bremená. Až do začiatku 20. storočia mali nezastupiteľné miesto v armáde, doprave tovarov. Na nich velikáni našej histórie dobývali svet a spoznávali ďaleké krajiny. Stali sa nepostrádateľné pri vedení vojen a pomocou nich sa ľahšie spravovali veľké staroveké a stredoveké krajiny. Postupne ich zovšadiaľ začali ľudia vytláčať. Dočasne si našli svoje uplatnenie v poľnohospodárstve a lesníctve a nakoniec si ešte našli svoje pôsobenie v jazdeckých športoch a v alternatívnej medicíne.
Už najstaršie civilizácie kone považovali za tajomné zvieratá a spájali ich s ríšou mŕtvych. Obetovali ich svojim božstvám a Kelti si pochutnali na ich kvalitnom mäse. Práve preto kresťanskí kňazi potom zakazovali svojim veriacim jesť konské mäso. Kresťanstvo kone zobrazovalo v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Biely kôň bol považovaný za "Kristovo víťazstvo" a mocenstvo nad svetom (triumféra). Práve pre uvedenú skutočnosť sa biely kôň s obľubou používal na jazdenie a v záprahu, pre kráľov, vysokú šľachtu, cirkevných hodnostárov a vojenských veliteľov.
Na bielom koni sa vynímala postava Ľ. Štúra v revolučných rokoch 1848 - 49, postava kráľa Svätopluka na V. Morave. Na bielych koňoch sa nosil a v kočiaroch vozil prvý prezident prvej ČSR T. G. Masaryk v Topoľčiankach. Na bielom koni sa niesol aj Horthy pri zmene hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom v roku 1939. Práve pre tento účel sa šľachtili biele araby, lipicany, starokladrubské a iné plemená koní.
Biely kôň si našiel svoje uplatnenie aj v rozprávkovom svete. Tam sa považuje za vešteckú bytosť s čarovnou mocou, ktorý hovorí ľudským hlasom a ľuďom dáva dobré rady (Popolvár, Tri oriešky pre Popolušku a iné).
Biely kôň bol vhodnou predlohou pre mnohých spisovateľov. Už pri vzniku Uhorska vznikli prvé literárne práce v latinčine a jedna z nich je "Gesto o bielom koni". O niekoľko desaťročí sa k tejto téme vrátil aj literát Ján z Turca (Thurocius) - 1435 - 1488: Pochádzal zo slovenského územia a jeho dielo sa dotýkalo obdobia uhorských kráľov: Karola Róberta, Ľudovíta I. a Mateja Korvína. Vo všetkých svojich prácach sa pochvalne a s uznaním zmieňuje o vtedajších panovníkoch. Jeho diela boli ale presiaknuté nie najvhodnejším pohľadom na Slovákov a Slovanov. Často ich vo svojich prácach kritizoval a dokonca o nich aj písal nepravdivé údaje.
Ján Z Turca písal aj o kráľovi Veľkej Moravy Svätoplukovi a rozviedol podrobnejšie a konkrétnejšie už spomínané "Gesto o bielom koni". Tvrdil, že kráľ Svätopluk nesmierne obľuboval biele kone a nakoniec vraj predal svoju Veľkomoravskú ríšu Arpádovcom za jednu bielu kobylu. Tento výrok sa zachoval celé tisícročie. Nič by na ňom nebolo zlé, keby sa nebol znehodnocoval. Citát sa dostal do učebníc Uhorska a vyznieva skôr ako výsmech pre Slovákov. Opakovane sa uvedený údaj (nepravdy) uvádzali v učebniciach až do konca 19. storočia.
Smutná na uvedenom príbehu o Svätoplukovi je skutočnosť, že Ján z Turca pochádzal zo Slovenska a jeho výroky boli účelovo zneužívané, čo neprospelo k dobrému spolunažívaniu národov a národností žijúcich v Uhorsku. Aj taká je história s bielym koňom a aj z nej by sme sa mali poučiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
