pokryl obrovskú oblasť o rozlohe viac než 50 km2, vrstvou hrubou niekoľko sto metrov. V priebehu niekoľkých miliónov rokov sa popol spevnil a premenil sa na andezitové sopečné tufy, ktoré napriek všetkému zostali pomerne mäkké. Na tieto územia prišli od východu noví obyvatelia. Kameňa na stavbu domov tam veľa nebolo, zato zem bola pomerne mäkká a ľahko sa do nej hĺbili nielen diery ale aj obydlia. Tými prvými, o ktorých vieme, že tam obývali podzemné priestory, boli Chetiti niekedy v 18. - 15. storočí pred našim letopočtom. Ich najväčšie podzemné sídlisko bolo na mieste, kde teraz stojí päťtisícové mestečko Derinkuyu.
Podzemných miest bolo v oblasti Kapadocie objavených asi tridsaťpäť a vznikali preto, aby sa ľudia z "tufových" miest mali kam uchýliť v prípade napadnutia.
Prešlo mnoho storočí, ale Chetitov vystriedali Frýgovia a Rimania. A práve vtedy tam začal nebývalý rozkvet podzemných obydlí. Bol čas vlády cisára Justiniána okolo roku 176. Mesto Derinkuyu bolo vtedy súčasťou provincie Caesarea a bolo známe, že územie je osídlené nomádskymi kmeňmi, ktoré sa prikláňali ku kresťanstvu a tajne začali propagovať novú vieru v podzemných priestoroch, ktoré tam vyhĺbili už Chetiti. V šiestom a siedmom storočí, kedy boli prenasledovaní kresťania, sa počet vyznávačov novej viery znásobil, a tak bolo nutné podzemné priestory rozšíriť a prehĺbiť o nové poschodia. Vybudovali celý systém chodieb i hospodárskych priestorov a samozrejme aj obydlí. V prvých dvoch poschodiach, ktoré najčastejšie komunikovali s povrchom, boli kuchyne, jedálne, spálne i toalety. Vedľa nich tam boli aj stajne, skladištia, lisovne oleja a vinné pivnice. Tretie a štvrté poschodie bolo vyhradené úkrytom, zbrojnici, kostolom a tunelom, ktoré mali umožniť obyvateľom dostať sa do bezpečia. Jeden, ktorý vychádzal z tretieho poschodia tohto najväčšieho podzemného poschodia spájal mesto Derinkuyu s podzemným mestom v Kaymakli vzdialenom 9 km. Chodba umožňovala chôdzu trom až štyrom osobám oproti sebe a mala celý rad vetracích otvorov. Niektoré z chodieb a miestnosti mali aj kamenné dvere. Bol to do veľkého kotúča opracovaný tufový blok, ku ktorému bol prístup z oboch strán kamenných dverí, aby ich bolo možné zasunúť pred vstupný otvor. Avšak prístup ku kamenným dverám bol iba zvnútra.
Budovať podzemné obydlia nebola veru ľahká práca, aj keď tufy boli pomerne mäkké. Ako prvé bolo nutné vyhĺbiť 70 až 80 m hlboké vetracie otvory - iba v meste Derinkuyu bolo 52 vetracích šácht. Mesto potrebovalo samozrejme aj zdroje vody a tie boli práve v meste Derinkuyu bohaté. Sú využívané aj súčasným mestom postaveným už na povrchu. Až do roku 1962 čerpali vodu ručnými čerpadlami a až potom inštalovali motorové pumpy.
Jedným z najväčších priestorov podzemného mesta je kostol na siedmom poschodí. Je symbolický vybudovaný do kríža s niekoľkými stĺpmi, na ktorých sú vyhĺbené miesta pre olejové lampy alebo sviece. Kostol je široký desať metrov, dlhý dvadsať päť a vysoký tri a pol metra. V podzemí bola aj misionárska škola, ktorá vychovávala šíriteľov nového náboženstva. Siedme poschodie nie je posledné, zatiaľ sa vie, že je tam deväť poschodí, ale môže ich byť ešte viac. Posledné, ktoré je otvorené pre návštevníkov, je zatiaľ ôsme poschodie v hĺbke 55 metrov a pokrýva plochu 1 500 m2. V podzemnom mieste mohlo žiť aj niekoľko tisíc ľudí, ale v prípade nebezpečenstva sa tam mohlo ukryť až 20 000 obyvateľov z okolia, kde je podobných, aj keď omnoho menších obydlí 450 až 500.
Bývanie pod zemou nebolo veľmi príjemné. Muselo sa tam stále svietiť a teplota v podzemných priestoroch sa aj v zime aj v lete držala na teplote 7 - 8 1C a v miestach vzdialenejších od vetracích šácht 13 - 15 °C.
Podzemné mesto poskytovalo bezpečie vyznávačom novej viery počas niekoľkých storočí. Až po siedmom storočí n. l., kedy bolo dovolené kresťanom slobodne vyznávať a šíriť ich vieru, niektorí z obyvateľov podzemného mesta začali odchádzať do blízkych údolí. Ale svojho podzemného bývania sa nevzdali. Mäkké tufové horniny sa nachádzali v širokom okolí, a tak si budovali svoje nové obydlia v skalných stenách a vežiach, ktoré tam vznikali pôsobením erózie. Vari najviac ich bolo v údolí Göreme, ale nielen tam. Spolu s obydliami hĺbili aj skalné kostoly. A je ich tam dnes asi 600, roztrúsených po skalnatých údoliach.
Poslední byzantskí mnísi opustili oblasť v 13. storočí, ale kresťania gréckeho a arménskeho pôvodu tam žili až do roku 1924, kedy ich turecká vláda vysídlila. Napriek tomu aj dnes sú niektoré z domov využívané. V roku 1963 bol urobený výskum v podzemnom meste v Derinkuyu a o dva roky neskôr bolo prehlásené za múzeum a čiastočne sprístupnené návštevníkom. Hovorí sa o ňom, že patrí medzi sedem turistických divov sveta, a tak vynechať ho, pokiaľ sa dostanete neďaleko, je ozaj škoda.
Autor: N/ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
