Čas nezastavíš, uteká, nemá čas. Uplynulú stredu Peter Horváth, bývalý aktívny futbalista a dlhoročný funkcionár športu číslo jedna, obrátil šesťdesiatu stránku svojho životného albumu.
Jeho futbalové prvotiny sa viažu s rokom 1952, v ktorom začal v kategórii žiakov obliekať dres bývalého Spartaka SEZ Krompachy. Pre tých neskôr narodených stojí za zmienku pripomenúť, že v tom období mali Krompachy dva futbalové kluby, špecifikované podľa miestnych priemyselných rezertov. Podnik SEZ reprezentoval Spartak a Kovohuty zastrešoval Baník. Po zlúčení spomínaných dvoch klubov vznikol súčasný Pokrok.
V roku 1958 bol Peter Horváth (na snímke) už hráčom dorasteneckého mužstva Krompách, ktorého zenit výkonnostnej kvality mal vtedy konkrétnu podobu v účasti v kvalifikácii o postu do dorasteneckej ligy. V prvom barážovom stretnutí zdolali Krompašania VSS Košice 2:1, v odvete zvíťazili hostitelia 1:0. Nakoľko víťaz z dôvodu rovnocenného skóre i bodového zisku nebol po druhom zápase známy, mal rozhodnúť tretí duel v Trebišove. Dramatické stretnutie skončilo nič neriešiacou remízou 3:3 a tak na dnešné pomery rozhodol netradičný spôsob - žreb. Ten žičil dorastencom z metropoly Východu. V tom čase Petrovými spoluhráčmi boli Emil Jerga, Rudolf Palinder, Juraj Kravčuk, Ladislav Novák, Eduard Bača, Ján Podracký a ďalší.
Po dovŕšení dorasteneckej vekovej kategórie hrával Peter Horváth za seniorov B - mužstva, ktoré v tom čase štartovalo v krajskej súťaži. Vojenčinu si odslúžil v rokoch 1962 - 1964 vo Vimperku, kde šnuroval kopačky v tamojšej Dukle. Nešťastné zranenie kolena na jednom z podnikových turnajov pretrhlo predčasne niť aktívnej hráčskej činnosti oslávenca. Nasledovala desaťmesačná nútená pauza fyzickej záťaže dolnej končatiny, znamenajúca prakticky stop aktívnemu futbalu.
Definitívne ukončenie hráčskej kariéry neznamenalo ale rozlúčku Petra s futbalom. V roku 1974 presedlal dnes čerstvý šesťdesiatnik na funkcionársku dráhu. Začínal ako vedúci mužstva seniorov, ktoré vtedy viedol tréner Rudolf Vachter. V roku 1979 prevzal funkciu tajomníka futbalového oddielu Pokrok Krompachy po Jozefovi Saxovi. Tento post v krompašskom futbale zastával nepretržite až do roku 1986.
Ďalších deväť rokov bol Peter Horváth len radovým členom výboru FK Pokrok a pôsobil na úseku mládežníckeho futbalu. Staronovú funkciou vedúceho mužstva seniorov opätovne prevzal v roku 1995. V tej dobe Pokrok bol štvrtoligovým lídrom a postúpil do III. ligy. V nej účinkovali Krompachy pod vedením trénera Juraja Mihalčina tri roky a v tej dobe Peter Horváth neodolal lukratívnej ponuke vedenia FK Pokrok a obsadil funkciu manažéra. Krompašský tím sa vtedy po zlúčení s košickou Lokomotívou vyšplhal až do druhej ligy.
Po krompašskej druholigovej anabáze a následkom návrate mužstva železničiarov do Košíc ešte polroka pôsobil Peter v krajskom meste pri tomto tíme ako jeho vedúci.
V roku 2001 sa stretol vo Veľkom Šariši s dvojicou bývalých tímových kolegov, ktorí pôsobili v krompašskom futbale. S trénerom Jurajom Mihalčinom a manažérom Vladimírom Popovičom, vytvorili spolu v miestnom Slavoji realizačný tímový triumvirát.
V súčasnej dobe už Peter Horváth nevykonáva žiadnu oficiálnu funkciu v krompašskom Pokroku. Tou neoficiálnou, ktorú si važiadal neúprosný pohyb kolesa času je "funkcia" dôchodcu.
Fúra časového priestoru, ktorým teraz disponuje, venuje, ako ináč, pomoci futbalovému dianiu v záujme prosperity čiernobielych klubových farieb Pokroku Krompachy. V rámci svojich schopností a možností pomôže, kde môže.
Pri preosievaní spomienok a triedení zážitkov svojej bohatej a pestrej funkcionárskej činnosti, vylovil Peter aj úsmevnú príhodu.
Spomína na bývalého predsedu matričnej komisie VsFZ, dnes už nebohého Jána Ballu z Veľkého Šariša, s ktorým spolu navštívil Moskvu pri príležitosti konania 22. letných olympijských hier v roku 1980. Ján Balla mal kanceláriu krajskej futbalovej matriky prakticky na svojom pracovisku, v nákladnej pokladni železničnej stanice v Prešove. Práve tam smerovali kroky funkcionárov z celého Východoslovenského regiónu. Pri jednom vybavovaní prestupu privítal tam Ján Balla Petra Horvátha naoko nevľúdne, ale skôr žartom, keď mu povedal, že nie je na matrike, ale v nákladnej pokladni. Peter mu rovnako vtipne a pohotovo odvetil, že si prišiel kúpiť cestovný lístok. Samozrejme, že prestupové záležitostí sa vtedy vybavili k obojstrannej spokojnosti.
Príslovie o jablku, ktoré nepadá ďaleko od stromu sa v plnej miere vzťahuje aj na Petra Horvátha. S futbalom si totiž potykal aj jeho rovnomenný syn, dlhoročná opora Pokroku Krompachy, v kolektívne spoluhráčov všeobecne reagujúci na prezývku Sammer. Toto prímenie Horváthovi juniorovi prischlo z dôvodu totožnosti podoby tváre so zovňajškom trénera bundesligovej Bursie Dortmund Mathiasa Sammera.
Aj brat Petra Horvátha seniora Vojtech má blízky a vrelý vzťah ku krompašskému futbalu, v ktorom okrem tých popredných už vystriedal všetky posty a v prítomnosti sa venuje žiakom.
Bratranec oslávenca Rudolf Horváth, bývalý hádzanár Tatrana Prešova a Dukly Praha má vo vitríne zlatú medailu z MS vo Švédsku v roku 1967.
Za kvalitu rodinného zázemia, ústretovosť a pochopenie vyslovuje týmto Peter Horváth svojej manželke Márii aj touto cestou slová vďaky. Nuda je pre Petra neznámym pojmom. Cez víkend jeho kroky smerujú na futbalový štadión Pokroku, alebo niektorých ďalších z pätnástich štvrtoligových štadiónov, kde štartujú futbalisti Pokroku. V osobnom voľne, ako vlastník poľovníckeho preukazu s flintou na pleci v spoločnosti štvornohého priateľa Bojara vychutnáva malebný kolorit okolitej prírody.
K početnej plejáde gratulantov sa pripájame aj my a jubilantovi želáme pevné zdravie, optimizmus, rodinnú pohodu a životnú spokojnosť ako aj všestrannú sviežosť do ďalších rokov života.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
