rytmy? Zopár jedincov sa však rozhodlo ísť vlastnou cestou a ponúknuť niečo iné. Nové a dlhodobo počúvateľné.
Oskar Rózsa, komplexný a multiinštrumentálny hudobník má už toho v svojej osobnej aj umeleckej kariére za sebou dosť. Členstvo v rôznych hudobných formáciách mu zabezpečilo určitú masovejšiu popularizáciu. Vidieť ho hrať naživo je však ešte stále malým hudobným sviatkom, preto by bolo hriechom nepoložiť mu zopár otázok.
Aké je tvoje nové smerovanie, v ktorom hudobnom štýle sa práve pohybuješ?
- Štýl je nezmysel, neuvažujem v intenciách štýlu. Štýly sú niečo, čo nás muzikantov a umelcov veľmi ovplyvňuje, ale ja som nikdy nebol ochotný k niektorému sa prikloniť. Mal by som potom pocit, že mi uniká to krásne z niečoho iného. V rámci štýlu som otvorený hocičomu, čo zacítim a do čoho som schopný sa zapojiť.
Ale niečo ťa predsa musí posúvať dopredu.
- V súčasnosti ma celkom inšpirujú moderné tanečné rytmy, ako je drum'n'bass alebo breakbeat. Myslím si, že je to niečo veľmi čerstvé a invenčné v poňatí rytmov.
Neustále ťa vidíme hrať v kapelách iných hudobníkov, si aj spoluzakladateľom zopár kapiel, ale kedy sa dočkáme tvojho vlasného dielka?
- Album chystám, aj keď som ho ešte nezačal nahrávať. Zatiaľ je to v procese, keď viem čo potrebujem v sebe urobiť, akú cestu prejsť, aby som bol pripravený dať zo seba von veci, ktoré zo seba túžim dať. Pracujem na tom.
Máš už vybratý hudobný ansábel, spolutvorcov tohto albumu?
- Zatiaľ to nie je v štádiu, že by som mal konkrétne predstavy. Vzhľadom k tomu, že si viem zahrať na viacero nástrojov, asi si budem väčšinu nahrávať sám. S tým, že si tam zavolám priateľov ako hostí na špecifické miesta, kde budem presvedčený, že presne ich tam treba.
Mal si v začiatkoch hudobné vzory?
- Vzory som nemal, ale mal som okolo seba pár ľudí, ktorí ma veľmi ovplyvnili a dali mi veľmi veľa. Bol to hlavne môj profesor dirigovania, pán Zdeněk Bílek. Študoval som u neho 12 rokov a dal mi asi najviac v rámci muziky, prístupu a všetkého, čo sa toho týka. Takisto aj Dežo ma inšpiroval a posunul moje vnímanie a preciťovanie ďalej. Hlavne Marek Brezovský, môj drahý priateľ.
Je veľmi smutné, že tento človek sa neprávom opomína a je prakticky zabudnutý. Vašu spoločnú tvorbu pozná naozaj len málokto. Pritom tvoje začiatky sú spojené práve s týmto menom.
- Študentské začiatky áno, ale čo sa týka hudby, pochádzam z muzikantskej rodiny, takže ja hrám muziku prakticky od svojich troch rokov. Od malička som bol s ňou konfrontovaný. Keď som mal 15 rokov, mal som už za sebou 12 rokov detskej muzikantskej kariéry. Je to najväčšia radosť, na to spomínam ako na svoje najväčšie rauše. To boli moje najlepšie koncerty. Keď som mal štyri, obložil som sa v izbe nástrojmi a sám som si hral. Normálne zapnutý kazeťák a ideš. Myslím si, že človek sa najviac naučí v detstve a kto si na to dokáže spomenúť, dokáže sa tam vrátiť a čerpať z toho, tak ten nájde kľuč k tomu, ako byť spontánny a prirodzený. S Marekom sme sa prvýkrát stretli na konzervatóriu. Boli to naše spoločné začiatky. On študoval kompozíciu, ja dirigovanie. Boli to aj prvé kontakty s vážnou hudbou.
V Marekovej tvorbe je vplyv vážnej hudby dosť podstatný a citeľný...
- Áno, Marek mal rád Bartóka, Stravinského, Šostakoviča. My sme sa tam stretli, padli sme si do oka, začali sa spolu kamošiť, stretávať a robiť muziku.
Svojho času si povedal, že je najväčším improvizátorom, s akým si kedy hral. Odvtedy už uplynulo pár rokov. Ešte stále to platí?
- Veľmi silne porovnateľný s Marekom je aj gitarista John Shannon, s ktorým som teraz na šnúre. Marek však bol v hudbe veľmi ďaleko, pretože keď si sadol za nástroj, nemal žiadne racionálne zábrany. To je veľmi dôležité, pretože čím viac muzikant vie o hudbe, tým viac blokov ho eventuálne ovplyvňuje počas hrania. Je dôležité to odbúrať. Človek musí uvažovať nad hudbou, pracovať nad tým. Ale keď príde na pódium, musí to byť len čistý prietok emócií, bez racionálneho brzdenia.
Vyčerpal album 'Hrana' všetok materiál vytvorený dvojicou Brezovský - Rózsa?
- Nie, toho materiálu je nepomerne viac. Bohužiaľ v rámci slovenských ekonomických súvislostí sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný investovať do takéhoto typu projektu. Zatiaľ to teda čaká v zásuvke.
Filtruješ ponuky, ktoré dostávaš ako producent, alebo zoberieš skoro všetko?
- Robím aj projekty, ktoré sú motivované smerom, že je to moje zamestnanie. Produkovanie ma baví ak interpret má aspoň trošku konkrétnu predstavu, čo by chcel povedať a keď má aspoň trošku talent.
V minulosti si bol doslova na roztrhanie. Ako je to s tvojou vyťaženosťou dnes?
- Paradoxne si práve v súčasnosti nemyslím, že som až tak vyťažený v porovnaní s obdobím, keď sme boli s Buntajom a so Šebanom štúdiová kapela. Odkedy som odišiel do Ameriky, začal tam študovať a pendlovať hore-dole, všetky stabilné kontakty som prerušil a taktiež som začal selektovať, čo robiť budem a čo nie. Som veľmi rád, že som z tej sféry vypadol a neviem si predstaviť, že by som mal hrať 50 koncertov s Nagyom, 60 s Patejdlom a potom točiť s Hasprovou, pri všetkej úcte samozrejme. A mať potom ešte čas na vlastné projekty, ktoré by mali o niečom rozprávať. To prenechám iným slovenským muzikantom.
Čo ťa v slovenskej hudbe dokáže rozladiť?
- Asi namyslenosť. Keď som prišiel prvýkrát do USA, prvé čo mi udrelo do očí, čo z muzikantov veľmi vyžaruje, je ich pokora voči muzike. Je tam obrovská konkurencia a sú tam vynikajúci hráči, čiže prístup k hudbe je oveľa skromnejší a hrá sa s omnoho väčšou úctou. Keď tam človek chvíľu žije a potom sa vráti na Slovensko, kde sú všetci múdri ako rádio a pritom nevedia zahrať štyri rovné štvrťky bez toho, aby dvakrát nezakopli, tak to ma dokáže rozladiť.
Autor: Mišo HÚSKA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
