arbitráže pripojené k horthyovskému Maďarsku. V tom istom roku sa umelec stáva členom Kazinczyho spoločnosti a v roku 1945 aj členom kultúrneho spolku Svojina, kde ostane až do roku 1949. V 60. rokoch sa dopracuje k osobitému expresívnemu štýlu s jasnou farebnou paletou, ktorým vyjadruje žánrové výjavy. V osemdesiatych rokoch Slovenská národná galéria v Bratislave zakúpila väčšiu kolekciu jeho diel.
Zdravotný stav Júliusa Jakobyho sa v tom čase zhoršoval. Útrapy a depresie si lieči maľbou. V roku 1984, keď sa vrátil z dlhodobého pobytu v nemocnici, pozval do Košíc riaditeľa Národnej galérie Jiřího Kotalíka a odovzdal mu deväť obrazov ako dar. Jeho zdravotný stav sa však zhoršil natoľko, že nevládal stáť na nohách a k stojanu ho museli premiestňovať. Tvorba Júliusa Jakobyho sa definitívne uzatvorila 15. apríla 1985. Zomrel vo veku 82 rokov.
Zujímavé je, že domácej Východoslovenskej galérii nikdy nijaké dielo nedaroval.
Miloslava HRIADELOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
