na svete sme (aj) preto, aby sme sa učili navzájom si pomáhať. Je dobrým a užitočným zvykom prispieť v tento deň symbolickou sumou na boj s chorobou, ktorá "straší" ľudstvo viac ako kedykoľvek predtým.
Ale nielen to, 4. apríl je zároveň dňom, kedy (možno) na chvíľu zabudneme na seba a svoje "večné" problémy, aby sme sa na chvíľu zastavili a uvedomili si, že na svete žije niekto, kto bojuje o život… Zatiaľ čo my strácame ten svoj nedorozumeniami. Deň čo deň sa vraciame k svojim včerajším chybám. Susedia z vedľajšieho domu sa zase hádali, pokladníčka v miestnych potravinách bola nepríjemná ako vždy, rodičia prišli unavení z práce a zabudli svojim deťom povedať, ako veľmi ich ľúbia… A pritom si nikto z nich nemôže byť istý, že tu zajtra ešte bude. Z perspektívy vtákov na nás musí byť smutný pohľad…
Len párkrát do roka sme schopní zastaviť sa a zamyslieť. Na chvíľu prejavíme ochotu zmeniť svet k lepšiemu, chápavejšiemu a krajšiemu. No na druhý deň sa opäť budíme mrzutí, nervózni a uponáhľaní ako už toľkokrát pred tým. Kam sa to vlastne ponáhľame? Uhnať si čím skôr nejakú chorobu, aby sme potom po zvyšok života mohli ľutovať, že sme prepásli čas, ktorý nám bol daný? Seneca tvrdil, že je veľký rozdiel medzi BYŤ tu dlho a ŽIŤ dlho. Ak nás na to nedokáže upozorniť deň svetového boja proti rakovine, sme asi naozaj beznádejné prípady.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
