obyčajný "plebs". Napríklad, najčerstvejšie Miss. Jednu takú korunu, i keď pomyselnú, by si mohol na hlavu nasadiť popradský horolezec Peter Hámor. Zdolal totiž sedem najvyšších dominánt jednotlivých kontinentov a ako 74. človek na svete sa môže popýšiť tzv. Korunou sveta. Na oficiálnej stránke nás však môže mrzieť jedna skutočnosť, ktorú sa nedarí odbúrať - za menom Petra Hámora je napísaná ako krajina Slovenia... Keď 3. januára tohto roku vystúpil 38-ročný Popradčan na Mt. Vinson, najvyššiu horu Antarktídy, zavŕšil tak projekt Tramtária Seven summits, ktorý sa síce začal 19. mája 1998, keď vystúpil na "tretí svetový pól" Mt. Everest, ale ďalších šesť vrcholov zdolal v posledných dvoch rokoch. V dnešnej I. časti sa budeme venovať predovšetkým Mt. Everestu. O týždeň v II. pokračovaní prinesieme informácie o zostávajúcej šestici vrcholov.
* * *
A práve od strechy sveta sme začali naše rozprávanie. "Pred Everestom som bol len na jednej expedícii na Lhoce v roku 1996, keď sme mali veľké problémy. Chvalabohu nie naša výprava, ale všetky ostatné, lebo bolo veľa smrteľných úrazov a vážnych zdravotných problémov, tak sme svoj pokus skončili. Druhá expedícia do Himaláji bol Mt. Everest a tá bola úspešná. Na vrchole sme stáli s Vladom Zbojom a Vladom Plulíkom. Myslím si, že teraz je práve ten čas, keď by som sa rád vrátil do Himaláji. Neviem, na ktorý vrchol sa nám podarí zorganizovať expedíciu, ale mňa veľmi láka osemtísícovka Nanga Parbat, kde je ešte viac možností ešte na nové cesty. V Južnej Amerike sa mi veľmi páči Aconcagua. Je to nádherný kopec. Máme naplánovaný výstup v južnej stene, takže možno v zime tam zavítame. Nie iba himalájske osemtisícovky sú lákadlom. I nižšie vrcholy, ktoré majú pekné steny a možnosti ťažkých výstupov vedia byť zaujímavejšie ako ľahké osemtisícovky." Práve zdolanie Mt. Everestu malo svojho času silný mediálny ohlas. Aj preto, že okrem slovenskej a čínskej vlajky (išlo o spoločnú expedíciu) zaviala na vrchole i vlajka HZDS. Športový výkon slovenských horolezcov tak bol využitý i na politickú predvolebnú kampaň. "Teraz, keď na vrchole Mt. Everestu zaviala slovenská a čínska vlajka, sa moje tajné túžby naplnili do posledného želania," nechal sa vtedy počuť v telegrame Vladimír Mečiar. Naša trojica vystúpila na Chomulungmu (Bohyňa matka zeme), ako horu nazývajú miestni obyvatelia cez severné sedlo.
Mimochodom, dlhé roky mali ľudia zafixovanú výšku najvyššej hory sveta 8840 metrov. Táto nadmorská výška sa udávala až do nedávna. Prakticky platila od roku 1852, keď bol Mt. Everest označený za najvyšší bod sveta. Spoločnosť Royal Geographical Society pomenovala vrch po jeho objaviteľovi Sirovi Georgeovi Everestovi, generálovi British India Survey, ktorý vlastne prvý oznámil svetu magické číslo 8840. Pred desiatimi rokmi boli jeho údaje pomocou GPS-prístroja len nepatrne skorigované, a tak Mt. Everest "narástol" na 8848 m n. m., no objavil sa už i údaj 8850, ba dokonca i 8882 metrov nad morom... Všeobecne sa za legentu Mt. Everestu pokladá Novozélandčan Edmund Hillary, ktorý ako prvý stál na jeho vrchole spolu so šespom Tensingom Norgayom. Špekulácie o tom, či sa to niekomu nepodarilo skôr naplno prepukli v roku 1999. V roku 1924 sa totiž o prvenstvo vystúpiť na najvyššiu horu sveta pokúšali Briti George Leigh Mallory a Andrew Irvin. Záhadne však zmizli, takže svetová verejnosť si mohla len domýšľať či naozaj stáli na vrchole. V roku 1999 sa však v médiách objavila šokujúca správa: americkí horolezci našli vo výške 8250 metrov v ľade zakonzervované telo G. I. Malloryho!
Hovorí sa, že cesta na Mt. Everest je popredkávaná práve mŕtvolami zamrznutých horolezcov. Je to naozaj pravda, alebo tí, čo to rozprávajú ich museli vyložene hľadať? "Na Evereste je veľa mŕtvol po ceste a vy idete popri nich. Nedá sa s nimi nestretnúť, lebo tí ľudia zomierajú na chodníku, po ktorom chodia výpravy, takže niet kam od toho uniknúť. S tým človekom sa už jednoducho nehýbe. Jednak nemáte na to síl, lebo obyčajne neležia len tak, a aj fyzicky nie je schopný človek odniesť niekoho vo výške 8000 metrov a viac. A na Evereste je najviac mŕtvych od 8300 metrov. Ďalšia vec je tá, človek zmrzne do ľadu a snehu, takže by ho bolo potrebné vykopať. Neviem si jednoducho predstaviť situáciu, ako ho dostať dole. Obyčajne tam preto mŕtvoly zostávajú. Oni zasa nie sú v nejakom zlom brutálnom stave kostry či rozšklebené lebky. Ľudia sú zakonzervovaní a asi je to aj dobré, nech aj u tých, čo idú na Everest vzbudia trochu rešpekt, že aj tak môže skončiť každá chyba človeka, keď je tlačený do nejakého výkonu, či už od sponzora alebo iným bláznivým motívom, ktorý si vsugerovali do hlavy." Z legendárneho Reinholda Messnera sa stal jeden z najväčších priaznivcov snežného muža Yetiho na svete. Váš názor? "Je to fakt. Celá história je trochu iná. Messner videl niekedy v 80-rokoch pri svojich prvých expedíciách videl veľmi výrazné stopy Yetiho, dokonca neviem, či nevidel aj Yetiho, ale skrátka nejaký kontakt mal. Urobil z neho nejaké fotografie, ktoré sa mu však nevydarili najlepšie, takže ich odborníci a verejnosť nebrala ako dôkaz. Messner sa tak stal terčom novinárov i verejnosti, čo za bludy prináša na vedecký trh. To bol vlastne jeden z motívov, prečo začal hľadať a zbierať dôkazy o tom, že Yeti naozaj existuje. Nazbieral ich toľko, že dôkazy naozaj hovoria o tom, že i v týchto výškach žijú nejaké živočíchy, ktoré sú podobné človeku - či už je to Yeti, alebo viac živočíšnych druhov. V každom prípade je toľko nazhromažďovaných dôkazov z videnia, fotografovania i filmovania, že je ťažko neveriť, že by niečo také existovalo."
Najpekelnejšie situácie na výstupoch, čo vám ešte i po čase naháňa mráz po chrbte. "Boli aj nebezpečné situácie. Pri zostupe z Mt. Everestu sa mi pri zlaňovaní roztrhlo lano v takej chvíli, keď to už bolo dosť nepríjemné, lebo som stál na hrane skalného zlomu. Keby som bol spadol, tak veľmi zle by to skončilo. Skôr je to napätie a tréma, ako pred každým športovým výkonom. Nie je to strach, alebo absolútne nebezpečenstvo, ktoré konkrétne hrozí, ale skôr rešpekt, pred tým, čo vás čaká a duševné napätie, ako to najlepšie prekonať."
Horolezectvo je zvláštnym športovým odvetvím. Skalní muži si zďaleka tak nepotrpia na popularitu, ako iní športovci, neplašia sa za medailami, nevyžívajú sa v povzbudzovaní či potlesku za predvedený výkon či dosiahnutý úspech. Ostáva iba radosť a pocity z dobytia vrcholu, určité zadosťučinenie. "Všetci, ktorí sa venujeme športu, ho robíme preto, aby sme v ňom niečo dosiahli. Máme nejakú métu. Napríklad medzi šachistom a horolezcom je ten rozdiel, že šachista má pred sebou veľmajstrovský cieľ a byť najlepším na svete, no a horolezec má métu vystúpiť na najvyšší, na najťažší a na všetky kopce... Rozdiel je v tom, aký cieľ chcú dosiahnuť. Spôsob, akým to robia je rovnaký, alebo úplne podobný veľmi veľa odriekania, tréningu, minimum voľného času."
Horolezectvo je mimoriadne náročný šport na financie. Hrdiť sa triumfom Koruny sveta stálo nemálo peňazí. "Ani sa nepýtajte. Zasa si nemyslím, že by to stálo viac, než šesťmesačné náklady na život slovenského futbalového klubu." Ak si zoberieme taký 1. FC Košice, ktorý má na rok rozpočet 20-30 miliónov... "Óóó, prepáčte. Stálo to menej ako mesačné...," smial sa P. Hámor.
Peter HÁMOR
nar. 18. augusta 1964 v Poprade. Je inštruktorom horolezectva. Pracuje v agentúre Krokus Extrem Sport Team, zaoberajúcej sa aktivitami blízkym horolezectvu či bungee jumpingu, jednoducho sprostredkováva netradičné adrenalínové športy. Vo dvojici s Pavlom Jackovičom zdolali ako prví a zatiaľ jediní slovenskí horolezci "Alpskú trilógiu" , kombináciu výstupov tromi najťažšími alpskými severnými stenami: 1993 Severná stena Matterhornu (4482 m), 1994 Severná stena Grandes Jorasses (4208 m) a 1995 Severná stena Eigeru (3970 m). Je autorom letných a zimných prvovýstupov vo Vysokých Tatrách, účastník expedícií do Himalájí, na Pamír a Ťan-Šan. S manželkou Máriou, ktorá sa tiež venuje horolezectvu, majú 14-ročnú dcéru a 12-ročného syna. Deti viac inklinujú k umeniu ako k horolezectvu. Dcéra hrá na klavír, syn je zasa v dramatickom krúžku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
