Bratislave divadlo pantomímy a avantgardných foriem Aréna, ktoré vybudoval na mieste budovy, dovtedy používanej ako sklad kulís. Za ten čas inscenoval jedno predstavenie na Novej scéne, dve inscenácie v Národnom divadle a urobil osem premiér v divadle Aréna. Uviedol festival Kaukliar, ktorý sa konal sedemkrát a naviac sa staral o financovanie záchrany divadla Aréna. Meno nestora pantomímy Milana Sládka skloňujú vo svetovom merítku v superlatívoch. Doma sa však stretol s nepochopením. Vyústilo do náhleho rozhodnutia vrátiť sa do Nemecka. Na Slovensko už prichádza ako hosť. A pri jednej z takýchto príležitostí vznikol tento rozhovor.

Nebanujete odchod z Arény?

- Sám sebe si dávam za vinu, že som nebol schopný presvedčiť svojich nadriadených o dôležitosti tohto inštitútu, pretože som dodnes presvedčený, že divadlo Aréna a Medzinárodný inštitút pre pohybové divadlo má veľmi veľkú životaschopnosť. Dokazoval to napokon aj festival pantomímy Kaukliar. Pripravovali sme aj viacero iných medzinárodných projektov. Škoda.

Dôvodilo sa aj tým, že si Aréna na seba nezarobí.

- Kvôli prestavbe sme museli isté časti sezóny stáť, čo samozrejme malo za následok, že sa nám stratilo obecenstvo. Zabudlo na nás. Nuž ale práve posledné roky sme si ho už začali získavať. A to mi predkladali ako neschopnosť tohto umenia osloviť diváka, ako nepotrebnosť tohto umenia. A ono má nesmierne dôležitú funkciu v spoločnosti práve preto, že je akýmsi katalyzátorom. Keď sa pozriem do histórie pantomímy, vždy keď divadlo začalo byť veľmi literárne a dostalo sa do slepej uličky, vtedy prichádzali herci, ktorí sa začali koncentrovať na výraz tváre. Bolo to tak vo všetkých avantgardách.

Občas počujem: "Prečo ste sa rozhodli robiť pantomímu, veď je normálne hovoriť a nie vyjadrovať sa pohybom." Je to pravda iba čiastočne. Psychológovia, ktorí sa zaoberajú fenoménom "reč tela", hovoria, že až 65 percent všetkých informácií je nonverbálnych, zvyšok je verbálny. Dokonca sú aj takí, ktorí tvrdia, že iba desať percent. Preto vždy tvrdím, že nehovoriť je normálne a hovoriť nenormálne.

Nepreháňam, keď poviem, že sme boli schopní si na seba aj zarobiť. To nám však teraz nikto nechce priznať. Rozprával som sa s jedným mladším divadelníkom a dozvedel som sa, že už počas mojej práce boli úvahy o tom, ako ma odtiaľ dať preč a zabrať divadlo Aréna.

Prečo ste sa rozhodli odísť?

- Aj preto, že keď sa pozriem na môj fyzický vek, mám 65 rokov, tak si hovorím, ešte by som rád ten zvyšok života využil užitočnejšie.

A prečo by som mal o samozrejmostiach hovoriť s ľuďmi, ktorí umeniu v podstate ani nerozumejú? Takéto hodnotenia, ako vidím tu u nás, že keď niekto je privátny, je slabší ako ten v inštitúcii, to nemusí byť pravdou. U nás bol práve problém v tom, že takzvané národné inštitúcie, často aj keď majú veľmi zlú kvalitu, prijímajú omnoho vážnejšie.

Na druhej strane, mestom financované divadlá umožňujú produkciu, ktorá je divácky menej populárna. Môžu si dovoliť experimentovať. Divadlo predsa nemôže byť iba ekonomickou jednotkou zarábajúcou peniaze, ale má potrebu urobiť krok dopredu v rámci umeleckého vývoja. Našťastie sú tu aj zahraničné kultúrne inštitúty, ako napríklad Goetheho inštitút, podporujúce umenie. Pracoval som s nimi 15 rokov a pomohli mi zároveň aj financovať existenciu môjho súboru.

V Aréne vás nahradil Juraj Kukura, ktorý prišiel s úplne inými myšlienkami a urobil z nej komerčné divadlo. Zhodou okolností máte jedno spoločné, prichádzate z Nemecka. Ako vnímate jeho plány priniesť do toho divadla muzikál, činohru a podobné žánre? Zrejme tam už neostane priestor pre pantomímu?

- Zrejem nie. Ani z tých mojich plánov, ktoré som tam chcel realizovať, sa nebude robiť nič. A je to škoda. Mám taký pocit, že ani Asociáciu súčasného tanca, ktorá v Aréne urobila to najprogresívnejšie, čo sa v súčasnej dobe v slovenskom divadelníctve udialo, oni neuznávajú. Bohužiaľ, ani jej nechcú dať priestor. Takže si myslím, že sa tieto naše myšlienky trochu stratia, pretože pán Kukura pochádza z úplne inej brandže. Želal by som mu, aby to neboli len plány, ale aby mal skutočne jasnú predstavu.

Stretávate sa?

- Žiaľ, nemohol som prijať jeho ponuku, aby divadlo Aréna bolo niečím takým ako manažérom mojej práce, aby som zháňal peniaze v zahraničí a oni podpisovali zmluvy. To nie je zaujímavé ani po umeleckej, ani po ekonomickej stránke. Vysvetľoval som mu, že nemôžem ako činoherný súbor zobrať pár vyškolených hercov a dať ich do určitého spoločného predstavenia. Charakter pantomímy spočíva v hľadaní spoločnej reči, spoločných výrazových prostriedkov a to je omnoho intenzívnejší spôsob práce. Réžiu postavíte za päť týždňov, ale ja mám skúšobné obdobie až tri mesiace. Neželal by som si, aby divadlo začalo prostituovať a aby šlo po najľahšej ceste komercie.

Čo ten byt v Bratislave, ktorý ste vraj tak lacno kúpili od mesta?

- To bolo trošku trápne, až natoľko, že som vtedy nepovažoval za dôležité vyjadriť sa k tomu. Môžem iba poďakovať bývalému primátorovi Kresánkovi za možnosť pridelenia bytu. Lebo som tu už pracoval a dlho som býval všelikade po známych. Mala sem za mnou prísť rodina. Je normálne, keď príde trebárs nejaký futbalový reprezentant a dostane od klubu celú vilku k dispozícii. Prečo by to malo byť čudné? Dostal som možnosť prenajať si mestský byt a neviem, čo je na tom protiprávne. Potom sa začali odpredávať a po troch rokoch platenia nájmu som si byt kúpil. Myslím si, že nikto by nepovedal mestu: "Vezmite si ho". A predpokladal som, že tu budem žiť dlhší čas. Je to slušný byt, ale nie je to luxus. Poznám ľudí, ktorí majú nepomerne reprezentačnejšie priestory. Urobil som pre Arénu aj pre mesto a pre celé Slovensko dosť. Zachránil som Divadlo Aréna, zohnal som peniaze od sponzorov aj zahraničných na jeho rekonštrukciu a boli to čiastky omnoho vyššie ako tento byt. Nežiadal som za to nikdy nejaké percentá, ako je zvykom, naopak ja som do Arény investoval aj z vlastných peňazí. Myslím si, že toto bola zbytočná kauza.

Založili ste v Aréne medzinárodný festival pantomímy Kaukliar, ktorý mal zvuk. Bude pokračovať v Nemecku?

- Nie, lebo som už unavený riešiť povedľa umeleckých všetky tieto organizačné veci. Festival Kaukliar, ktorý som robil štyri roky, nebol vôbec dotovaný štátom. Ani som nedostal vyrozumenie, že dostanem peniaze. Boli to ambasády a veľvyslanectvá, kto nás podporoval a ich kultúrne inštitúty. Nesmierne ma to vyčerpávalo. Takže už nemienim pokračovať.

Čo teraz porábate v Nemecku?

- Inscenoval som prvý balet Kurta Weila, spolupracovníka Bertolda Brechta. Volá sa to Zázračná hudba. Napísal som libreto. S nemeckými hercami som urobil aj Operu za tri groše a naštudoval som reflexiu na život Andyho Warhola, jeho prácu, život myslenie.

Od 79. roku spolupracujem s nemecko-francúzskou spoločnosťou, ktorú založil bývalý francúzsky prezident Charles de Gaulle s vtedajším nemeckým prezidentom Adenauerom, aby sa po tých nešťastných vojnových rokoch Francúzi a Nemci mohli spoznávať a zbližovať. Dodnes vediem za nemeckú stanu ateliér pantomímy. Robili sme niekoľko veľmi zaujímavých projektov. Pri príležitosti 40 rokov tejto organizácie som vypracoval scenár osláv. Konali sa v mestečku medzi Nice a Monacom v amfiteátri, ktorý navrhol Jean Cocteau. Celé som to režíroval a mal som tam aj niekoľko výstupov. Snažil som sa vždy do týchto akcií integrovať aj mladých Slovákov. Robili sme dvojročný projekt, volal sa Labyrint 2000 a účinkovali v ňom rovnako mladí Slováci z mojej skupiny.

Napadlo vám, že budete zo Slovenska ešte odchádzať?

- Rátal som s tým. V 60. rokoch som odišiel tiež. Vtedy som prežíval veľmi ťažké chvíle, odrazilo sa to na mojom zdraví. Mal som vredy na dvanástorníku z tej neistoty existencie môjho bratislavského súboru. Policajti za mnou chodili, aby som donášal a ja som také čosi nemohol. Emigroval som až v sedemdesiatom roku. Už vtedy, keď nebolo možné legalizovať pobyt vonku. Ale už po roku 68 som bol vyhlásený ústredným výborom strany, v ktorom sedeli ľudia aj z národných inštitúcií, za nežiadúcu osobu. Celý môj osemročný archív vyhodili na dvor a zničili všetky negatívy, filmy, všetky kritiky. Vedel som, že určitý spôsob rozmýšľania určitých ľudí vôbec nie je iba otázka socializmu. To jednoducho, žiaľ, patrí k nášmu charakteru.

Aj toto posledné nepochopenie?

- Aj. Jedna z prvých vecí, ktorú som po odchode počul, bola, že ma bývalý minister Kňažko nemá rád. Ja ho tiež nemám rád. Nemusíme sa milovať, ale môžeme spolu vychádzať. Nazdávam sa, že každý z nás je profesionál na svojom mieste. Aspoň by teda mal byť. Ťažko sa však robí, keď nemáte ani u tých ľudí, ktorí by mali kultúre rozumieť, nijakú podporu. Tú som skutočne nemal. Museli by sa so mnou rozprávať ako s dospelým človekom a nie ako s podriadeným. Na to nie som zvyknutý. Žil som predsa dlho v Nemecku. Zvykol som si byť sám za seba zodpovedný. Táto sebaistota mi aj dopomohla k tomu, že som mohol otvorene rozprávať s tými, ktorí o prácu majú záujem. Či už išlo o mesto Kolín, alebo nadácie, ktoré podporujú moju prácu. Toto mi tu chýbalo. A nesúvisí to iba s ekonomickými vecami. Túto prácu vydržím robiť v zahraničí práve preto, že mám ekonomickú istotu a aj možnosť umelecky rásť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.