aký je bezprecedentný v Európe. Panuje dosť široká zhoda, že keby sa dôsledne podarila aspoň polovica, či väčšina tak na 70 percent, tento štát nespozná o pár rokov nikto, kto pritom osobne nebol. Iná vec je odvaha a schopnosť realizácie - tu je na mieste odôvodnená skepsa.
Opatrnosť si treba rezervovať i pre jeden z najgrandióznejších projektov, ktorým je daňová reforma. Návrhy, ktoré predstavil Ivan Mikloš v januári a upresnil tento týždeň, však majú asi lepšiu perspektívu než napr. zdravotníctvo či sociálna a dôchodková reforma. Zajacove a Kaníkove plány totiž netlačí žiadna vplyvná záujmová skupina a majú iba samých odporcov, ktorí sa cítia ohrození. Zníženie daňového zaťaženia ale privíta nesporne široký okruh platcov. A to je veľká prednosť - pomer odporcov a priaznivcov sa vyrysuje asi ako vyrovnaný, čo zvyšuje priechodnosť.
Je teda možné, že presne o rok už nebudeme vyplňovať daňové priznania podľa dnešného progresívneho systému, ale jednoduchým spôsobom tzv. rovnej dane. Zmena by to bola priam revolučná. Dnešný model totiž funguje na princípe, čím vyšší daňový základ, tým vyššia sadzba. To nie je ale jediná a ani najvážnejšia komplikácia. Systém má obrovské množstvo výnimiek a nepravidelností, ktoré ho robia neprehľadným a nabádajú k tzv. daňovej optimalizácii, resp. rovno podvodom, na ktoré je de facto nemožné prísť.
Progresívny systém je zásadnou a prvou príčinou nízkeho rastu národných ekonomík a teda aj životnej úrovne. Jeho základnou chybou je, že vyššími sadzbami (v niektorých štátoch horibilnými, napr. Francúzsko - 52%) odrádza lepšie zarábajúce vrstvy, keďže v horných pásmach sa jednoducho už neoplatí pracovať. Resp. vedie ku kráteniu daní a únikom. Nie je vôbec paradoxom, že na toto doplácajú najväčšmi tí odkázanejší, keďže celkové bohatstvo i masa prostriedkov na prerozdelenie sú v konečnom dôsledku nižšie.
Rovná daň znamená, že z každého príjmu - či milión, či šesťtisíc mesačne - sa odvedie rovnaké percento. To je z podstaty veci nízke. V krajinách, kde sa model uplatnil, je to 13-20 percent. Sociálna súdržnosť spoločnosti tým nie je vôbec narušená - veď z miliónovej mzdy sa zaplatí aj tak 130-200 tisíc, kým zo 6-tisícovej iba 780-1200. Rozdiel je však ten, že príjemca milióna sa už väčšinou nesnaží konvertovať mzdu do iných foriem odmeňovania, ktoré je nemožné vystopovať, ani sa neusiluje umiestňovať svoj kapitál do daňových rajov. Skúsenosť z tých zopár krajín, ktoré rovnú daň zaviedli, je fascinujúca - napriek zníženiu sadzieb vo vyšších pásmach rozpočtové príjmy stúpli a krajiny s rovnou daňou majú dvojnásobný rast.
Otázka, že ak je to také jednoduché, prečo nezaviedli rovnú daň už dávno všetky krajiny, je trefná. Jednoduchá odpoveď by znela, že je tomu tak preto, lebo politici (ale v podstate ľudia) milujú vplyv a moc. A čím viac peňazí môžu prerozdeliť, tým je ich moc väčšia. Rovná daň síce viac peňazí aj prinesie - nie však okamžite a politici sa boja, že plody už bude žať garnitúra, ktorá nastúpi po nich. Vec je však ešte zložitejšia - má veľa do činenia aj s tradíciami a kultúrou.
Plán Ivana Mikloša je úctyhodný už len pre odvahu. Hoci treba povedať, že ešte pred rokom, keď rovnú daň vrhli do volebnej kampane KDH a DS, sa tváril veľmi rezervovane, ak už nepovieme, že bol rovno proti. A dnes sa mu to paradoxne môže vrátiť - navrhuje totiž na rovnú daň relatívne vysokú sadzbu 20%. A KDH sa už nechalo počuť, že samozrejme áno, ale na nižšej úrovni - oni mali v programe 14%. Podobne ANO. Je teda zrejmé, že okolo sadzby sa strhne v koalícii ďalšia nemilá zvada.
Ruka v ruke s touto revolúciou v oblasti dane z príjmov ide totiž protiopatrenie - zjednotenie sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH), takisto na 20 percentách. To preto, aby sa neprepadol deficit rozpočtu, ktorý projektuje Mikloš na rok 2004 na úrovni 3,4 percenta HDP (tohtoročný schodok je 4,9). V najbližších týždňoch bude dôležité, aby zvada nebola prestížno-populistická, ale sa opierala o racionálne počty. V tých má náskok Mikloš, keďže k návrhu 20 + 20 si nechal vypracovať päť nezávislých analýz. KDH a ANO nemajú naopak v tejto chvíli v rukách nič - svoje pripomienky uvarili z vody. Napriek tomu ale môžu mať pravdu a cesta k nej sa dá prešliapať dvomi smermi. Prvým je drastický audit vládnych výdavkov ešte pred ďalším spresňovaním štátneho rozpočtu. Druhým spochybnenie filozofie, podľa ktorej je najvyššou prioritou deficit a plnenie podmienok pre vstup do menovej E-zóny.
Nech bude debata akokoľvek ostrá, nesmie stratiť zo zreteľa jedno: Akékoľvek nastavenie sadzieb pre rovnú daň a DPH je neskonale lepšie, než súčasný systém.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
