Paradoxne práve preto, že nešlo o dlho predom vyzvonenú oficialitu so štandardnými kulisami a protokolom, ale iba situačnú improvizáciu francúzskeho predsedu vlády.

Jean Pierre Raffarin pozval totiž Dzurindu spolu s premiérmi Španielska, Portugalska, Belgicka, Luxemburska a Talianska (Berlusconi však neprišiel). A nikoho iného - slovenský predseda vlády bol teda vytipovaný ako jediný z kandidátskych štátov. Bez ohľadu na to, aké motívy Francúz sledoval, išlo o výberovú akciu a voľba Dzurindu je dôkazom, že Slovensko naozaj začína byť viditeľné na mape.

A v tomto prvom priblížení skutočne nezáleží, či Raffarin chcel vytvoriť nejaké ďalšie ad hoc zoskupenie (akých je v EÚ už pomaly desiatka). Alebo si jednoducho pomyslel, že práve tento premiér by sa dal ľahšie nakriatnuť na nejaký profrancúzsky obrat, než povedzme poľský predseda vlády Miller. Lebo inak je faktom, že či už z hľadiska celoeurópskeho významu, alebo miery proamerickej angažovanosti, by pozvanie pre Poliaka vyzeralo stokrát prirodzenejšie.

Je trápne sa opakovať, ale je to tak - dve integrácie, ktoré sa napĺňajú, znamenajú pre SR podstatné zvýšenie medzinárodnej váhy. Ešte pred rokom by bola absurdná predstava schôdzky piatich premiérov v takejto zostave - aj s naším fúzatým bicyklistom.

Kolokvium, ako to Raffarin nazval, bolo zvolané údajne kvôli pripomienke prvého výročia "francúzskeho šoku" z nástupu pravicového extrémizmu (postup Le Pena do 2.kola voľby prezidenta). Musí sa to však brať skutočne iba ako zámienka - a nie príliš vydarená. Keby sme zostali len pri tom extrémizme, tak určite väčšmi aktuálne ako také Portugalsko by bolo pozvať do Paríža Nemecko, Britániu či Holandsko, kde iba pred rokom bol, zhodou okolností pravicový, extrémista zavraždený... V celoeurópskom kontexte má Slovensko k tejto téme skôr ďaleko ako blízko; košický cirkusant Igor M., ktorého zavreli za pomaľované tričká s rasistickými motívmi, by na demokratickom Západe občas iba čumel... Napokon, na extrémistickú tému v Paríži nič podstaného neodznelo. A od Dzurindu ani veľmi nemohlo, veď iba celkom nedávno mu niektorí kolegovia umyli hlavu za jeho výrok, že "neexistujú na Slovensku dôvody, aby jeho občania žiadali v cudzine o politický azyl". Nuž, ak neexistujú príčiny - načo chodí na kolokviá o extrémizme??

Pointa je v inom: Francúzi utrpeli v irackej kauze národný a štátny debakel. Politikou, na ktorú sa dali a vtiahli aj Nemcov a niektorých ďalších spojencov, si rozbili nos nielen na Amerike, ale narazili aj v Európe. Chirac, Raffarin a Villepin sa precenili a spáchali životné politické chyby. Ich cieľ bol vytvoriť európsku protihru na Blízkom východe - samozrejme, na čele s "lídrom" Parížom. Výsledok je hrozný - Francúzsko stratilo nielen ropné kontrakty so Saddámom a vyhliadku na splatenie jeho osemmiliardových dlhov, ale najmä zvyšky blízkovýchodného vplyvu. Tam rozhodujú už len Američania a Briti. Čo je podstatnejšie, svetová dominancia USA je po Iraku taká ohromná, že zásadne oslabuje Francúzov aj v ich doteraz najsilnejšej bašte - teda v Európe. Projekt silnej integrácie do eurofederácie, ktorý Francúzi presadzujú, si svojím irackým postojom sami storpédovali. Štáty jeden po druhom prichádzajú na to, že jednota sa nedá simulovať, tá musí proste byť. Alebo nebyť. V čase vrcholiacich konzultácií o európskej ústavnej zmluve dnes a denne chodia signály, že politická únia, ktorá sa ešte pred niekoľkými týždňami zdala veľmi pravdepodobnou, z toho nebude. A naozaj najmä kvôli Iraku: Napr. spoločná zahraničná a bezpečnostná politika už nie je posvätnou kravou a zrazu sa už mnohí odvážia povedať, že neexistuje. A tak ďalej - malé štáty zmietli napríklad koncept európskeho prezidenta.

To je kontext, ktorý vyvolal pozvánku pre Dzurindu a ďalších štyroch premiérov. Francúzi sa zachraňujú, ako vládzu - napr. aj účelovými rokovaniami v rôznych improvizovaných zostavách. Je pre Slovensko naozaj vyznamenaním, ak sa takáto mocnosť už uchádza aj o náš vplyv či názor. Len treba mať na pamäti, že budúcnosť kontinentu a charakter ďalších vzťahov s USA sú príliš zásadné veci, aby boli predmetom nejakých "negociácií".

Dzurinda nedorozumenia na schôdzke zľahčoval. Rozdiely vraj boli "iba" verbálne. "Kým v mojom slovníku vo vzťahu k USA dominuje slovo spojenec, tak som si všimol, že v slovníku niektorých kolegov dominuje slovo partner". To je ale absolútne kľúčové: Niet dôležitejšej otázky, či vzťah s USA bude naďalej o spojenectve, ako doteraz, alebo o partnerstve, čo platí trebárs aj pre Rusko (partnerstvo pre mier, napríklad). A treba vedieť, že francúzska politika sa snaží o to druhé.