Po americko-britskom zákroku ale zostávajú nad Irakom i svetom nezodpovedané otázky. Zdá sa dokonca, že početnejšie a závažnejšie, než po ktorejkoľvek vojne v minulosti.

Po každom Kosove, Bosne, Vietname či Kórei bolo predovšetkým jasné, čo bude nasledovať, kde aká vláda sa ustanoví, akým spôsobom sa bude krajina spravovať a pod. Okolo Iraku je zatiaľ dosť zatiahnutá obloha; všetkým témam dominuje veľký medzinárodný spor o úlohu OSN v pohusajnovskej rekonštrukcii. Najmä Francúzi, ale aj Rusi a Nemci by kauzu radi dostali späť pod krídla Bezpečnostnej rady. S tým však nesúhlasia tak trochu aj Briti, ale najmä USA.

Situácia je o to komplikovanejšia, že jednotný názor na mieru vtiahnutia OSN nie je dokonca ani v Bushovej administratíve. Akýsi prestížny zápas vedú medzi sebou Pentagon (minister Rumsfeld, námestník Wolfovitz) a State Department (MZV - Colin Powell). Neprehľadnosť zvyšuje, že sa nevie, ku ktorej koncepcii sa napokon prikloní sám Bush. Americký prezident a britský premiér sa zatiaľ vyslovili za "zásadnú úlohu OSN", ale bez bližšej špecifikácie. Teda okrem Powellovej vety, že to nebude "úloha vedúca".

O vecný spor (v zmysle súboj argumentov, silnejšie víťazia) ale ani nejde, keďže rozhodujú Bush s Blairom a nikto im v tom nemôže zabrániť. Téma vrátenia Iraku na pôdu OSN je však pokračovaním šachov, ktoré sa hrali pred vojnou o tom, či sa pôjde na Bagdad s novou rezolúciou alebo bez nej. Vidíme grandiózny koncert mocností, kde je v banku nové prerozdelenie globálneho vplyvu jednotlivých hráčov, a v druhom rade aj ekonomicko-politické záujmy v samotnom regióne. Rusi a Francúzi nechali u Husajna po 8 miliárd USD úverov a investícií - napríklad. Z druhej strany sa vyjavuje, že "rodná firma" viceprezidenta USA Dicka Cheneyho si dlho vopred vykontraktovala miliardový kšeft na hasenie ropných vrtov.

Niet teda pochýb o tom, že o zásahu v Iraku padlo rozhodnutie niekedy okolo momentu, keď bol dobytý Kábul. Vôbec najvzrušujúcejšia otázka dneška preto znie o čom sa rozhoduje vo chvíli, keď padá Bagdad??

Aktuálnejší je druhý strategický rozmer zápletky; ak angloamerický tandem realizuje demokratizáciu Iraku podľa svojho scenára, Francúzsko a Rusko nesmierne stratia na svojej medzinárodnej váhe. A vzhľadom na už dnes jasne lídrovskú pozíciu USA sa doslova prepadnú do bezvýznamnosti. O dva mesiace už nikoho nenapadne sa napríklad pýtať, že kde sú nejaké zbrane hromadného ničenia. (Je ale pravdepodobné, že sa nájdu a nebude to "dodávka" z USA.) V hre je ale aj opačný scenár - ak USA a Británia nepokoje a zárodky občianskej vojny neudupú a krajinu dlhodobo zachváti zabíjanie, chaos a rabovanie, budú strácať Bush s Blairom. Hoci nie hegemóniu, ale prestíž určite, čo môže byť najmä pre britského premiéra na domácej pôde fatálne.

Tu je zaujímavé a podstatné toto: Keby sa rekonštrukcia dostala pod velenie OSN a tak bola neúspešná - pričom stopercentný úspech to byť ani nemôže - aj tak zostane kruciálna zodpovednosť na USA a Británii, ktoré režim zvrhli. Preto je naprosto legitímne, ak víťazná koalícia sa zriekne iba toľkých "kompetencií", koľkých uzná za vhodné. Ak už obídeme nespochybniteľný morálny nárok, ktorý dáva cca 150 mŕtvych Američanov a Britov (a desiatky miliárd investovaných dolárov), tak určujúci je jednoducho pocit zodpovednosti za vlastné dielo. Oni ho načali a majú povinnosť doviesť až do konca. Celkom úprimne - ak majú pud sebazáchovy, do rúk OSN nezveria ani humanitárnu pomoc. Skôr než pristane v Bagdade, štvrtina pôjde na platy úradníkov a štvrtina sa rozkradne...

Odhalenia okolo viceprezidenta Cheneyho a "jeho" petrolejárskej kompánie Halliburton opäť rozprúdia debaty, kto a koľko na tejto "najväčšej stavebnej zákazke storočia" zarobí. Otázky budú legitímne, vyzerá to na pyramidiálny klientelizmus. Len sa nenechajme zmiasť - vojna nezačala kvôli spoločnosti Halliburton, ani desiatkam iných. To by bol pre Busha veľmi slabý kšeft - už minulý týždeň mu Kongres zoškrtal polovicu daňovej reformy. Na Iraku môžu zarobiť jednotlivci, ale nie celá Amerika - tá desivo prerobí. Momentálne hovoria najskromnejšie odhady o nákladoch vo výške 100 mld. USD.

Aj na Slovensku sa už náruživo rozpráva o biznisoch, ktoré môže iracká obnova priniesť pre niektoré naše firmy. Konkrétne tie, čo sa vyskytli na zozname ministra Nemcsicsa, ktorý robil Schusterovi sprievod na vizite u Busha. Je to nenáležité - rozprávať o zatiaľ vôbec nie istých kšeftoch v ruke s pivom a s očami na obrazovke, premietajúcej tú nesmiernu tragédiu, je jednoducho nevkusné. Schuster, Dzurinda i ďalší by mali s mľaskaním počkať, kým sa z bagdadských ulíc aspoň pozvážajú mŕtvoly.