krokmi. Včera odhlasoval Európsky parlament rozšírenie EÚ aj o Slovensko, čím padla aj ďalšia z formálych prekážok. Nasledovať budú ratifikácie v členských štátoch a referendum u nás 16. mája.

Dnes zase NR SR odhlasuje pristúpenie k NATO. Bezbolestne - s výnimkou komunistov súhlasia s podpisom Severoatlantickej zmluvy všetky politické strany. Pokiaľ ide o členské štáty, jeden ratifikačný skalp už aj máme - kanadský. Ďalších 18 parlamentov sa vysloví až po slovenskom, na obavy však veľmi niet dôvodu.

Rútime sa v ústrety Západu tempom, ešte pred štyrmi rokmi nepredstaviteľným. O tom, že vôbec bude druhé rozširovanie NATO, vládlo ešte v roku 2000 úplné nejasno. Podobne tak aj o zrušení "dvojvlnového" scenára európskej integrácie a teda delenia kandidátov na dve skupiny padlo rozhodnutie rok po nástupe prvej Dzurindovej vlády. Keby niekto povedal hoci na sklonku Mečiarovej éry, že o päť rokov sa budú ratifikovať integrácie hore-dole na Slovensku i v Európe, šiel by na psychiatriu.

Keď pristupovali do NATO Česi, Maďari a Poliaci v marci 1999, autor tohto textu odhadoval spozdenie Slovenska na minimum 10 rokov. Paradoxne reálnejší bol premiér Dzurinda, ktorý ako pozvaný divák v americkom Independence vtedy vyhlásil, že "Slovensko je už de facto v NATO tiež". Treba sa mu ospravedlniť - lebo sme sa mu vtedy vysmiali. Paradox ale zostáva - nemohol vedieť, čo rozpráva, len sa tradične naparoval. Viac neskorších príkladov ešte overilo, že keď Dzurinda blúzni a sa vystatuje, je radno ho brať vážne... Má neuveriteľné šťastie.

Tým sa chce povedať, že svet je abnormálne zrýchlený. Doba funguje v hektickom rytme - aj na Slovensku. Včerajšok a dnešok pripomínajú, že za štyri a pol roka od Mečiara urazila táto krajina ohromnú dráhu. Musí sa to povedať aj pri tejto príležitosti, lebo dôvodov nadávať je naozaj dosť, len treba rozoznať mieru.

Nič na veci nemení, že hlasovanie EP žiadny z reálnych problémov, ktoré na SR v EÚ čakajú, nerieši. Ono iba potvrdilo priepasť, ktorá sa cerí medzi europolitikmi a ich ľudom. Absolútna väčšina hlasov donebavolajúco kontrastuje s občianskymi postojmi v únii. Drvivá väčšina civilov, ktorí nesledujú dennú politiku, ani nevie, že nejaké Slovensko sa vôbec pripojí. Aj najpopulárnejšie Maďarsko vníma ako nového člena necelá polovica respondentov rôznych výskumov. Mnoho ľudí je v členských štátoch presvedčených, že prudké nafúknutie spoločenstva bohatých nie je správnym krokom. Na rovinu - niekde je to polovica populácie, niekde ešte viac. Pritom netušia - a prečo by mali?? - že celá prvá etapa rozšírenia bude stáť jedného občana EÚ asi jednu nádrž benzínu. Euroobčania nerozumejú vzletným slovám o novom väčšom spoločnom dome v čase, keď mnohé z ich krajín prekonávajú ekonomickú stagnáciu, konflikty okolo imigrantov a zvýšenú nezamestnanosť. Kto sleduje občas nielen "strednoprúdovú" západnú tlač, v rôznych šifrách sa stretáva s kolovrátkovito sa opakujúcimi otázkami: Musí byť rozšírenie také masívne? Prečo aj tento štát či tamten (často Slovensko)? Máme peniaze na to, aby sme ich dotovali a sami viac neschudobneli? (Áno, neschudobneli, lebo napr. v Taliansku a Španielsku stredné vrstvy sami seba pokladajú za "chudobné".)

Je to problém. Ako lapidárne objasniť francúzskemu roľníkovi, že sa bude musieť rozdeliť o žírne dotácie s kolegom z Poľska, s ktorým nič nemá, v živote ho nevidel a je mu v podstate cudzí? Treba si uvedomiť, že medzi čistými poberateľmi a čistými platcami nie je v únii pomer 1:1. Naprostá väčšina štátov fondy vysáva, a platia to najmä Nemci a potom ešte Švédi a Holanďania. A teraz vysvetľujte, že rad prosebníkov sa predĺži o desať ďalších (resp. 9 - Slovinsko asi nie). Navyše Nemecko zažíva najhorší hospodársky cyklus za posledných 30 rokov a politické vedenie je pod absolútnym tlakom, aby kohútik zastavilo. Práve o tom sú dnes v Berlíne obrovské spory - Schröder navrhuje akési kozmetické reformy a od nezamestnaných po dôchodcov sa všetci pýtajú, že prečo toľko peria púšťa únii...

Schröder, Chirac, Prodi, Verheugen a ďalší nedávajú na tieto otázky zrozumiteľné, resp. žiadne odpovede. Sú tézovití ako Dzurinda v najhoršom vydaní, keď sa ho práve pýtajú na najnovšiu SDKÚ-aféru. Rovnaký problém odcudzenia od verejnej mienky však zachytil aj slovenskú vládnu garnitúru, čo sa týka vstupu do NATO. Irak dáva bezpečnostnej integrácii zabrať poriadne. Otázka demokratickej legimity rozhodnutí sa stáva najväčším problémom modernej Európy a najhoršie je, že nevidieť celkom spôsob, ako ho riešiť.