knihovničkách.
Ota Pavel je niekomu blízky vďaka majstrovským poviedkam, popisujícum vlastnú rodinu, niekto obdivuje
poetiku jeho športových reportáží, iný sa zasa stotožňuje s Pavlovou láskou k prírodě a rybárstvu. Každý si jednoducho na dnes už klasickej tvorbe "večného tuláka", ktorý sa od 31. marca 1973 prechádza niekde po nebeskej lúke, niečo nájde. Niečo pozitívneho a zároveň upokojujúceho, pretože tak Pavlove poviedky poväčšinou pôsobia. Pritom sa ale autor v úlohe
športového reportéra nevyžíval v oslavných ódach na šampiónov, zameral sa skôr na porážky a ťažšie životné chvíle pretekárov slávnych i bezmenných.
Aj vlastné neblahé životné skúsenosti, spojené s
vojnou a pocitmik človeka trpiaceho maniodepresívnou psychózou, kvôli ktorej zomrel predčasne v nedožitých 43 rokoch, však dokázal zručne pretaviť do láskavo-nostalgickej literárnej miniatúry. "Keď chcete písať poviedky, tak musíte mať najmenej štyridsať. Dovtedy
musíte poriadne žiť a pozerať sa okolo seba. Mať rád aj
nenávidieť. Zažiť všetko. No a potom je to už ľahké, chce to len sadnúť si a začať písať," popísal kedysi Pavel s nadhľadom recept, ako sa stať spisovateľom.
Podľa priateľa Arnošta Lustiga mu ale zhora bola daná ešte jedna výnimočná vlastnosť: "Vidieť, čo väčšina ľudí nevidí, a počuť, čo väčšina nepočuje".
Našťastie Pavel začal písať skôr než v štyridsiatke, ľahko ale netvoril. Každá jeho stránka textu sa rodila pomaly, správne slová hľadal ťažko. "On písal napríklad stránku dva dni. On piloval každé slovo, strašne
prepisoval," potvrdzuje jeho nevlastný syn Jan. Na publikovaných poviedkach sa to ale nepozná, skôr naopak - tie pohladia ako svieži vánok a ich čítanie plynie čitateľovi rýchlejšie než autorova milovaná rieka
Berounka.
Ota Pavel sa narodil 2. júla 1930 v Prahe ako najmladší
z troch synov Lea a Hermíny Popperovcov (priezvisko si rodina zmenila v roku 1956). Otec, židovský obchodný cestujúci, ktorého bláznivé životné kúsky Pavel neskôr bravúrne popísal, budúceho prozaika ovplyvnil asi najviac. S ním poznával českú krajinu, Berounku a
Křivoklátsko, kúzlo rybárčenia aj športových zápolení.
Vojnové roky strávil malý Ota v Buštěhrade bojom o holý
život, ale i hokejom a futbalom. Koncentračného tábora boli s matkou ušetrení, ako zázrakom ho nakoniec prežili i obaja bratia a otec Leo. Ku koncu vojny
pracoval Ota na šachte v Kladne, v rokoch 1945 až 1947
potom študoval na obchodnej a jazykovej škole v Prahe. Nápad urobiť z nádejného hokejistu pražskej Sparty
"kráľa športových reportérov a možno i spisovateľa" mal
v roku 1949 vtedajší redaktor Čs. rozhlasu Arnošt
Lustig. "Než som začal robiť v rozhlase, mal som rôzne
zamestnania. Robil som baníka, potom som predával spony
na pančuchy a v čase, keď sa Arnošt Lustig kamarátil s
mojim bratom Jirkom, som hral hokej a predával
mucholapky," napísal Pavel v roku 1961. To už mal
za sebou angažmá ako v Čs. rozhlase, tak v časopise Stadion i vojnu a publikoval športové reportáže a poviedky v mesačníku Čs. vojak. Bol už tiež šťastne ženatý - v roku 1956 si vzal za manželku kolegyňu z rozhlasu Věru. Vyženil dvoch chlapcov - Jana a Petra a radoval sa i z vlastného syna Jiřího.
Prvé reportážne knižky (Dukla medzi mrakodrapmi) a
ohromného úspechu sa dočkal na jar 1964 už na
psychiatrickej klinike: jeho duševná choroba prepukla tesně predtým na zimnej olympiáde v Innsbrucku. Všetky ďalši zbierky poviedok - Plná debna šampanského
(1967), Cena víťazstva (1968), Pohár od pánaboha (1971), Smrť krásnych srncov (1971) a Syn zelerového kráľa (1972) - napísal v období medzi celkovo 16 pobytmi v blázinci. Vydania Rozprávky o Raškovi (1974) a ďalších výberov poviedok sa už nedožil.
Pavlova chorá myseľ snila na konci života o rieke a
rybárčení, o slobode: "Ísť celé kilometre za pstruhmi, piť vodu zo studničiek, byť sám a slobodný aspoň na
hodinu, na dni, alebo dokonca na týždne a mesiace,"
napísal človek, pre ktorého bola, slovami Arnošta
Lustiga, "literatúra hojivým liekom i zákernou dýkou do slabín".
Autor: Michalovce
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
