uchmatnúť aspoň kúsok strateného impéria. Pochopiteľne, bolo treba zatajiť tragédie, ktoré sa na jej pozadí odohrávali na východnom Slovensku, v tom čase už súčasti ČSR. Napríklad v noci z 30. júna na 1. júla 1919 zastrelili maďarskí vojaci Andreja a Jána Tomášovcov z Tulčíka, otca a syna, ktorí z balkóna prešovskej radnice vítali česko-slovenské vojsko, v Geraltove prišiel o život Amerikán Ondrej Tomko. Jednako najväčší rozruch i pobúrenie vyvolala vražda Františka Majocha, ktorú sa v minulých desaťročiach viacmenej podarilo vymazať z kolektívnej pamäte. A nie iba preto, že tentoraz išlo o - kňaza.
Narodil sa 8. februára 1890 v Bardejove, kde jeho otec spravoval mestský mlyn, po štúdiách v Prešove a Kežmarku ho prijali do košického seminára. Primície mal r. 1914 na deň sv. Petra a Pavla v bardejovskom chráme sv. Egídia. Jeho národné sebauvedomenie sa utváralo najmä počas kaplánky v Ražňanoch u farára Onderča, ktorý sa usiloval udržiavať národné cítenie aspoň na vidieku, mestá boli bez zvyšku pomaďarčené.
Majochovým prvým a jediným kňazským pôsobiskom sa stala zanedbaná fara v Hermanovciach. Pamätníci oceňovali jeho horlivosť a svedomitosť, zvučný hlas i rečnícky talent. Nielen dal opraviť kostol, ale pestoval aj osvetu, r. 1916 nacvičil prvé slovenské divadelné predstavenie v košickom biskupstve. Prevrat a vznik ČSR, pochopiteľne, privítal, v Ražňanoch predsedal prvému slovenskému zhromaždeniu - jeho atmosféru zachytil dobový obraz na fare.
V susedných Bertotovciach sa nachádzala žandárska stanica a notársky úrad. Pre nedostatok notárov vykonával túto funkciu mladý pisár Gejza Reich-Radványi, inak odporca nového štátu. Keď na Turíčny pondelok 9. júna 1919 obsadilo Prešov maďarské vojsko, dal Reich zhabať farárovi dobytok, vrátane ostatnej kravy - vraj preto, že vítal Čechov a agitoval za republiku.
Po štyroch týždňoch sa však museli Maďari stiahnuť a notár na čas putoval do väzenia. Po prepustení sa rozhodol pomstiť Majochovi, svojom nástupcovi v slúžnovskom úrade. Pokiaľ ide o to, ako si pritom počínal, spomienka sa aspoň v jednotlivostiach, zdá sa, odchýlila od skutočnosti.
V prestrojení za vyšetrujúceho sudcu - parochňa, dôstojnícka uniforma, obviazaný nos, nalepené fúzy - vybral sa Reich do Hermanoviec. V akejsi notárskej záležitosti sa majú spoločne vybrať do Bertotoviec, oznámil farárovi Majochovi, ktorý, nič netušiac, nasadol do povoza. Okolo deviatej večer sa dostali k bertotovskej škole, kde sa malo konať zasadanie. Až keď Majochov spoločník otvoril školu, skrslo vo farárovi podozrenie - prázdna. V tej chvíli sa mu však už Reich dal spoznať, vzápätí vystrelil.
Prvá guľka zasiahla Majochovi ľavú ruku, ktorú si inštinktívne priložil k tvári, cez ľavé ucho vnikla do hlavy a zavŕtala sa do steny. Druhý výstrel zasiahol ľavú polovicu pľúc a uviazol v pravom pleci. Pre istotu notár ešte niekoľko ráz bodol, potom zakrútil telo do kabáta, cez dvor ho odtiahol k záchodu a hodil do jamy.
V nedeľu ráno prepukol na fare nepokoj. Keď sa Majochova sestra Antónia dozvedela, že panský kočiš predošlého večera odviezol jej brata k bertotovskej škole, poslala ho ta hľadať. Na dvore sa našli krvavé škvrny zakryté novinami, z raždia, ktorým bol zahádzaný záchod, trčala ruka...
Pátranie po vrahovi čoskoro doviedlo k domnelému sudcovi. Zástup v ňom spoznal notára Reicha, iba žandári zabránili, aby na ňom spontánne nevykonal trest. Telo vystreli v kostole v Hermanovciach. "Takou strašnou smrťou musel umrieť iba preto, že miloval svoj chudobný, ubiedený slovenský ľud," povedal v pohrebnej kázni neskorší biskup Jozef Čársky. V škole v Bertovciach, kde došlo k zločinu, sa viac nevyučovalo, o desať rokov neskôr postavili na tom mieste kaplnku s pamätnou tabuľou.
Vrahov ďalší osud nie je celkom jasný. Zatiaľ čo v brožúre, ktorú vydalo r. 1991 Regionálne kultúrne stredisko v Prešove, sa tvrdí, že Reich koncom októbra 1919 ušiel z väznice do Maďarska, kultúrno-spoločenský týždenník Šariš, ktorý vychádzal v 30. rokoch v Prešove, uvádza, že ho r. 1937 chytili a odpykáva si doživotný trest v Leopoldove.
Prípad sa však stal háklivým z jedného dôvodu - vrah bol zhodou okolností židovského pôvodu. Ak toto poslúžilo ako vítaná zámienka pri antisemitskom štvaní v nasledujúcich rokoch, po vojne (za Slovenského štátu niesla jedna z prešovských ulíc Majochovo meno) sa práve preto obchádzala akákoľvek pripomienka tragédie. Pritom Reich nekonal azda z nenávisti voči kresťanstvu, a prosto ako šovinista. So zánikom Uhorska sa nezmieril tak ako značná časť, azda väčšina židovského obyvateľstva na Slovensku za prvej republiky. Veď ešte roku 1937, teda v devätnástom roku Česko-slovenskej republiky, pri odhalení pomníka padlých na židovskom cintoríne v Prešove odzneli všetky prejavy po maďarsky, ako s rozhorčením informoval inak liberálny týždenník Šariš a po ňom i nadregionálna tlač.
Pochopiteľne, ak aj Židia naozaj neprejavovali očakávanú loajálnosť voči novému štátu, nesmie sa takto vysvetľovať či nebodaj zdôvodňovať masové vyhladzovanie, ktoré ich čakalo o niekoľko rokov neskôr. Jednako z časového odstupu nemusíme vari ani vraždu v Bertotovciach naďalej obchádzať po špičkách a spomienku na jej obeť, kňaza Františka Majocha zveriť milosrdnému zabudnutiu.
Autor: Ľudovít PETRAŠKO
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
